NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Tisíce psích osudov, tisíce psích príbehov. Smutných, ale aj s dobrým koncom.
Oľga Áčová denne spoznáva smutné pohľady štvornohých chlpáčov, ktorým sa spolu so svojimi spolupracovníčkami snaží zachrániť a spríjemniť im život v útulku Nádej.
Ten po presťahovaní z Trenčianskej ulice sídli dnes na Tehelnej ulici na okraji mesta.
Kto vo vás vybudoval vzťah k zvieratám a prírode?
– Môj starý otec chodil veľmi rád do prírody. On ma o zvieratách naučil veľa, všade ma so sebou brával. Všetko zranené, čo sme v lesoch a v prírode našli, sme túžili zachrániť a brali domov. Zajace, vrany, bažanty som brala domov a liečili sme ich, pokiaľ sa dalo. Odplakala som každé úmrtie zvieratka. Starý otec mi povedal, že ak budem stále plakať, už doma nič zachraňovať nebudeme.
Kedy vám napadlo založiť psí útulok?
– Mala som chorú dcérku, ktorá do dvoch rokov nechodila. Vtedy sa v Amerike začala rozvíjať kanisterapia. Odporúčali zobrať si domov psíka, ak dieťa nechodí. Väčšinou sa takéto deti potom rozchodia. Dostali sme malého psíka, jeho prababkou bol vraj jazvečík. Inak to bol teriér skrížený so všetkým, čo sa mihlo na ulici (úsmev).
Naďa Clontz: Natočiť dobrý tanečný film je riadna fuška Čítajte Fenka sa bála, zaliezala. Dcérka sa za ňou chcela dostať, plazila sa preto za psíkom po brušku. O niekoľko týždňov sa jej podarilo dostať na kolená. Napokon sa definitívne rozchodila. Najskôr popri stene a potom úplne samostatne. Bol to malý zázrak. Psík jej najviac pomohol tým, že dcérka sa musela za ním dostať a robila pre to všetko.
Vaša dlhoročná práca so psami je vlastne akousi vďakou za to, že fenka pomohla vašej dcére?
– Fenka žila u nás napokon štrnásť rokov. Ja som sa chcela odvďačiť zvieratám a psíkom. V roku 2001 som sa definitívne rozhodla venovať sa záchrane opustených, zranených a týraných psov. Založila som v Novom Meste nad Váhom prvý útulok pre psov na Trenčianskej ulici. Najprv bol v záhrade s vonkajšími kotercami a jednou unimobunkou, v ktorej sme kúrili gamatkami. Začínali sme v úplne najjednoduchších podmienkach.
Koľko psíkov bolo v útulku na začiatku, koľko ich máte v opatere v súčasnosti?
– Už od začiatku ich bolo takmer štyridsať. Sústredili sme tam najprv túlavé psíky. Postupne ich ľudia začali aj prinášať. V dnešných dňoch je v našom útulku 79 psov, ale tie počty sa každý deň menia.
Ročne prejde útulkom približne 250 psov. Počas svojej práce som tak mala možnosť spoznať takmer päťtisíc psov. Boli tam, samozrejme, aj takí, ktorí sa stratili a ich majiteľ si ich potom u nás našiel.
V útulku pracujete osemnásť rokov. Dokáže si človek postupne na to každodenné utrpenie privyknúť?
Kozmonaut sa po polroku vráti z vesmíru ako osemdesiatročný človek Čítajte – Zo začiatku som plakávala veľmi často, bolo to hrozné, klepali sa mi ruky. Povedala som si, čo taká uplakaná pomôžem psovi. Teraz treba ratovať, plakať môžem potom. Do určitej miery sa na to dá zvyknúť v prípade dehydrovaných a vyhladovaných zvierat. Ale keď príde psík, ktorý má dolámané nohy či vypichnuté oči, tak to sú extrémy, na ktoré sa zvyknúť nedá. Vždy ma to zloží. Napriek tomu musím ďalej fungovať.
Akú tendenciu má brutalita týraných psíkov v súčasnosti?
– Brutalita týrania sa neustále zvyšuje. Nemáme ani poriadne zákony. Niečo sa od septembra črtá, pes by nemal byť už vec. Pokiaľ sa zákony za týranie nebudú dodržiavať striktne, čo sa nebudú, tak nedosiahne nič. Vždy je to tak, že nejaký človek utýra psíka, nahlásia to a potom sa zistí, že je to synovec niekoho a napokon to ututlú.
Pes na reťazi, je to nielen pre vás neustále zlý pohľad.
– Na dedinách je to stále bežná vec. Mnohým chýba empatia, nevedia si predstaviť čo musí pes, ktorý má rád voľnosť, hravosť, pohyb a spoločnosť prežívať roky na reťazi. Je to ukrutnosť. Pes prežíva doslova peklo. Už aj veterinári potvrdili, že pes na reťazi sa zblázni. Veľakrát potom pohryzie aj vlastného majiteľa, pretože je zúfalý. A ten ho dá potom utratiť. Pes na reťazi je ako človek v okovách.
Stáva sa vám, že sa negatívna odozva niekedy obráti aj proti vám?
– Áno. Že sa môžem hanbiť, keď uverejňujem informácie o týraných psoch. Že to vidia aj deti. Pritom ja vždy uvediem, že to nie je vhodný príspevok pre slabšie povahy a deti.
Spomínate si na nejaký konkrétny prípad takejto odozvy?
– Hneď prvý prípad mi utkvel veľmi dobre v pamäti. Išlo o znásilnenú jazvečíčku. Bol to prvý hrozný prípad. Volali mi ľudia aj z Lučenca i Humenného, že či sa nehanbím, keď dávam do televízie takéto veci. Som si iba pomyslela. Ja sa mám hanbiť, a za čo? Nech sa hanbia tí ľudia, čo to urobili. Je to háklivá téma.
Niekto ostane po príspevku v strehu a začne sledovať, kde v okolí sa týrajú zvieratá. Pre niekoho je to situácia, že sa mám hanbiť ja, keď takéto veci medializujem na verejnosti.
Určite ste zažili množstvo psích osudov. Spomeniete si na nejaký obzvlášť smutný s dobrým koncom?
– Takých príbehov bolo naozaj veľa. Brala som do útulku krásneho poľovníckeho psa, ktorý bol od šteniatka na krátkej reťazi. Ten pes neskutočne trpel.
Staroturianka ilustruje architektonické skvosty Čítajte Keď zaštekal, bili ho, kopali, nadávali mu. Pes ostal apatický a mysleli, že s ním je koniec. Ležal v bahne pri kanáli na Trenčianskej ulici. Úplne to vzdal. Pre majiteľov bol zdochlinou. Bol celý od blata, od špiny, plné uši mal bahna. Len sa na mňa smutno pozrel. Vzala som ho na rukách do útulku.
Aký bol potom jeho ďalší osud?
– V útulku sme ho poumývali, očistili. Dali sme mu matrace a deky. Ale aj tak nejedol, nepil. Vzdal to. Venovala sa mu individuálne jedna opatrovateľka, ktorá sa s ním celé hodiny rozprávala a neustále sa o neho starala. Kŕmila ho priamo do úst. Veľký pes, ktorý v sebe cítil, že už nemá ani právo sa zdvihnúť, postupne začal chodiť von, začal vrtieť chvostíkom. Napokon si ho vzala rodina z Rakúska. Má sa skvele. Vlastná obývačka, posteľ. Dostávame stále jeho fotografie. Z kaluže a bahna sa dostal až do vlastnej postieľky v cudzine.
Dokáže psík obnoviť svoju dôveru v človeka aj po predchádzajúcom neľudskom zaobchádzaní?
– Áno, každý jeden. Aj po tom najkrutejšom týraní. Keď sa dostane do rodiny, kde cíti lásku, dôveru v človeka si obnoví. U každého psíka je to ale rozdielne.
Niekomu to trvá dlhšie, iný sa dá dohromady podstatne skôr, ak cíti nehu a lásku. Je to aj podľa toho, čo všetko prežili. Každý má aj inú povahu. Veľmi záleží aj na psychike. Keď je psík psychicky zlomený, treba ho hladkať, sadnúť si k nemu, prihovárať sa mu.
Máte v útulku vždy nejakého svojho psieho miláčika?
– Ja mám najradšej tých strapatých a chlpatých krížencov. Tí sú rozkošní, zlatí, na všetky strany im trčia chlpy. Čím väčší kríženec, tým je mi milší. Samozrejme, veľmi rada pomáham aj čistokrvným psom. O tých ale viem, že pôjdu rýchlo do rodiny. Na tých strapáčikov skôr veľa ľudí zareaguje: fuj, aký orech, bastard. Neznášam takéto reakcie.
Aké psy u vás končia najčastejšie?
– Väčšinou sú to túlavé psy, ktoré nie sú v najhoršom zdravotnom stave. Často k nám prichádzajú podvyživení psi a takí, ktorí utrpeli nejaký úraz. Objavíme aj rany neznámeho pôvodu. Končia u nás aj takí psi, ktorých zrazilo auto a nehodu prežili. Tak sa ich snažíme postaviť opäť na nohy. Ojedinelé nie sú ani prípady postrelených psov a, samozrejme, psov, ktorí boli týraní a odobratí majiteľom.
Ak porovnáte Slovensko s niektorými štátmi Európy? Kde je situácia najhoršia a najlepšia?
– V Európe je najhoršia situácia v Turecku, Rumunsku, Taliansku a v Španielsku. Na uliciach sú tam kvantá psov. Tam je horšia situácia ako u nás.
Naopak, najlepšia situácia je v Rakúsku či v Nemecku. V týchto štátoch je úplne iný prístup k zvieratám. Ľudskejší. Keď sa vyskytne smutný príbeh, v momente ľudia pomáhajú. Zoberú psíka k sebe alebo pomôžu finančne.
Z vášho útulku odchádzajú psíkovia aj do rakúskych rodín. Akých si najčastejšie adoptujú?
– Rakúšania si vyberajú najčastejšie hendikepovaných, starých a chorých psíkov. Takéto niečo na Slovensku nezažijete.
Niektorí ľudia si zasa chcú vybrať jedine čistokrvného psíka. Orieškovia sa minú zasa svojou roztomilosťou.
