Vladimír Kulíšek je jednou z popredných osobností slovenskej pantomímy. Narodil sa v roku 1960 v Česku, do rodiny ruskej baletky, od 80. rokov minulého storočia žije a pôsobí na Slovensku.
Jeho talentové vlohy sa odkrývali už od detstva, kedy sa venoval umeniu a kultúre. Životné kroky ho však zaviedli do armády, vyštudoval Vysokú vojenskú školu.
Pantomíme sa amatérsky venuje od roku 1983, hra bez slov ho živí od roku 1991. Ročne odohrá zhruba 250 predstavení na Slovensku a v zahraničí, najbližšie turné Vladimíra Kulíška čaká v ďalekej Číne.
Ako ste sa dostali k pantomíme?
– Nemyslel som si, že sa ňou budem živiť, predtým som bol vojakom z povolania. Každý je šokovaný z toho, že som vyštudoval Vysokú vojenskú školu a ja to vnímam tak, že je to úžasná príprava na povolanie míma. Dlhý čas som robil vystúpenia s českým muzikantom Radkom Michalkom, minulý rok sme sa po 30 rokoch rozišli, ale mám nového muzikanta z Trenčína.
Hrad prebudoval Stibor zo Stiboríc na honosné sídlo Čítajte Vašu pantomímu ale nemožno označiť ako klasickú.
– Nie, nerobím ju v štýle ‘biela tvár.‘ Zistil som, že sa toho ľudia boja. Ja sa ju snažím spraviť tak, aby to bolo pre všetkých blízke a príťažlivé predstavenie. Začalo to tým, že som zistil, že viem chodiť na mieste, ťahať lano a podobné veci, ktoré robia míma mímom. Tak som si pripravil pre spolužiakov dve ukážky a veľmi sa im to páčilo, vtedy som sa rozhodol, že to budem robiť. Neskôr som bol na letnej škole pantomímy, ktorú viedla profesorka Ryšánková.
Tá učila aj Bolka Polívku, tak odvtedy sa chválim, že sme mali rovnakého učiteľa (úsmev). Zistil som, že to nerobím úplne zle a všetko, čo viem a robím, som sa naučil sám, čo je obrovská prax. Zo začiatku som hrával až 300 predstavení ročne a prvé predstavenie som odohral pred vojakmi v čase základnej vojenskej služby. A keď už som zaujal aj tých, povedal som si, že musím každého.
