Trenčianska Dukla mala na začiatku sedemdesiatych rokov za sebou deväť sezón v Slovenskej národnej hokejovej lige. Z toho hrala tri razy baráž o extraligu.
V hierarchii vojenských klubov v Československu bola po Jihlave a Liberci tretia.
V sezóne 1970/71 sa o postup medzi elitu pokúšala opäť. V konkurencii Gottwaldova, Chomutova a I. ČLTK Praha sa jej uspieť nepodarilo.
Zaujal Macoszeka
Trénerovi Macoszekovi sa pozdával jeden z hráčov pražského tímu. Devätnásťročný Miroslav Hlinka starší sa nedostal do pražskej Sparty, ktorá uprednostnila Pavla Richtera a Holého. Pri ponuke od Trenčanov nezaváhal a vojenčinu si odkrútil na Slovensku.
Po príchode na Považie sa ihneď zaradil medzi ťahúňov tímu.
„Bolo to niečo nové. V Prahe sme mali zastrešené štadióny, tu sa hralo pod holým nebom,“ povedal na úvod čiperný dôchodca.
Život nad pomery
Vojaci-hokejisti mali oproti kolegom výrazné úľavy. Budíček v kasárňach bol síce o šiestej hodine ráno, no po rozcvičke a raňajkách ich kroky smerovali na štadión.

„Ostatní nám závideli. Vyhli sa nám mnohé vojenské povinnosti. O ôsmej sme odišli a často sme sa vracali až o desiatej večer. Dostávali sme špeciálny príspevok na stravu. Na obedy sme chodili do Kotvy vedľa zimáku. Žili sme si nad pomery vojakov na základnej vojenskej službe,“ usmieval sa aj po rokoch Hlinka starší.
Bývanie do dvoch týždňov
S manželkou sa Zlaticou sa spoznal už v časoch, keď s I. ČLTK hral barážový zápas v Trenčíne. Pražskí hokejisti bývali v hoteli Tatra, kde sa stretli pri živej hudbe.
V tom čase už vedel, že bude rukovať na Považie. V lete 1971 sa stretli opäť. Náhodne na kúpalisku a o pol roka bola svadba.
Po vojenčine sa mladá rodinka vrátila do Prahy, kde mal Miroslav sľúbený byt. Z pôvodného zámeru však zišlo.

„Bol som po úraze. Mal som štyri týždne voľno. Navštívil som veliteľa Dukly. Spýtal som sa ho, či v prípade, že by som sa vrátil do Trenčína, dostanem byt. Do dvoch týždňov sme bývali na Sihoti neďaleko zimného štadióna,“ spomínal ďalej.
Historický zápis
V sezóne 1975/76 sa Miroslav Hlinka starší zapísal do histórie Dukly zlatými písmenami. V 46 zápasoch základnej časti strelil rovnaký počet gólov. Jeho nástrel už nikto nevyrovnal.
„Ten ročník nebol ničím výnimočný. Zbehli sa rôzne udalosti. Vyhýbali sa mi zranenia a choroby. Doma bola pohoda a na ľade som spolupracoval so skvelými hokejistami,“ prízvukoval.
Kto vládal, dostal pridané
O rok neskôr sa Dukle podarilo dosiahnuť vytúžený postup medzi hokejovú elitu do federálnej ligy. Tri roky systematickej práce trénera Jaroslava Waltera dospeli do vytúženého cieľa.
Známy búrlivák používal tréningové metódy z takzvanej „ruskej školy“. Čo mali v Trenčíne na rozcvičku znamenalo v iných kluboch koniec tréningovej jednotky. Hráči sa museli vyšťaviť do maxima. Kto nevládal alebo nestíhal tempo, musel odísť. Tí, čo zdrvujúce tempo vydržali, dostali ešte pridané niečo naviac.
„Na tréningoch sme sa opásali opaskami, ktoré boli vystužené železnými tehličkami. Keď sme si ich dali dole, lietali sme ako osy. Ďalšou zaujímavosťou boli háky na mantinely. Opásali sme sa gumou a našou úlohou sa bolo dostať čo najďalej. Stačil chybný krok a guma nás pritiahla a otrieskala o mantinel. Tréner na nás kričal, aby sme poriadne zabrali a dostali sa vždy o kúsok ďalej.“
Zľutovanie neexistovalo
Hokejová Dukla mala v tých časoch pred ostatnými súpermi v SNHL navrch. V letných mesiacoch trénovala až tri razy do dňa. O šiestej hodine bola prvá dávka, o štyri hodiny neskôr a ukončenie prišlo na rad o sedemnástej poobede.
„Poviem na rovinu. Som rád, že od toľkej záťaže dnes nemám zdravotné problémy“ poznamenal po rokoch Hlinka.
Tvrdá ruka Jaroslava Waltera našla podporu u vedenia klubu. S hráčmi nemal zľutovanie. Uvedomoval si, že aj keď mu z tímu vypadnú dvaja či traja hokejisti, za bránami štadióna čakajú desiatky brancov, pre ktorých bude česť hájiť farby Dukly.
„Co je mladej, nemůžete?“ zneli jeho slová. „Ale áno,“ odpovedali hokejisti. Tí následne dostali ďalších desať okruhov. Kto nestihol stanovený limit, dostal pridané ďalšie.
Po piatom sa vzdialil z dohľadu, niektorí si zvyšok chceli skrátiť. Po desiatom sa zrazu objavil, zakričal päť mien, ktorí za úľavy museli zvládnuť ešte niečo naviac.
„Ledva sme stáli na nohách. Behanie po schodoch k pamätníku s kamarátom na ramenách bolo bežnou rutinou. Rovnako skákanie do náručia s rozbehom. Večer nasledoval pád do postele a ráno odznova,“ vysvetľoval Hlinka.
Kapitán na lavičke
Dukla bola na prvú extraligovú sezónu perfektne pripravená. Jej kapitánom bol 25-ročný Miroslav Hlinka starší. V tej dobe už bol vojakom v ďalšej činnej službe, dnes by sa dalo povedať profesionálom.
Myslel si, že jeho pozícia je neotrasiteľná. Od večera do rána sa nečakane zosunul až do štvrtej formácie, čo znamenalo vysedávanie na lavičke.
„Bol som už v inej pozícii ako „záklaďák“. Pri jednom z tréningov som Waltera neposlúchol. Mal som rodinu a potreboval som sa venovať aj iným veciam ako len hokeju. Tréner mi to poriadne osladil. Kapitánske céčko mi nezobral, ale už som iba zohrieval striedačku. Obaja sme boli tvrdohlaví, ale tá situácia bola prakticky neriešiteľná. Ak by som mu dal za pravdu, bol by na koni, a aj tak by ma už nepostavil do zápasu,“ zamýšľal sa nahlas Hlinka.
Po skončení Hlinkovej kariéry sa obaja zmierili. „Nedokážem sa na niekoho hnevať celý život. Chybu som urobil aj ja. Tréner má mať vždy prvé aj posledné slovo. I vďaka Waltorevej práci sa hokej v Trenčíne dostal na výslnie. Patrí mu všetka česť,“ spomína v dobrom Miroslav.
Prestup do Dubnice
Po premiérovom ročníku medzi federálnou elitou prestúpil do Dubnice nad Váhom, kde strávil sedem sezón. Cítil, že potrebuje hrať. ZŤS vytvorili pre hokejistov skvelé podmienky. Prvé dva ročníky bojovali o postup do najvyššej súťaže. V konkurencii Gottwaldova a Plzne však neuspeli.
„Boli to krásne hokejové roky. Mali sme úspechy, ale na prvú ligu sme nemali káder. Možno dve päťky by stíhali, ale inak by to pre klub bolo trápenie,“ dodal.
Syna nešetril
Ako 32-ročný ukončil kariéru a snažil sa zaradiť do pracovného procesu. Takmer rok pôsobil v TOS Trenčín. Po odchode Miroslava Grögera z pozície zástupcu vedúceho štadióna pôsobil niekoľko rokov na jeho mieste. Neskôr sa angažoval pri mládeži, aby napokon zažil federálny a prvý slovenský titul ako vedúci mužstva.
V drese Dukly sa v tom čase začínal presadzovať aj jeho syn Miroslav mladší. Pri otcovi to však nemal jednoduché.
„Užil si veľa kritiky. Vôbec som ho nešetril. Bol som jeho veľký kritik. Veľakrát sme doma konzultovali rôzne situácie,“ spomínal Miroslav starší.
V synovi sa videl. Ešte počas pôsobenia v Dubnici nad Váhom ho brával na tréningy a dával mu prvé hokejové lekcie.
Dvaja Hlinkovci v Dukle
Ťažko prežíval fakt, keď ho v roku 2004 vyradili z kádra vojakov. Držiteľ troch cenných kovov zo svetových šampionátov sa v letnom období predstavil v najcennejšom drese na Svetovom pohári. Počas sezóny napokon putoval na hosťovanie do Žiliny pre nedostačujúcu výkonnosť.
Následne prestúpil do Pardubíc, kde sa stal kapitánom.
„V Dukle mu ruže nekvitli. Už v mladom veku sa rozprávalo, či na vrcholový hokej má. Následne ho kúpila Sparta Praha. A tá svedomito dbala na to, kto sa v jej drese objaví. Kolovali aj také reči, že dvaja Hlinkovci v mančafte nebudú. A tak ma vyhodili,“ hovorí s trpkosťou v hlase Miroslav.
Po smrti syna v roku 2014 mu o dva roky neskôr zomrela manželka Zlatka. Bývalý hokejista s atletickou postavou sa nechce uzavrieť do seba a bojuje. Snaží sa byť stále v kontakte s ľuďmi. S obľubou navštevuje najmä zápasy mládežníckych výberov Dukly Trenčín a vidieť ho na štadióne možno aj počas stretnutí play-off mužov.
„Jedno mi je veľmi ľúto. Mirko bol odchovancom Dukly a mrzí ma, že si na neho klub dnes ani nespomenie,“ zakončil rozhovor Miroslav Hlinka starší.