TRENČÍN. Trenčianska župa prvýkrát udelila ceny za dlhoročný mimoriadny prínos pre rozvoj Trenčianskeho kraja a významné zásluhy vo všetkých oblastiach spoločenského, hospodárskeho a kultúrneho života.
Špeciálna komisia pre udeľovanie ceny TSK dostala celkovo 32 návrhov na ocenenie pre jednotlivcov a dva kolektívy.
Premiérovú cenu Trenčianskeho kraja dostali na zasadnutí zastupiteľstva spisovateľ Rudolf Dobiáš z Trenčianskej Teplej za mimoriadny prínos v oblasti literárnej tvorby, Mária Jablonská z Trenčína za výnimočné a dlhoročné pôsobenie na pozícii predsedníčky Krajskej organizácia Únie žien Slovenska v Trenčíne.
Verejné uznanie udelili aj Michalovi Dobiašovi z Prievidze za mimoriadny prínos v oblasti prezentácie regiónu Prievidza, a kolektívu hema-tologicko-transfúzneho oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Považskej Bystrici za výnimočné zásluhy v oblasti darcovstva krvi v považsko-bystrickom regióne.
Spisovateľ Rudolf Dobiáš má v súčasnej slovenskej literatúre výnimočné postavenie.
Ako čerstvého maturanta na Gymnáziu v Trenčíne ho v roku 1953 zatkli a neskôr odsúdili na 18 rokov väzenia za protištátnu činnosť.
Sedem rokov strávil v tzv. nápravných zariadeniach – pracovných táboroch na Jáchymovsku a v uránových baniach.
Po šiestich rokoch strávených v jáchymovských uránových baniach sa v roku 1960 dostal na slobodu.
Po novembri 1989 sa venoval novinárskej práci ako redaktor Slovenského denníka (1990 – 1992) a časopisov Konfederácie politických väzňov Slovenska Svedectvo a Naše svedectvo.
Žije v Dobrej, ktorá je súčasťou obce Trenčianska Teplá.
Ako vnímate svoje ocenenie?
– Bol som trošku vystresovaný. Keď som tú cenu a jej súčasti pocítil v rukách, povedal som si, že s tým ani nedôjdem domov.
Prvý pocit bol takmer zúfalstvo. Potom mi povedali, že ma zavezú, tak som sa s tým zmieril.
Pracujete aktuálne na niečom?
– Už robím len také dokumenty. Mal som mnoho kamarátov, ktorí boli rovnako postihnutí. Prebrodil som sa v ich archívoch a priblížil si život najmä na Jáchymovsku a v Leopoldove.
Všetci okrem jedného sú mŕtvi, cítim preto povinnosť, že by som ich mal uviesť na svetlo sveta, aby sa na nich nezabudlo. Bolo by mi to ľúto, naše priateľstvá boli netradičné. Vznikli za okolností, kedy išlo o život, sú to také priateľstvá až za smrť.
Čo vám v tých ťažkých chvíľach pomáhalo?
– Človek tým, že píše, objavuje. Život sa viac napĺňa. Má to svoj význam, bez toho by som to nebol ja. Niekedy sa ma pýtajú, či nadávam alebo či nenávidím. Ja to neviem. Prijal som všetko tak, lebo bez toho by som to nebol ja. Bol by to úplne iný človek. Zdalo sa to tragické a katastrofálne, koniec života. Zrazu som objavil, že bez toho to nebolo ono.
Čo bolo pre vás s odstupom času najdôležitejšie v živote?
– Tie samotné životné peripetie. Ak by som mal klasický život, že by som vyštudoval, učil by som niekde, prekladal, niečo napísal pre deti, možno by som to hlavné poznanie života nebol tak pocítil, precítil, premyslel, ako vďaka tým všetkým udalostiam. Možno sa mi aj vďaka tým všetkým udalostiam naplnil život.
