Druhý víkend na ceste trávim v Bukurešti. Horúce večerné betónové mesto mi pripomína Atény a s mojimi novými tureckými a rumunskými kamarátmi sa túlame metropolou, ktorá minimálne cez víkend nespí ani minútu.
Zisťujem, že mi takéto niečo celkom chýba a že svoje plány s bývaním na dedine musím odložiť na neskôr, keď bude môj život vyriešený a nebudem potrebovať nonstop nové impulzy.
Bukurešť je aj o socialistickej architektúre
Trenčiansky rodák si v Nórsku splnil svoj detský sen Čítajte Užívam si obrovské bukureštské námestia a honosné budovy všetkých druhov. Iba najstaršia časť mesta je nanič, lebo historické úzke uličky pre seba ukradli reštauračné terasy, ktoré pre chodcov nechali priestor široký dva metre a v zhone sobotňajšieho večera nemá človek žiadnu šancu na slobodný pohyb.
Lacnodrahé turistické bary, opití Angličania a ľahké devy mi dávajú milión dôvodov zdrhnúť preč.
V nedeľu som ešte pozrel iné štvrte, k tomu skvelé kníhkupectvo v centre a synagógu obstavanú blokom panelákov. Kedysi sa nachádzala na hlavnej ulici, ale súdruhovia nemali pre náboženské stavby pochopenie, a tak sa dnes krčí v tieni desaťposchodovej socialistickej architektúry. Hostel som ale našiel výborný (s výnimkou ploštíc v mojom matraci), zaujímaví ľudia, super atmosféra a priestory v historickej budove v centre mesta.
Cesta však nečaká na nikoho a v pondelok ráno som zobudil recepčného, ktorý po opici spal na pohovke. Vydal som sa na východ, kde ma zachytila nuda vidieckej roviny. Preto sa znova rozhodnem spraviť si cestu zaujímavejšou a odbočujem na vedľajšiu.
Budúcnosť bez odpadov? Trenčianky vedia, ako na to Čítajte Nepoučil som sa, asfalt má viac dier ako asfaltu a sľubujem si, že toto už nikdy neurobím. S koncom posledných náznakov spevnenej cesty a s príchodom osamelých poľnohospodárskych sídel všetko naberá nádych amerického stredozápadu, ktorý obývajú Rómovia.Všetci mi kývajú a znova všetkých zaujíma odkiaľ som a kam idem. Deň končím medzi polotúlavými psami dedinského campingu. Okrem mňa a mojej túžby po mori tu nie je nič, tak večer trávim s knihou v ruke a o deviatej už na nehostinne tvrdej dlážke svojho stanu hrám futbal v ďalšom zo snov.
Túžba vidieť more
Ráno je nepekné, očividne som včera prišiel do kempu s malým defektom a zadné koleso je opäť prázdne. Rýchlo dám všetko dokopy a po rovine popri Dunaji idem na východ. Na obed prekročím mohutný Dunaj a po dlhej dobe sa ocitnem na Balkáne aj geograficky. Rovina prechádza do pahorkatiny a som za to rád, potrebujem zmenu.
Pred obchodom v náhodnom malom meste zažijem prvý a aj posledný nepríjemný zážitok s Rumunmi. Dávam si obed na chodníku a v tom si ma všimne asi osemročný chlapec, ktorý ani na tretíkrát nevie pochopiť, že mu nedám žiadne peniaze. Rozhodol sa teda, že si ich skúsi zobrať sám a bez hanby začne prezerať moju peňaženku a neskôr aj pas. Neskôr sa snaží predstierať, že mi nejako pomáha, stále s cieľom vyžobrať pár drobných. Keď nepomôže odmietavá gestikulácia ani slovenská rumunčina v agresívnom tóne, musím svoj luxusný obed prerušiť a ísť ďalej.
K Čiernemu moru – II. časť Čítajte Som už len 50 kilometrov od mora, ale krajina na to vôbec nevyzerá. Pokojne by som mohol byť v strede Maďarska a vyzeralo by to rovnako. Pozorujem ale na sebe čudné veci – po 300 kilometroch sedliakov sa teším na turistické prostredie pobrežia. Keď tam podvečer dorazím, toto nadšenie ma pochopiteľne hneď prejde.
Na prvý pohľad pobrežie miestami vyzerá horšie ako na Sĺňave – medzi hotelmi a plážovými promenádami sa náhodne nachádzajú územia zarastené burinou, bary sú takmer prázdne a najzbytočnejšia lanovka na svete (po rovine ponad mesto) to nevylepšuje. Ubytujem sa v kempe za škandalóznych 12 lei (2,60 eur) a idem na pláž.
Rumunsko-bulharské vzťahy sú na vysokej úrovni
Stredu trávim v Constante, ale okrem budovy bývalého kasína tu moc nie je čo pozerať, a tak sa poobede vydávam popri mori na juh. Cez absurdne nazvané dediny (23 August, Olimp, Jupiter) prejdem hostela v meste Vama Veche.
Zisťujem, že už mi nerobí problém spraviť za deň 100 kilometrov a stráviť celú noc v meste, môj organizmus sa tomuto lifestylu zázračne prispôsobil.
Páči sa mi tu a nakoniec si doprajem ešte jeden oddychový deň strávený v hamake s knihou v ruke, ale neviem si predstaviť žiť tu viac ako pár dní. Na chvíľu je táto hippie atmosféra zábavná, lifestyle má niečo do seba, ale po istom čase by som sa zbláznil.
V piatok ráno sa teda lúčim s vtipným ranným Vama Veche – v nonstop baroch postávajú poslední statoční z predošlého večera a popri dokaličených starých motorkároch a iných kapacitách mierim k bulharským hraniciam.
Vzťahy sú tu očividne v pohode, rumunský a bulharský colník sedia prakticky pri tom istom stole a všetko ide hladko.
Vyschnuté Bulharsko neskorého leta s minimom dedín síce nie je najzaujímavejšie, ale aspoň že bicykel aj so zničenou reťazou a postupne sa zväčšujúcim defektom drží a dovezie ma do Varny.
Po Bukurešti sa mi všetky mestá zdajú malé a ani Varna ma neoslnila. Ale aspoň som znova stretol pár fajn ľudí. Zdá sa mi, že druhá polovica cesty je viac o ľuďoch, ako o miestach.
Koho som stretol? Austrálsku dôchodkyňu, ktorá predala dom, aby mohla cestovať. V Brazílii písala pre autrálske noviny o odlesňovaní a miestni sa jej za to vyhrážali smrťou, ako aj typického Američana, ktorý na požiadanie vedel zarapovať každú skladbu od Eminema.
Autor: Daniel Bednárik
