Po ľahkých piatich hodinách spánku vyrážam z Varny s cieľom prejsť do Burgasu. Podľa mapy vedie na juh jediná cesta – diaľnica, zdá sa však, že aj domáci tade chodia občas na bicykli, takže možnosť 20 kilometrovej obchádzky rýchlo zavrhnem a o deviatej ráno ma už v kopci predbiehajú autá stotridsiatkou.
Rýchlo do Turecka
Motám sa dedinkami v bulharských lesoch, od mora vanie príjemný letný vietor, krajina spí a Turecko sa blíži. Za cieľ svojej cesty definitívne určujem Istanbul, ktorý som uprednostnil pred Sofiou. Diaľka je to podobná, ale kultúra odlišná, čo ma priťahuje. Navyše, krajina je stále trochu monotónna a miestami aj pre introverta na mojom bicykli príliš ospalá, takže oživenie tureckým temperamentom padne vhod.
Po trápení v kopcoch poobede schádzam k moru a cez nepríjemný hotelový Sunny Beach sa dostávam do Nessebaru. Naozaj originálne miesto a očividne ho pozná aj veľa Slovákov – je pekné zase po čase počuť rodný jazyk.
Vzdialene mi to pripomína talianske Cinque Terre, moje najobľúbenejšie miesto, takže sa zdržujem trochu dlhšie a do Burgasu prichádzam až počas západu slnka.

Ubytovávam sa v čudnom hosteli. Francúzsky šesťdesiatnik mi odporúča presťahovať sa do vedľajšej izby, lebo vraj neskutočne chrápe. Nakoniec sa naozaj sťahujem a moja nová posteľ je síce totálne rozbitá a občas sa zrúti, ale aj tak je to lepšie než pozerať sa na Francúza, ako behá po izbe len v kraťasoch a dáva svetu na obdiv svoje obrovské brucho. K tomu sa pridajú nejaké hlasné hádky o náboženstve z kuchyne a ja sa radšej poberám do mesta. Burgas je ale v princípe len o niečo menšia Varna.
Nedeľné ráno ma zastihlo na ceste do Sozopolu, 40 nudných kilometrov ubehne celkom rýchlo a obed si dávam v meste podobnom Nessebaru. Zvyšok dňa trávim v tichej vrchovine pri hraniciach s Tureckom. Cesta ide už pomalšie, nechce sa mi a v princípe už len odratávam kilometre do Istanbulu, takže sa podplácam jedlom a v každom obchodíku vykupujem nezdravé veci každého druhu. Prejdem cez pár nepríjemných, špinavých dedín. Rozhodujem sa spať mimo kempu a za západu slnka sa rozkladám na lúke nad poslednou bulharskou dedinou.
Vstávam skoro, čaká ma ťažkých 150 kilometrov do tureckého Corlu, kde mám booknutý couchsurfing. Jedlo už nemám a potrebujem minúť bulharské peniaze, takže ranný plán je vyšliapať 400 výškových k hraniciam s poslednou pumpou, kde do seba medzi náhodnými cestujúcimi zo všetkých krajín Európy tlačím kráľovské porcie zdravého pumpového jedla.
Neexistujúce priechody
Na hranici mi z nejakého dôvodu na tureckej strane pas kontrolujú postupne až štyria rôzni ľudia, ale ako cyklista sa našťastie môžem predbehnúť a prejde to rýchlo. Následný zjazd je super až na občasné krátke strmé stúpania, v ktorých neskutočne nadávam a štrk, piesok, prach sypúci sa z okoloidúcich náklaďákov mi nepomáha. Po dvoch hodinách tureckej húsenkovej dráhy ale nakoniec prichádzam do prvého mesta Kirklareli a užívam si ruch. Po polomŕtvom Bulgaristane je to fajn zmena. Priechody pre chodcov neexistujú, do kruháča sa musíš jednoducho natlačiť, najdôležitejšia súčiastka na aute je klaksón a bavím sa.

O to cennejšie sú zastávky v mestách, kde sú všetci ľudia „ubermilí“, hneď som so všetkými kamarát a do dvoch minút vie celá ulica, odkiaľ som na tom bicykli prišiel. Večer sa konečne dotrepem do Corlu, bulharsko-ukrajinský manželský pár žijúci v Turecku, ktorý sa spoznal cez couchsurfing, asi chce vrátiť tejto aplikácii dobrú karmu a dostávam pre seba na noc celý byt.
Zaplatiť za vlastné potraviny v obchode mi je hostiteľmi zakázané a vravím si, že by som mal túto pohostinnosť preniesť aj domov.
Na posledný deň mi zostáva 110 kilometrov, popri záhadne vysokému počtu kasární, vojenských objektov a popri špinavých mestách, kde každý hádže odpadky na zem sa blížim do cieľa. Boj s veternými mlynmi v podobe igelitiek v obchodoch som už vzdal a je mi jasné, že nikde na východe Európy zelení voľby nevyhrajú. Po posledných náročných dňoch som dosť zničený, nohy som zabudol ešte niekde v Bulharsku. Keď však vyjdem na vrchol kopca a pustím si Outro od M83, musím sa usmiať a pohľad do slnečnej tureckej diaľky mi hovorí, že som to fakt zvládol a po necelých dvetisíc kilometroch som naozaj prišiel na bicykli do Istanbulu.
V Turecku zoženiete všetko
Už 40 kilometrov od centra spoznávam tunajšie dopravné zápchy – môj dopravný prostriedok je však voči nim imúnny, po vedľajších cestách sa mi blúdiť nechce, a tak letím päťdesiatkou dole kopcom po upchatej šesťprúdovke.
Poobede sa ubytujem v hosteli a vyrážam do centra. Prvotný dojem však nie je až tak skvelý, mám pocit, že veľká časť čara východných miest sa skrýva v úzkych uličkách „bazaarov“. Každý po každom kričí, zjednáva cenu a susedia si medzi sebou nosia štamprlíky s čajom.

Motám sa uličkami, z jednej z milióna skvelých kaviarní na streche sledujem istanbulský život, most plný rybárov, bohužiaľ, nie práve najkrajšie Turkyne, trúbiacich taxikárov zjednávajúcich cenu v nezrozumiteľnej tureckej angličtine a kolabujúcu hromadnú dopravu. Opäť stretávam random hostelové typy, pivo na streche s výhľadom na nočný Istanbul a poobedie strávené s tureckou kamarátkou, ktorú som spoznal na Ukrajine.
Svet je dnes malý. Musím sa do budúcna ešte viac snažiť spoznať domácich, lebo niektoré miesta by som ako cépečkar sám neobjavil.
Poslednou úlohou bolo zvládnuť veci v súvislosti s letom a s prepravou bicykla. Hlavným problémom bolo zabaliť bicykel, lebo žiadnu vhodnú škatuľu som nemal.
O ôsmej večer som sa teda ako pravý bezdomovec vydal do tmavých zadných uličiek Istanbulu, prehrabával som sa medzi odpadkami. V obchodoch som sa pýtal, akú najväčšiu škatuľu majú a či sa tam zmestí rozobratý bicykel.
Nakoniec sa na mňa usmialo šťastie v jednom z malých obchodov, kde obyčajne kúpiť len chlieb, maslo a mlieko. Tu sa z ničoho nič medzi základnými surovinami objavil hrubý kotúč igelitovej fólie a boli sme zachránení.
Autor: Daniel Bednárik