Štvrtý deň začína nepríjemne – protivietor, sústavný zápach odpadkov a zdochlín a nič zaujímavé. Krajina stále viac pripomína suché béžové vnútrozemie južného Talianska.
Ľudia sú tu vo všeobecnosti celkom nábožní: pri prechode okolo kostola sa skoro všetci prežehnávajú.
Krajina okolo historického Sibiu je už hornatejšia, domy v uhorských dedinkách sa tlačia bližšie k sebe a vidiecki dôchodcovia posedávajú na lavičkách pred plotom a s cigaretkou sledujú okoloidúcich a ja by som sa najradšej všetkých pýtal, či sú šťastní.
Zem sa točí pomalšie, celá hlavná cesta stojí kvôli tomu, že cez cestu ide stádo kráv, ja mám v ušiach „Mumford and Sons“ a na chvíľu sa ocitám niekde na ranči pri Denveri.
Cesty do kopca nemajú konca
Samotné Sibiu je fajn, klasické dláždené námestie a úzke uličky, pekný bulvár s parkom, ale slnko aj zapadá a ja musím letieť ďalej. Už za súmraku prichádzam do kempu, pozerám sa na svetlá áut v horách kilometer nado mnou a smejem sa sám sebe, akú kravinu som si to vymyslel.
Prečítajte si tiež: Na záchranu vzácnej Kúrie Dubnických nemá súkromník peniaze Čítajte Piate ráno znamená čisté šialenstvo a výšľap do výšky 2042 metrov nad morom po ceste Transfagaras, ktorá nemá veľký dopravný význam. 100 kilometrov je bez jedinej dediny a Ceausescu si ju pravdepodobne postavil len tak zo srandy, ale výhľady sú úžasné.
Teda na aute sú úžasné, na bicykli je to peklo. Stúpam neskutočne pomaly, hlavne spodná pasáž v lese je nekonečná a na vrchol sa po tuhom boji dostávam až poobede. Cestou stretávam prekvapivo veľa československých áut a motoriek a som rád, že nechodia všetci len do Chorvátska.
Hore si hovorím, že to za to stálo, ale to si asi človek na konci povie vždy, však? Každopádne zjazd je spektakulárny, užívam si predbiehanie áut a popri obrovskej priehrade sa rútim dole údolím do ďalšieho kempu.
Mechanik za veľa nestojí
Bohužiaľ, päť kilometrov pred koncom chytím defekt; a nie hocaký – naletel som na klinec tak šikovne, že som mal koleso prázdne skôr, než som dopovedal prvú nadávku. Navyše mám problém aj s prehadzovačkou a chýba mi jedna skrutka. V kempe sa mi všetci snažia pomôcť, nakoniec teta ráno vybaví uja z najbližšieho mestečka.
Tipy na voľné chvíle Čítajte Zoženie síce náhradnú skrutku, ale pri jej výmene mi vďaka svojej nešikovnosti rozoberie polovicu bicykla a ja na stene hľadám ocenenie pre najhoršieho mechanika v okrese. Nakoniec to ale po hodine dáme dokopy a pokračujem ďalej.
Kopce sú síce menšie, ale o to početnejšie. Dediny vyzerajú o niečo chudobnejšie, viac pripomínajú Bosnu, múry sú popísané nápismi oznamujúcimi, že Besarábia (časť dnešného Moldavska) je Rumunsko a je smutné, že každý štát by chcel pre seba všetko územie, ktoré kedy vlastnil, aj ak to bolo len na pár rokov. Najkrajší moment dňa príde prekvapivo v jednom zo stúpaní, keď sa náhodne obzriem za seba a zbadám dokonalú zelenú scenériu rumunských Karpát a len tak sa zrazu cítim fakt šťastný a toto je krajina, kde by som s ňou vedel zostarnúť, keď ju nájdem.
Spím v kempe pod hradom v Brane, kde údajne žil Vlad Drakula (vraj to ale vôbec nie je pravda). Samotný hrad som bol pozrieť za osem eur len preto, že už som tu, inak som nemal žiadne očakávania. Dovnútra som ani nešiel, len som všetko obzrel zvonka.
Na ceste do Bukurešti
Ráno som sa presunul do centra Transylvánie – Brašova, staré mesto pod kopcami je skvelé, všetko dáva zmysel, iba gýčový nápis na vrchu to kazí. Nechápem, kto tu z toho chcel spraviť rumunský Hollywood.
Prečítajte si tiež: Kraj obnoví značenie na takmer 500 km turistických a cykloturistických trás Čítajte Vyveziem sa lanovkou aj hore, výhľad je výborný, káva v meste tiež, dedkovia sedia na taburetkách na miniterasách na ulici a debatujú o počasí. Ulice v centre do seba zapadajú, vrátane Strada Sforii, tretej najužšej ulice v Európe. Už ma úplne opustilo odhodlanie fotiť, a tak to balím a poobede smerujem do miestneho adventure parku.
Pôvodne som si chcel oddýchnuť, ale nakoniec som sa na lanách totálne rozbil a s poslednými 40 kilometrami do kempu som mal problémy.
Krajina trochu pripomína Tatry s malými turistickými mestečkami a horskou architektúrou, iba sú všade neskutočné zápchy.
Posledných 130 kilometrov do Bukurešti spravím rýchlo. Najskôr frčím dole dolinou, vysmievam sa dvojhodinovej zápche v opačnom smere a krútim hlavou nad tým, aké neskutočné hlúposti môže človek zohnať na rumunských miletičkách pri ceste.
Neskôr sa dolina postupne otvára a prechádza do dunajskej roviny, cesta sa rozširuje a svojimi štyrmi pruhmi a letiacimi autami úplne ničí malé obce a atmosféru rumunského vidieka.
Povinná denná kvóta „zaujímavých“ momentov sa naplní vďaka starému pánovi v meste Ploiesti, ktorý ku mne príde počas obedovania na chodníku. Pozrie sa na môj naložený bicykel a zo vzdialenosti 20 centimetrov na mňa začne tvárou v tvár chŕliť rumunčinu. Neskôr donesie z bytu aj nejaké fotky zo svojho „mládí“ a vysvitne, že sa chcel pochváliť, že niekedy pred 40 rokmi išiel na bicykli do Ríma. Každopádne večer dorazím do bukureštského hostela, narýchlo pozriem mesto a rozhodujem sa zostať tu na dve noci.
