Začiatkom mája zavítali do Trenčína dokumentarista Anton Fedorko a cestovateľ Martin Dubeň. Pri príležitosti 32. výročia havárie jadrovej elektrárne Černobyľ, ku ktorej došlo 26. apríla 1986, premietli divákom v kine Hviezda dokument o živote v 30 kilometrovej zóne okolo elektrárne.
Dokument natočil Anton Fedorko počas svojich troch návštev zóny. Hodinový dokument zavedie diváka obrazom k elektrárni, k tajnému sovietskemu vojenskému radaru v jej blízkosti, aj k najväčšiemu ťaháku zóny – mestu Pripiať.
Na premietaní bol aj Martin Dubeň. Ten pracuje pre jedinú neukrajinskú cestovnú agentúru, ktorá robí do Zóny exkurzie. V rozhovore prezradili, či sa v černobyľskej zóne kradne, prečo výrazne narastá počet návštevníkov, ako vnímajú turizmus Ukrajinci i to, či v oblasti vyrastie najväčšia solárna elektráreň na svete.
Ako dlho vznikal dokument a koľkokrát ste preto navštívili černobyľskú zónu?
Anton: – Do zóny som prišiel prvýkrát v októbri, potom v decembri 2016 a nakoniec vlani v septembri. Dokument vznikal priebežne, do finálnej podoby sa dostal v novembri minulého roka.
O ‘zakázanej zóne,‘ ako sa tiež oblasť 30 kilometrov okolo elektrárne nazýva, existuje mnoho povier, mýtov a klamstiev. Nájdu sa medzi klientmi ľudia, ktorí si po zakúpení zájazdu návštevu zóny rozmyslia?
Martin: – Približne tretina ľudí, ktorí spravia objednávku, nepríde. Neviem, aký je pomer napríklad pri dovolenkách pri mori, ale asi bude nižší (úsmev). Našťastie, väčšina z nich dá vopred vedieť. Najčastejšími dôvodmi sú, že ich odhovorí rodina alebo kamaráti.
Stalo sa, že návštevník odišiel priamo počas prehliadky?
Martin: – Nám sa nestalo, že by bol niekto vnútri a otočil sa, a asi ani iným cestovným agentúram. Ale nájdu sa možno dvaja návštevníci z tisícky, ktorí majú zaplatený dvojdňový zájazd a po prvom dni sa rozhodnú odísť. Zväčša sú to ľudia naučení na vyšší štandard, exotické dovolenky a luxusné hotely. Keď však majú prespať v robotníckom, dvojhviezdičkovom ukrajinskom hoteli, zľaknú sa. Pre väčšinu ľudí je prespanie v Zóne zážitkom.

Niektorí ľudia sa do černobyľskej zóny pravidelne vracajú, čo je aj váš prípad. Považujete ju istým spôsobom za návykovú?
Anton: – Černobyľská zóna je pre mňa závislosť, prirovnal by som to k tetovaniu. Keď si dá človek vytetovať prvé, začne premýšľať nad ďalším. Prvá návšteva Zóny sa skončila tak, že som ani poriadne neodišiel a už som rozmýšľal, kedy sa vrátim.
Ďalej sa dočítate:
- Čo z černobyľskej zóny kradnú jej návštevníci?
- Menia sa ľudia po jej návšteve?
- Majú návštevníci strach dýchať v oblasti bez respirátora a konzumovať jedlo?
- Prečo si ľudia so sebou na Ukrajinu berú staré tepláky?
- Je Zóna opustená, alebo v nej život aj 32 rokov od najväčšej jadrovej katastrofy?
- Prečo je nový sarkofág vyšší ako Socha slobody?
- Aká budúcnosť čaká 30 kilometrovú černobyľskú zónu?
Čo v nej nachádzate?
Anton: – Na tom som ešte neprišiel. Prísť do 50-tisícového mesta, ktoré je prázdne a vidieť, ako je konzumované prírodou je niečo, čo nemajú ľudia možnosť vidieť inde. Pri návšteve hľadám všetko, čo sa zmenilo medzi tým, ako som bol preč. Mrzí ma, že prevláda viac negatívnych ako pozitívnych vecí.
Ktoré časti Pripjati vás ako kameramana zaujali najviac?
Anton: – Škôlka a pôrodnica. Pri točení som nikdy nevedel, čo bude za rohom, iba som držal kameru a náhodne kráčal do miestností. Niekedy na mňa doslova vyskočila emotívna scéna, napríklad, keď som našiel pôrodnú miestnosť s 12 postieľkami, na ktorých ležali bábiky.
V posledných rokoch má o návštevu zóny záujem celý svet. Prinášajú ľudia do oblasti okrem peňazí z turizmu aj niečo ďalšie?
Martin: – Dalo by sa predpokladať, že odpadky, ale toto je veľký paradox zóny – väčšina ľudí tam odpadky nerozhadzuje. Neviem si vysvetliť prečo. Že by niekto niečo priniesol som videl iba raz. Staršia pani doniesla knižku z detstva, ktorú tam aj nechala. Najprv som si myslel, že si niečo vezme na výmenu, ale nevzala si nič.
Kradnú tam ľudia?