Adam pochádza z Bánoviec nad Bebravou a v súčasnosti žije v malej dedinke Ľutov. Vo svojich filmoch zachytáva aj atmosféru ultrabehov. Vo voľnom čase rád behá a bicykluje; v zime sa venuje snowboardingu.
Ste autorom dokumentárnych filmov a už máte na svojom konte úspech v podobe ceny pre začínajúceho filmára za dokumentárny film Slovensko na šnúrkach z minulého roku. Ale aká bola vaša cesta k filmárskej práci?
– Cesta bola veľmi kľukatá a dlhá, a to som stále len na začiatku. Môj prvý kontakt s kamerou začal pri skateboarde, na ktorom som jazdil. Mal som vtedy ani nie 15 rokov. Tu bolo pre mňa video úplne bežnou súčasťou. Každý nový trik, ktorý som sa naučil, som chcel mať natočený. Prvý „video part“ sme natočili ešte na VHS kameru.
Čachtičanka poslala svadobný darček pre Harryho a Meghan, ich odpoveď ju prekvapila Čítajte Potom prišiel prvý digitálny fotoaparát, na ktorý sme natáčali, a mňa strašne bavilo tie zábery strihať, upravovať do hudby. Bavilo ma to stále viac, no bol som nespokojný s materiálom, ktorý mám k dispozícii. Vtedy som sa rozhodol, že si kúpim prvý poriadny fotoaparát s vymeniteľnými objektívmi. No a odvtedy to má už rýchlejší spád. Stále však tvorím filmy – „one man show“. Robím od réžie cez kameru, zvuk, hudbu a coloring všetko sám.
Máte za sebou aj vzdelanie, ktoré vás pripravilo na filmovanie, alebo ste skôr samouk?
– Vzdelanie z tejto oblasti nemám žiadne. Absolvoval som len niekoľko kurzov, ktoré mi čo-to dali, ale väčšinu vecí som buď už vedel, alebo som im vôbec nerozumel. Najlepšia škola je v tomto prípade naozaj prax.
Premiéru filmu Slovensko na šnúrkach ste vraj prežívali ako na ihlách, aké pocity vami lomcovali?
– Áno, bol som, samozrejme, veľmi nervózny. Film predtým videla len rodina a pár známych. Ich ohlasy boli síce pozitívne, ale keď s filmom prídete pred vypredanú najväčšiu kinosálu, tak to je iný pocit. Navyše, každá sekunda vo filme sa mi zdala ako večnosť.
Táto snímka je charakteristická autentickými výpoveďami a bezprostrednosťou. Už na začiatku to bol váš zámer?
– Zrejme áno, taký by mal byť podľa mňa dokumentárny film. Len niekoľko záberov do filmu bolo natočených ako ilustračných. Väčšina je natočená priamo počas projektu, čo, samozrejme, zvyšuje hodnotu takéhoto dokumentu.
Ako vznikol nápad zmapovať našu krajinu – buď zo vzduchu, alebo zo zeme?
– Na Slovensku a ani v svete nevzniká veľa filmov s podobnou témou. Tak som sa rozhodol hľadať námet pre film práve z oblasti lietania. Je to určite obsahovo, ale aj vizuálne veľmi zaujímavý druh športu.
Film Slovensko na šnúrkach patrí do kategórie „outdoor“ filmov a ponúka divákovi pozoruhodný a unikátny pokus profesionálneho paraglidera Ľuboša Kravca, ktorý prešiel Slovensko od východu až na západ, a to štýlom „hike and fly”, teda buď po zemi, alebo vo vzduchu na paraglide. Čo bolo najkomplikovanejšie ?
– Najprv chcem povedať, že s Ľubošom bola výborná komunikácia. Veľké plus bolo, že mal tiež záujem na tom, aby film vznikol, takže spolupráca bola o to ľahšia. Veľmi náročná však bola práca priamo v teréne. Bolo veľmi ťažké Ľuboša „prenasledovať“, keďže sa pohyboval ako na zemi, tak aj vo vzduchu a sám dopredu nevedel povedať, kedy a kde pristane, prípadne aký má plán na zajtra a podobne. Všetko sa menilo z minúty na minútu a chcelo to naozaj veľkú dávku trpezlivosti.
Prišli aj nejaké problémy, s ktorými sa možno nepočítalo?
– Našťastie, ani nie, dá sa povedať, že všetko išlo hladko.
Zažili ste aj úsmevné príhody?
– Jedna naozaj milá príhoda je z Ružomberku, kde Ľuboš pristál po lete z Inovca hneď vedľa reštaurácie. Chcel sa tu najesť, no mali vtedy uzavretú spoločnosť. Museli sme teda zájsť asi 500 metrov ďalej do mesta a Ľubo sa nechcel ani tento kratučký kúsok zviesť autom. Dokonca aj veci, ktoré mal u mňa v aute, si všetky prehodil späť na seba a odkráčal si tam. To si na ňom veľmi vážim.
A ako prišlo k spolupráci práve s ním?
– Po jednom filmovom festivale som sa pohrával práve s myšlienkou natočiť film z prostredia paraglidu. Začal som vtedy hľadať nejaké informácie na webe a narazil som na Ľubošov projekt. Našťastie, nešlo o starý projekt, tak som ešte v ten večer Ľubošovi písal. Jeho táto myšlienka veľmi nadchla a spolupráca bola na svete.
Venujete sa aj vy paraglidingu?
– Nevenujem. No vôbec to nevylučujem do budúcna. Veľmi ma fascinuje ten pocit, že by som si mohol vyšliapať na nejaký kopec a dole jednoducho zletieť. Dokonca môj brat už pár rokov na paraglide lieta a otec má vlastné malé lietadlo. Len mňa zatiaľ to lietanie obchádza.
Cestovateľská hra podnieti rodiny, aby trávili čas mimo nákupných centier Čítajte Film sa začína v Záhorskej Bystrici. Skúste prezradiť tým, ktorí ho ešte nevideli, na ktorom mieste sa „prechádzka“ Slovenskom končí?
– Celý film sa končí trochu nečakane niekde pri meste Sabinov na východe Slovenska, ktoré je vzdialené 147 km od plánovaného bodu Nová Sedlica, ktorá je najvýchodnejším bodom Slovenska.
Prečo by ste odporučili divákom vidieť Slovensko na šnúrkach?
– Ťažká otázka. Naozaj neviem, dúfam, že to stojí za to.
Ako vás obohatil po profesionálnej a ľudskej stránke tento film?
– Myslím, že to bola pre mňa veľká skúsenosť a hlavne motivácia do budúcnosti. Vidím, že má cenu robiť takéto filmy a naozaj to stojí za to, pretože keď dá do toho človek veľa, tak sa mu to vráti. Teraz ale nemyslím na prostriedky.
Ktoré prírodné či kultúrne lokality našej krajiny zvlášť fascinovali vás?
– Mňa fascinujú hlavne hory, a tie máme na Slovensku naozaj nádherné. Mojimi obľúbenými sú Nízke Tatry.
V čom vidíte hlavný prínos tohto unikátneho dokumentu?
– Najväčším prínosom by bolo, keby niekoho inšpiroval – či už k rovnakému, alebo podobnému počinu. „Hike and fly“ je na Slovensku naozaj mladý šport a možno si vďaka tomuto filmu získa pár nadšencov.
Vy ste sa spolupodieľali aj na vzniku krátkych dokumentárnych filmov, ktoré zachytávajú atmosféru ultrabehov na Slovensku. Môžete nám k tomu povedať viac?
– Ide o súčasť väčšieho projektu filmu „Hľadanie ultra“, s ktorým som začal na jar minulého roku. Film má mapovať behy a diaľkové behy nad 100 km, ktorým sa aj sám venujem. Chcem priniesť film o tomto veľmi náročnom, ale zároveň nádhernom športe. Film mal byť hotový už na jar tohto roku, no, bohužiaľ, sa mi to nepodarilo a zrejme to stihnem až niekedy v závere roka.
Máte v niekom zo slovenských či zahraničných dokumentaristov svoj vzor, prípadne vás niečím inšpirujú?
– Na Slovensku je to určite mladý cestovateľ a filmár Patrik Paulíny, ktorý má veľký talent. Sledujem jeho prácu od úplného začiatku a je pre mňa veľkou inšpiráciou. Ďalej určite dokumentarista Rasťo Hatiar, ktorý tvorí veľmi hodnotné filmy. No a vo svete sú to filmári ako Billy Yang a Sebastien Montaz.
