ČACHTICE. Päť obrovských riečnych lodí, desiatky veľkých i malebných prístavov, stovky spomienok, tisícky pasažierov.
V pamäti Ivety van Wingerden sa vynárajú spomienky na neuveriteľné chvíle, ktoré strávila na riečnych lodiach dlhších ako sto metrov.
Na obrovskej lodi krížom Európou
Gigantické európske toky Dunaj, Rýn, Mohan či holandské riečne kanály pozná Iveta van Wingerden ako vlastnú dlaň. A k tomu množstvo prístavov, v ktorých lode kotvili. Budapešť, Köln, Kalocsa, Amsterdam, Viedeň, Donauinsel, Bratislava, Ostrihom, Gabčíkovo, Dordrecht, Rotterdam, Zwyndrecht, Linz, Koblenz, Frankfurt, Regensburg, Krems, Melk, Dürstein a ďalšie.
„Napriek tomu, že som videla obrovské riečne prístavy, vždy ma najviac fascinovali malé prístavné mestečká plné nádherných zákutí. Rüdesheim i Cochem. Najčastejšie som sa pohybovala na riekach v Nemecku, Rakúsku, Holandsku, Maďarsku, ale aj vo Švajčiarsku a vo Francúzsku,“ hovorí Iveta van Wingerden.
Najdlhšie plavby absolvovala v priebehu týždňa či dvoch spleťou riek a kanálov z Amsterdamu až do maďarskej Kalocse.
„Plavbu pozdĺž celého Dunaja až do Bulharska a Rumunska som ale neabsolvovala. Rumunsko pasažierov z Ameriky vtedy nelákalo.“
Ivetu plavba loďou fascinovala od detstva. Jej brat už za bývalého režimu pracoval v Dunajplavbe. Keď padla železná opona zobral ju na nákladnú loď Kriváň.
Riečne kanály ako asfaltové cesty
Prvú plavbu zažila Iveta van Wingerden na lodi Serena už v roku 1997.
Najdlhšia z lodí, na ktorých sa plavila a pracovala, merala 128 metrov. Na nej vyše 130 pasažierov s takmer štyridsaťčlennou posádkou. Začala od najnižších pracovných pozícií a postupne sa v lodnej hierarchii prepracovala vyššie.
Tomáš Hanáček: Mládež je alfa aj omega kultúry a folklóru Čítajte „Začala som ako upratovačka. Upratovala som kabínky. Vtedy som vedela po anglicky iba yes a no.“
Veľmi rýchlo spoznala angličtinu a začala pracovať v lodnej reštaurácii. Nasledovali pozície v lodnom bare i na recepcii. Napokon skončila až vo funkcii asistentky hotel- manažéra.
V jednom z holandských prístavov spoznala aj svojho budúceho manžela.
„Vďaka manželovi som sa dostala na luxusnejšiu a preslávenú loď. Kapitán z lode prišiel osobne na našu svadbu. Na riečnych kanáloch v Holandsku bolo úžasne. Pre Holanďanov sú kanály ako asfaltové cesty,“ prezradila.
Krásne chvíle strávila aj na lodiach Blue Danube 2, Swiss Diamond či Aria. Zaujímavosťou lode Swiss Diamond bol jej náraz v máji 2014 do jedného z pilierov Starého mosta v Bratislave. Ivetu Swiss
Diamond očaril z riečnych lodí najviac.
Z USA prichádzali na loď milionári
Predovšetkým bohatí Američania z Texasu a Kalifornie, Angličania, Austrálčania, Švajčiari, Holanďania a Nemci tvorili posádky piatich lodí, na ktorých sa Iveta van Wingerden postupne plavila.
Slovákov a Čechov medzi pasažiermi ani na jednej z lodí nestretla.
Boli to najmä ľudia vo vyššom veku. „Keďže to boli predovšetkým dôchodcovia, tak sa im podľa toho pripravoval aj program.
Fotografia bola osudom Márie Ubasiówny-Holoubkovej Čítajte Na lodi koncertoval pianista, v Bratislave k nám prišlo Pressburger Duo, v budapeštianskom prístave na lodi hrávali Rómovia čardáš a obľúbená bola aj cimbalovka. V Amsterdame sa na palube prezentoval holandský folklór, v Nemecku sa počas plavby fúkalo s umeleckým sklárom sklo,“ zaspomínala si.
Mentalita pasažierov sa menila podľa národnosti. Holanďania boli pohodoví a zábavní, Angličania konzervatívni a odmeraní, Nemci príjemní a najmä večer družní.
„Z Ameriky prichádzali na loď aj milionári. Nikdy som ale nemala pocit ich povyšovania. Boli milí,“ priblížila mentalitu amerických boháčov.
Tringelt takmer päťsto dolárov
S milionármi na lodi zažila Iveta van Wingerden mnohé zážitky. Niektorí boli prieberčiví v jedle, iní rozhadzovali peniaze.
Vlastník čerpacej stanice a reštaurácií v blízkosti Las Vegas to rozbalil hneď počas prvého dňa plavby.
„Spýtal sa nás, koľko členov má celý personál lode. Bolo nás 33. Vytiahol 3300 dolárov a povedal, aby sme si to rozdelili, sto dolárov každému,“ zasmiala sa.
Na loď sa prišiel s manželkou vyložene iba povoziť. V prístavoch na výlety takmer nechodil, rád sa nechal obsluhovať.
„Keď som bola na recepcii, tak mi dal tringelt 450 dolárov,“ priznala Iveta van Wingerden. A prezradila aj to, že na tringeltoch sa na lodi dalo zarobiť vynikajúco.
„Niekedy tringelty tvorili aj dve tretiny z výplaty. Posádka si niečo delila spoločne, väčšina tringeltov však bola súkromná. Všimné sme dostávali aj v obálkach.“
Tringelty od Američanov boli na bežnom poriadku. Angličania či Holanďania však peniaze medzi posádku lode vôbec nerozhadzovali.
Pre nich bolo sprepitné takmer neznámym pojmom. Príliš štedrá nebývala ani nemecká časť pasažierov.
S obrovskou loďou stroskotali na brehu
Túžbou Ivety van Wingerden bola vždy práca na zaoceánskej lodi. Tá sa jej dodnes nevyplnila, manžel na zaoceánskej lodi pracovať netúžil.
„Riečna plavba má však oproti morskej minimálne jednu výhodu. Organizmus netrpí morskou chorobou, vlny na riekach sú neporovnateľne menšie ako na mori alebo oceáne,“ hovorí.
Dieru zapchali mäsom
Zopár kilometrov museli po Dunaji splaviť s veľkou dierou v boku lode. Posádka si pomohla netradičným spôsobom. „Diera mala priemer asi ako vedro. Kuchár doniesol slaninu a mäso a dieru provizórne upchali. Voda sa dnu počas tých pár kilometrov do opravovne nedostala,“ zasmiala sa žena, ktorá bola v roku 2017 v extrémnej televíznej šou Ostrov na Filipínach.
Filipíny jej boli blízke už z čias práce na lodi. Mnohí kolegovia pochádzali práve z tohto exotického ostrova.
„Filipínci boli veľmi lacná pracovná sila. Celý rok nešli domov, v Európe zostávali na lodi aj dva – tri roky. Boli to milí a úctiví ľudia, nemala som s nimi žiadne zlé skúsenosti.“ Precestovala Mexiko aj Indiu, dnes ju láka Austrália. V minulosti túžila ísť na humanitárnu misiu do Kene a pomáhať chorým Afričanom. Teraz pracuje ako učiteľka v čachtickej materskej škôlke.
Na palube zomrel starší pasažier
Šíriaca sa infekcia na lodi je pohroma pre všetkých pasažierov. Nielen hnačky dokázali pokaziť vytúženú plavbu. „Stalo sa, že hostia prišli na loď už s nejakou infekciou alebo vírusom. Na lodi sa to potom rýchlo šírilo, „pomohla“ aj klíma,“ zaspomínala si.
Najsmutnejšou spomienkou na prácu na lodi je úmrtie Američana vo vyššom veku počas plavby. „Záťaž po lete z USA a následnú plavbu loďou nevydržalo jeho srdiečko. Na výlet do Európy pricestoval s manželkou.“
Naopak, najstaršia pasažierka, 96-ročná Američanka, prekypovala počas celej plavby energiou. Na pamiatku rozdávala rôzne darčeky a viacerí členovia posádky s ňou zostali v kontakte aj po ukončení plavby.
Najdepresívnejšia plavba
Najťažšia a najdepresívnejšia plavba Ivety van Wingerden a všetkých pasažierov bola v roku 2011.
„Na lodi s množstvom amerických turistov nás zastihol 11. september a teroristický útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku. Američanom niekto telefonoval, že sa zrútili dvojičky. Okamžite nastala na lodi veľká panika a zdesenie,“ zaspomínala si Iveta.
Do baru okamžite priniesli televízor a zrazu na vysnívanú dovolenku všetci zabudli. Každý sledoval vývoj udalostí v New Yorku. „Všetci nariekali a najskôr tomu nechceli ani uveriť. Na lodi bola doslova horúca telefónna linka. Syn jedného z pasažierov priamo v zrútenej budove pracoval. V tej chvíli, našťastie, v budove nebol. Ozval sa, že je živý a zdravý,“ pokračovala Iveta van Wingerden.
Celá plavba sa napokon zmenila na vysedávanie pri televízore a nekonečné sledovanie najnovších informácií na CNN. Obrovské množstvo mŕtvych zdrvilo pasažierov i posádku. „Pre mňa to bol najsmutnejší zážitok a najdepresívnejšia plavba za tie dlhé roky, čo som na Dunaji prežila.“
