NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Herečka Elena Petrovická (76) vyrástla v divadelnej rodine. Jej mamou bola slovenská rozprávková legenda – teta Viera Bálinthová.
Napriek tomu, že najznámejšia rozhlasová rozprávkárka uspávala každý večer desaťtisíce slovenských detí, jej malá dcérka Elenka si ju doma s mamou čítanými rozprávkami práve preto veľmi neužila. Nebol na to čas.
VIZITKA:
Elena Petrovická sa narodila 31. júla 1941. Po absolvovaní VŠMU dostala v roku 1962 umiestenku do martinského Divadla SNP. Elévka s hereckými génmi zaujala predovšetkým interpretáciou mladých dramatických hrdiniek, ako boli Katarína v Ostrovského Búrke (1963), Nina v Lermontovovej Maškaráde (1965) či Beatrice v Shakespearovej komédii Mnoho kriku pre nič (1967). Aj neskôr ďalej rozvíjala svoje dramatické danosti, zmysel pre divadelný kontrast a javiskovú reč tak v dramatickom, ako aj komediálnom žánri. V Martine ako herečka pobudla 26 rokov. Potom nasledovala manžela do Bratislavy, kde sa stal riaditeľom SND. Dostala angažmán na Novej scéne, kde nadviazala na svoje najlepšie kreácie z minulosti postavami Dotty Otleyovej v inscenácii Fraynovej komédie Sardinky, na scénu, prosím... (1987) či Karolíny v Moreauovej a Sardouovej komédii Dáma z práčovne (1991). O dva roky neskôr hosťovala v činohre zvolenského Divadla J. G. Tajovského. Z mnohých filmov a televíznych seriálov ju poznajú aj priaznivci filmového plátna a televíznej obrazovky. (MŠ)
Vyrástli ste v hereckej rodine. Bola to jediná možnosť nasledovať herecké stopy najbližších predkov?
– Moja maminka i otec boli ochotnícki herci, ale sa rozviedli. Mama sa tak stala samoživiteľkou rodiny. Bola som preto stále sama doma a všetko, čo súviselo s divadlom a rozhlasom, som nemala rada. Potom ma mama začala volávať do rozhlasu.
Bolo to už v čase, keď ukončila ochotnícku hereckú dráhu a naplno sa venovala rozhlasovým rozprávkam. Chodila som do detskej rozhlasovej družiny. Mala som päť a pol roka a vedela som čítať. Prezerala som si mamine scenáre. Až som sa neskôr napokon rozhodla, že idem za herečku.
Vašej mame Viere Bálinthovej, slávnej slovenskej rozhlasovej interpretke rozprávok, sa to ale nezdalo.
– Tak to neexistuje, aby si ty išla za herečku. Ty na to nemáš, ty za herečku nepôjdeš. Tak mi povedala. Tak som sa naraz prihlásila na žurnalistiku a na Vysokú školu múzických umení v Bratislave. Prijali ma na obe školy, na VŠMU som mala študovať réžiu. Tak som si urobila réžiu i herectvo. A scenáre píšem dodnes.
V roku 1962 ste nastúpili do Divadla SNP v Martine doslova na povel. Dostali ste umiestnenku a museli nastúpiť práve na túto divadelnú scénu. Bolo vám to po vôli?
– Čo iné som mohla urobiť? Protestovať v roku 1962 proti umiestneniu? Ale kde! Nastúpiš, naklušeš a berieš. Rektor Andrej Bagar povedal: Ty pôjdeš do Martina, lebo to je moja srdcovka.
Ani som sa nenazdala a bola som v Martine. Ale celý môj rod po praslici je z Martina. Takže mala som aj kde bývať. Hrala som do mesiaca v divadle hneď od začiatku 28 predstavení. Aj materskú dovolenku som mala iba tri mesiace.
Vaša mama bola národným rozprávkovým fenoménom. Čítanie jej rozprávok v rozhlase na dobrú noc počúvali státisíce detí dlhé roky. Vy ste si ju v detstve príliš neužili.
– Vôbec som si ju neužila. Navyše som bola stále chorá, často som mávala zápaly pľúc. Doma mi rozprávky na dobrú noc čítať nemohla, lebo na to nebol čas. Počúvala som ju tiež najmä z rozhlasu. Mnohokrát som jej to aj vyčítala. Keď maminka zomierala, povedala mi: Elenka moja, odpusť mi.
Iveta van Wingerden: Tringelt 450 dolárov i úmrtie na palube lode Čítajte V Martine ste hrali 26 rokov. V roku 1988 ste prešli do Novej scény v Bratislave.
– To bola pre mňa „pecka“. Bolo mi to neskutočne ľúto. Keď som po vysokej škole odchádzala do Martina, v Bratislave som nechala lásku, lebo som musela. V Martine som si musela privyknúť disciplíne, divadlu, zaradiť sa. A keď som sa po 26 rokoch vrátila z Martina do Bratislavy, chýbalo mi moje publikum, moji ľudia, moji priatelia, moje smreky, moje doliny. Zrazu mi všetko chýbalo. V Bratislave som chodila na Kolibu a objímala smreky.
Bolo výrazne cítiť aj zmenu hereckej mentality v súboroch po prechode z Martina do Bratislavy?
– Môj herecký kolektív bol martinský. Našťastie, žije ešte 84-ročná herečka Eliška Nosálová. Je to moja najúžasnejšia priateľka na svete. Môžem s ňou stále diskutovať o martinskom divadle a robí ma to šťastnou.
Na rozdiel od Martina má Bratislava zasa veľa kšeftov, preto je situácia v týchto lokalitách veľmi rozdielna.
V Bratislave ste sa začali už viac venovať dabingu, réžii či písaniu. Nechýbalo vám tam divadelné herectvo?
– Herecká kolegyňa Magda Vášáryová kedysi povedala: Keď si pomyslím na divadlo, cítim smrteľnú únavu. Na divadlo som vôbec nemala čas. Na divadlo som ani nepomyslela.
Bola som v nádhernom kolotoči práce. Scenáre, točili sme s mojím manželom, robili dokumenty, inscenácie, režírovala som dabing, robila dabingové úpravy. Bola som šťastná v rozhlase, filmoch, v televízii.
Divadlo, film, televízia, réžia, dabing, scenáre. Čo vám dávalo najviac?
– Možno sa budete čudovať, ale v dabingu som sa cítila najlepšie. Venovala som sa mu od roku 1976 v Košickom štúdiu, kde som začala s kolegom Igorom Hrabinským. Chodili sme tam na víkendy, dostávala som tam hlavné roly. Režisér mi povedal, že zahrám aj cestovný poriadok. Preto rada robím dabing doteraz. Dabing milujem. Ale divadlo by som už nechcela hrať.
A čo film, televízia? Láka vás to stále?
– Keď je dobrý charakter a nie veľký rozsah, tak to zoberiem. Veľký rozsah sa mi už nechce robiť. Teraz sa vstáva ráno o štvrtej, prvá klapka je o šiestej a končí sa hodinu pred polnocou v noci. To už nie som ochotná robiť.
Vo vás je stále životná iskra, úsmev na perách, humor. Napriek tomu vás režiséri v divadle obsadzovali najmä do zložitých a ťažkých dramatických postáv. Čo vám bolo bližšie? Tragédie alebo komediálne postavy?
– Ja som dramatická herečka. Diva. Milovala som dramatické role. Ale milujem komédie, tam sa dokážem vyblázniť. A ja mám pre to zmysel. To sú tí raráškovia v očiach. To mám po mame. Ale boli socialistické roly, ktoré sme nemali radi. Tam sa nedalo zahrať nič. Nebolo ich veľa, ale boli to povinné jazdy. Také povinné čítanie.
Od roku 1962 ste zažili kvalitné divadlo i kvalitné filmovanie. Ako vnímate dnešnú, často prázdnu, plytkú a komerčnú seriálovú televíznu tvorbu?
– Nemáte ľahšiu otázku? (úsmev). Robila som približne pred desiatimi rokmi malú epizódu v jednom slovenskom televíznom seriáli. Povedala som si, nikdy viac! Ja sa na tie seriály vôbec nedívam. Ja na to nemám nervy.
Povestná bola vaša vášeň hrať kanastu. Ostalo vám táto radosť z kartárskej hry dodnes?
– Hrávala som kanastu. A ako dobre (úsmev). Ja som bola tá, čo vždy riskovala. A zobrať na záver celú kopu. Milovala som túto hru. To boli krvavé turnaje. Žiaľ, dnes už niet s kým hrať. Mne už moji kolegovia, Kajka Dubovicová a mnohí ďalší, zomreli. Zomreli tí, čo chodili ku mne. Všetko, čo bývalo okolo mňa, zomrelo. Marián Labuda, Marián Zednikovič, Kajka Dubovicová. Všetko je preč. Dnes mám ovdoveného osemdesiatročného priateľa, režiséra, s ktorým chodíme do divadla. Už máme pocit, že sme poslední.
Z Nového Mesta nad Váhom si odnášate ocenenie Kvet Tálie.
– Je to pre mňa nekonečná radosť. Som dojatá a potešená. Čo potrebuje herec? Uznanie a pochvalu. Peniaze sú až potom. Anička Jurkovičová a môj praprastarý otec spolu tvorili divadlo. Som nesmierne šťastná, že toto herecké vyznamenanie sa dostáva do mojich rúk. Pretože Anička Jurkovičová dožila svoj život s mojím praprastarým otcom v Martine. A obaja sú pochovaní na Národnom cintoríne v Martine. Som na cenu hrdá a nesmierne ďakujem.
