TRENČÍN. Marek Hrdlička, Matúš Kocinec, Dominik Krasuľa a Šimon Oravec sa ešte pred dvomi rokmi nepoznali. Založiť skupinu sa rozhodol 18-ročný Marek. Po rozpade svojej predošlej kapely chcel začať odznovu, a tak hľadal nových hudobníkov.
Ako sám hovorí, ich skupina vznikla náhodou. Spomenul si na svojich známych z detstva. „Napadlo mi, či by sme to nedali dohromady. Preto sa voláme Random Choices. Sme úplne náhodou.“
Rock s prvkami funku, blues i jazzu
Ich hudba je rôznorodá, podľa Mareka majú v skladbách veľa žánrov. „Povedal by som, že základom je rock a dávame do toho funk, blues i jazz. Niekedy je tam aj metal. Dokonca máme aj swingovú skladbu,“ vysvetľuje Marek.
Fraktúra: Poukazujeme na trhliny spoločnosti, ktoré ju narúšajú Čítajte Texty píše hlavne spevák, ako sám skromne priznáva. „Základ dám asi ja, ale na druhej strane veľa vecí k tomu povedia chalani. Väčšinou máme osnovu, z ktorej potom pokračujeme. Šimon si vymyslí sám basu, Dominik niečo na bicie a Matúš to kazí,“ smeje sa Marek.
Niekedy na textoch robia spolu s gitaristom Matúšom. „Napríklad pri piesni Niečo iné mal Matúš spravenú slohu, ja som pridal refrén a text. Je to pekné, keď to skombinujeme, lebo on má úplne iný štýl písania ako ja.“ Pre gitaristu Matúša je textovou inšpiráciou slovenská hudobná legenda Dežo Ursíny.
Texty píšu hlavne slovenské. Pieseň, ktorá však stojí za zmienku, je rytmické Funk. Ako spomína Marek, do štúdia prišli s tým, že je to inštrumentálna vec. Bez spevu.
Budúcnosť bez odpadov? Trenčianky vedia, ako na to Čítajte „Majiteľ toho štúdia nám ale povedal, že to nikto počúvať nebude. Je to dlhé, dajte tam nejaký text. Tak sme tam sedeli pri ňom, premýšľali a on sa zatiaľ hral na novom mobile. Mal k nemu aj manuál a podal mi ho, že zaspievaj tam toto. Čo som Dan Bárta, že teraz niečo z toho spravím? Nejakým zázrakom sme to ale počúvali a začali skúšať. Len tak. Dali sme si slúchadla a išli hrať. A vznikla z toho úplná sranda. Aj je to dobré, aj sa to tam hodí. Tá skladba sa mi veľmi páči. Je tam anglický text, ale ten text je manuál k telefónu,“ smeje sa Marek.
V tvorbe ich ovplyvňuje všetko. Niečo, čo zažili, čo ich trápi, čo nevedia inak dať von. „Aj maliar, keď ide namaľovať nejaký obraz, tak si nevyberie, čo tam namaľuje. Niečo mu napadne a nejako to dá .“
Prvý album, prvé problémy
Pred rokom vydali debutový album Niečo iné, ktorý si vytvorili sami. Nevyhraným a nevyspievaným im samotné nahrávanie trvalo dva mesiace. Ako kapela sa poznali len krátko, ale ak chceli niekde hrať, potrebovali nahrávky. „Každý nám povedal – pošlite nahrávku. Tak sme potrebovali niečo, čo sa dá chytiť do ruky.“ S prvotinou veľmi spokojní nie sú. „Hrali sme naživo a ľudia, čo počuli album, prišli za nami a povedali, že znieme oveľa lepšie ako na nahrávke. To je v podstate nemysliteľné,“ hodnotí Marek, ale uznáva že sú bohatší o skúsenosti.
Do budúcna majú rozpracovaných niekoľko projektov, ale sú vyťažení.
„Musíme hrať aj nové veci. Treba sa vyvíjať. Tie veci, čo som napísal pred tromi rokmi, sú slabšie ako tie, čo spravím teraz. Viem, že som sa niekde posunul. Treba zo seba dať tie staršie veci von, tie slabšie, aby sme mohli tvoriť nové – tie lepšie,“ myslí si Marek.
Kľúčom sú ľudia
V Trenčíne a okolí koncertujú stále častejšie. Za svoj najlepší koncert považujú minuloročný Gympelrock. „To bolo veľké. Dohrali Bez ľadu a skladu, potom sme hrali my a po nás Para. Boli sme medzi dvoma veľkými menami. Tým pádom tam bolo veľmi veľa ľudí,“ spomína Marek. Ide im v prvom rade o atmosféru. Hudba musí tešiť aj muzikantov, ktorí hrajú.
Slávne literárne mená končia na burze Čítajte „Keď máš ľudí blízko seba a vidíš, že ich to baví, že sa hýbu, tancujú, ten osobný kontakt s fanúšikmi je naozaj pekný.“ Teší ich už to, keď si niekto vypočuje ich hudbu. No súčasne ich miestami znepokojuje dnešný kultúrny život na Slovensku. Konkrétne publikum a jeho zmýšľanie. Marek porovnáva situáciu s našimi susedmi.
„Keď sme hrali v Česku, tak sme na ľuďoch videli, že sa chcú baviť. Priemerný slovenský divák je taký, že si sadne a zabav ma. Necítiť z neho energiu. O to viac si vážime, keď niekde hráme a cítime spätnú väzbu. Vtedy je fakt dobrá atmosféra. My to voláme dobrý „vibe“. Keď je toto, tak sa hrá super.“
Autor: Lívia Slynková
