TRENČÍN. Mária Urbasiówna sa narodila v poľskom Cieszyne (3. apríla 1898), no celý prácou naplnený tvorivý život prežila na Slovensku. A na jej pohľadniciach a fotografiách lásku a obdiv k slovenskej krajine vidieť a cítiť.
Kto viac svojou tvorbou zviditeľnil Slovensko, kto z jej súčasníkov sa mohol pochváliť, že osobne poznal Františka Jozefa, fotografoval prezidenta T. G. Masaryka, E. Beneša, portrétoval Andreja Hlinku, Jozefa Tisu, či generála J. Goliana?
Začínala v Trenčianskych Tepliciach, kde prišla po roku 1918 spolu s mamou. V ťažkom období podnikania sa jej v kúpeľoch ujal lekár poľského pôvodu Štefan Filipkiewicz, námestník riaditeľa kúpeľov.
Prvý ateliér mala v zadnej časti domu Poniatowski, kde ordinoval Antonín Čapek z Prahy, otec spisovateľa Karla Čapka. Ten jej neskôr sprostredkoval fotografovanie prezidenta T. G. Masaryka v letnom sídle v Topoľčiankach.
Mladá Mária bola samouk
Do tajov fotografovania ju zasvätil brat, ktorého aparát používala. Pozitívne ju ovplyvnil aj Cyril Kašpar, s ktorým mladučká Mária spojila nielen pracovný, ale aj osobný život.
Tomáš Hanáček: Mládež je alfa aj omega kultúry a folklóru Čítajte Tento podnikavý a technicky založený Moravan bol veľmi ambiciózny, licenciu na „fotografický priemysel a nakladatelstvo pohlednic“ dostal už v roku 1920.
Mladučká Poľka sa stala jeho manželkou, spolufinancovala rodinný podnik a všemožne mu pomáhala.
Do historického Trenčína
Po rozšírení firmy FOTO TATRA na „filmovací závod“ TATRA FILM TRENČÍN v roku 1921 a presťahovaní na Farskú ulicu, začala so spoločníkom a manželom Cyrilom Kašparom spolupracovať na tvorbe prvých dokumentárnych filmov.
Sama sa neustále učila, hľadala svoje videnie sveta, čoraz viac ju zaujímala krajinná fotografia. Jej prvé pohľadnice boli spočiatku kontrastne nevyrovnané, i keď boli fotografované v plenéri za denného svetla. Boli rozmnožované fotografickou cestou, nie tlačené ako dosiaľ. Využívala retuš, červené kolorovanie, zvýrazňovala línie kopcov, veží, dokreslila chýbajúce oblaky. Mladá fotografka sa nevzdávala, experimentovala, používala sklené negatívy, zábery na nich boli čisté, kvalitné.
Neskôr riešila dlhší reprodukčný proces s nekvalitnými materiálmi tak, že si ich ako znalá chemickotechnologických postupov – veď chémii sa pôvodne chcela venovať – miešala a vyrábala sama, podľa vlastnej receptúry.
Na zloženie vývojky i gramáž si vedela spomenúť i vo vysokom veku- ako 102-ročná, keď sme ju navštevovali v Domove opatrovateľskej služby. Stále prekvapovala obdivuhodnou pamäťou, fotografa Miloša Abela vedela bez problémov genealogicky zaradiť, veď sa veľmi dobre poznala s jeho rodičmi.
Negatívne zážitky však vedela z mysle šikovne vytesniť, medzi najhoršie patril rozchod s Cyrilom Kašparom, ktorý mladú ženu veľmi sklamal.
Iveta van Wingerden: Tringelt 450 dolárov i úmrtie na palube lode Čítajte Nesmelo sa o ňom hovoriť ako o manželovi, postupom času však objektívne uznala, že bol šikovný a mal podnikavého ducha. Chcel sa venovať filmovaniu a tvrdo šiel za svojím cieľom.
Práve desaťročie spolupráce s Kašparom patrilo k najtvorivejšiemu fotografkinmu obdobiu. Okrem práce v ateliéri ako spolumajiteľka, ktorá od počiatku financovala všetky Kašparove produkcie, sprevádzala režiséra i kameramana v jednej osobe počas náročného filmovania po Slovensku i na Morave.
Filmová výroba
I keď v roku 1921 začali na Slovensku nakrúcať viaceré filmové výrobne, jedine TATRA FILM Trenčín rok čo rok opakoval svoje odvážne pokusy o založenie permanentnej filmovej výroby. TATRA FILM za desať rokov oficiálneho pôsobenia na Slovensku bol mimoriadne úspešný – vyprodukoval viac ako 40 titulov rozličnej dĺžky. Polovica mala strednú metráž. Jedným z prvých filmov, ktoré natáčala spolu s Kašparom, bolo dielo o P. O. Hviezdoslavovi, pár dní pred smrťou básnika (zomrel 8. 11. 1921).
Prvé tzv. dodatky premietali v kine Bio Zora už v r. 1921. Z produkcie TATRA FILMU sa podarilo filmovému režisérovi a historikovi Ivanovi Rumanovskému zachrániť filmy Valašský rok, Výroba desaťkorunových jubilejných mincí v Kremnickej mincovni, Pán prezident (T. G. Masaryk).
V roku 1928, po zrušení firmy, odišiel Cyril Kašpar na Moravu, kde sa venoval reklamným filmom.
V ateliéri zostala Mária Urbasiówna sama, pokračovala vo veľkovýrobe fotopohľadníc pre slovenský trh.
S retušérkou z Viedne a jedným pomocníkom firma prosperovala. Vo vysokom veku vedela detailne popísať, ako pracovali: „Keď sa obrázky vyvolali a vyprali vo veľkej vani, putovali na regál. Sušili sa po dvesto kusoch na piatich policiach celý deň od rána, večer sa „sortírovali“ a dávali do prešu podľa tematického zamerania“.
Denne firma vyprodukovala na vtedajšiu dobu úctyhodný počet pohľadníc – tzv. dopisníc. Nebolo kúta Slovenska, ktoré by nenavštívila so svojím objemným aparátom na sklené dosky s rozmermi 18 x 24 cm. Neskôr fotografovala na kinofilm ľahkou Leicou a naposledy Rolleiflexom.
Za firemnou značkou FOTO TATRA, ktorou označovala na titulnej i zadnej strane svoje pohľadnice, sa ukrývala mladá, pracovitá žena, ktorá nepoznala oddych.
Bola jednou z prvých profesionálnych živnostníčok, ktoré sa naplno venovali fotografickému remeslu, mala vlastné auto, sama šoférovala.
Postupne musela rozšíriť firmu na sedem pracovníkov, po roku 1935 do tajov maľovania svetlom zaučila i neter Oľgu, ktorú si ako sirotu osvojila a vychovávala. O päť rokov sa chovanica vydala za Michala Orgoníka, generálneho zástupcu firmy Praga – predaj automobilov.
Pokojnejšia etapa
V roku 1932 spojila svoj osobný život s akademickým maliarom Josefom Holoubkom, ktorému učaroval nielen Trenčín, ale i jeho pekná fotografka. Ateliér a byt mali na vtedajšom Masarykovom námestí, (na prízemí bol známy obchod Cellerovcov), z balkóna domu zdokumentovala nejednu spoločenskú udalosť mesta.
V roku 1936 takto zvečnila návštevu prezidenta Eduarda Beneša, fotografovala defilé vojakov, hasičov, pohrebné sprievody, sokolské zlety – zhromaždenia, príchody českých Sokolov. Počas Slovenskej republiky sa pre hrozbu vysídlenia, keďže manžel bol Čech, odmlčala.
Mária Holoubková viedla ateliér do roku 1954, radšej sa vzdala živnosti, ako by sa mala podľa príkazu začleniť do Oblastných komunálnych služieb – „vzhľadom na vyšší verejný a hospodársky význam a zabezpečenie socialistickej formy podnikania“.
So skromným dôchodkom prežila svojho manžela o 37 rokov. Ak chcela ísť pozrieť rodinu do Poľska, vždy musela dačo predať do Trenčianskeho múzea. K množstvu topograficky vzácnych sklených negatívov, ktoré boli v roku 1955 predisponované z archívu mestského úradu, tak pribúdali fotoaparáty, obrovský fotografický zväčšovák, šaty, klobúky, kabelky.
Do rodného Poľska sa po rokoch vrátila aj svojou tvorbou – pamätnú výstavu videli rodáci v Krakove i Cieszyne rok pred jej úmrtím. Ako sama bilancovala „nežila som nadarmo“, nezabudla pripomenúť, že až v troch storočiach! Jej dobré a láskavé srdce dotĺklo v máji 2004, zomrela vo veku úctyhodných 106 rokov. A my sa musíme po rokoch znova opýtať: Môžeme si skutočnú dámu fotografie v Trenčíne uctiť aspoň pamätnou tabuľou?
Autor: Jana Karlíková
