STARÁ TURÁ. Futbal sledoval odmalička. Hral ho na lúkach lubinských kopaníc najmä v čase voľna počas prázdnin. Zdravotný stav mu veľmi nedovoľoval behať, tak sa postavil do brány. V 17 rokoch Viliamovi Solovičovi zistili vrodenú srdcovú chybu. Po mnohých náročných vyšetreniach mu lekári odporučili operáciu srdca. Hlavnú cievu mal výrazne zúženú a bolo potrebné ju nahradiť umelou protézou. Inak bolo iba otázkou času, kedy by mu tlak krvi aortu roztrhol.
Dve operácie
Prvú operáciu podstúpil na pravé poludnie 26. januára 1967 v Bratislave. Okolo polnoci nastali vážne problémy a pod skalpel smeroval opäť. Vtedy už bol na pokraji klinickej smrti. Zdravotný stav sa mu postupne zlepšoval. Cítil sa dobre a začal opäť behať.
Keď Lubina kopanice zháňala klubového rozhodcu, prehovoril ho Viliam Haruštiak, aby sa chytil píšťalky.
Spevák či farár
Ešte pred operáciou sa učil v TOS Trenčín za elektrikára pre staroturiansku Chiranu. Uvažoval, že si následne urobí maturitu.

Tajnou túžbou Viliama Soloviča však bolo ísť študovať na konzervatórium alebo za evanjelického kňaza. Do operácie spieval piesne rôznych žánrov. Pôvodné plány padli, pretože mu po zákroku ochrnula ľavá hlasivka.
Sny a túžby sa rozplynuli.
Rozbité ústa
Po ukončení učňovky v Trenčíne sa prihlásil v Starej Turej na Strednú priemyselnú školu elektrotechnickú. V tom čase už bol rozhodcom v rámci Okresného futbalového zväzu v Trenčíne.
Ešte skôr ako si zobral píšťalku, poradil sa s lekármi, či vôbec niečo podobné môže skúsiť. Srdce bolo pripravené. Jediné upozornenie smerovalo na to, aby mu niekde nerozbili ústa.
Bez inzultácie
Aktívnym rozhodcom bol od roku 1969 do roku 2003. Z okresných súťaží sa cez krajské prepracoval až do celoslovenských. Sedem rokov rozhodoval druhú ligu.
Celkovo odpískal viac ako šesťtisíc stretnutí bez jedinej inzultácie.
Vážil si všetkých obetavcov, ktorí sa futbalu venovali. Počas stretnutí vedel odpustiť i drobné priestupky. Celkovo vylúčil iba desať hráčov.
Ako hovoril, nie je problém hráča poslať do kabín, ale vždy bolo jeho snahou žiť s hráčmi na hracej ploche tak, aby v ňom nevideli nepriateľa. Niekedy stačil prísnejší pohľad, zdvihnutý varovný prst alebo dohovor.
Dolná proti Hornej
Rozhodcovskú kariéru ukončil v druhej najvyššej súťaži zo zdravotných dôvodov. Pri pohybe mu v kvalitnej druhej lige vadila kožná choroba.
Následne sa dal na dráhu delegáta, kde sa takmer prepracoval až do najvyššej súťaže.
V čase voľna nešiel v okresných súťažiach za delegáta, ale na ihrisko v pozícii rozhodcu poradiť mladším kolegom a zároveň pohyb nižšej náročnosti bol pre srdce liekom.
Veľké spomienky mal na vybičované derby zápasy. Zvlášť na konfrontácie Dolnej a Hornej Súče, kde pod jeho taktovkou ani raz nezískal domáci tím všetky body. Na ihrisku sa v tých rokoch stretávali celé rodiny z oboch táborov. Prišli priaznivci z blízkeho i širokého okolia a rodáci.
Spomienky na oblastný futbalový zväz
Veľmi blízky vzťah mal s dlhoročným obetavým predsedom Oblastného futbalového zväzu v Trenčíne Štefanom Kolárikom, za ktorého predsedovania pôsobil najmä v komisii rozhodcov.
Bola pre neho česť viac ako dvadsať rokov pracovať s nebohým Františkom Hromníkom, ktorý mnohým rozhodcom odovzdal veľa skúseností.
O získanie nových členov rozhodcovského zboru sa snažil i Viliam Solovič. Zo Starej Turej a okolia ich bolo dvadsaťpäť.
Neskôr bol členom výkonného výboru oblastného futbalového zväzu Trenčín.
Ako delegát pôsobil v západoslovenských súťažiach desať rokov. Za toto obdobie sa dostal do kontaktu s mnohými rozhodcami. Niektorí z nich sa dostali až na medzinárodnú scénu a donedávna sa s nimi ako novinár stretával na ligových zápasoch v Myjave.
Amatérsky novinár
V roku 1999 ako päťdesiatročný odišiel na invalidný dôchodok. Nepríjemná kožná choroba ho postupne prinútila skoncovať s funkciami v krajskom i oblastnom futbalovom zväze.
Pôvodná myšlienka, že invalid už iba čaká na smrť, sa nepotvrdila.
Pri návšteve kúpeľov v Smrdákoch sa stretol so šéfredaktorom regionálneho týždenníka, kde začal publikovať. Až do smrti bol pravidelným dopisovateľom Trenčianskych novín a iných regionálnych i celoslovenských periodík.
Ako hovoril, novinárčina je nádherná. Stále bol v kontakte s ľuďmi všetkých kategórií. Písanie sa pre neho stalo koníčkom a zároveň liekom.
Keď písal o ľuďoch, ktorí opustili tento svet, neraz mu vypadla slza. Zvlášť, ak to boli úprimní kamaráti.
Na novinárskom poli zožal viacero úspechov. Stal sa predsedom redakčnej rady Bojovníka a Ročenky odbojára. V závere uplynulého roka mu Únia slovenských novinárov slávnostne udelila pamätnú medailu Gabriela Zelenaya za dlhoročnú úspešnú žurnalistickú tvorbu.
Lekárom vďačil za to, že žije. Život mu zachránili viackrát. Spomínal, že mu Pán Boh ešte nedovolil otvoriť bránu smrti. Vždy pri ňom stála rodina – manželka s troma synmi a mnohí úprimní priatelia.
Odkedy vstúpil na ihrisko s píšťalkou, bolo jeho snom stretnúť rozhodcu s podobným osudom. To sa mu nepodarilo, tak sa s ním snáď stretne vo futbalovom nebi.
„Futbal je iba hra, ktorá prináša víťazstvá, remízy a prehry. Prehra vo futbale sa dá napraviť v ďalších zápasoch. Zákon prírody je ale taký, že každého človeka čaká ten posledný najťažší zápas, zápas medzi životom a smrťou. Žiaľ, víťazom bude smrť a potom zostávajú už iba spomienky...,“ povedal pred troma rokmi.
Zdravotný stav Viliama Soloviča sa na začiatku roku 2018 zhoršil natoľko, že posledné dva mesiace trávil v novomestskej nemocnici.
Jeho šľachetné srdce naposledy dotĺklo 4. marca vo veku 68 rokov.
Česť jeho pamiatke!
SPOMIENKY NA VILIAMA SOLOVIČA
Ján Hodermarský
Viliam bol veľmi priateľský človek. Spolupracovali sme dlhé roky. I napriek tomu, že mal strojček na srdci, žil naplno. Keď prestal pracovať v štruktúrach ObFZ Trenčín, zaujímal sa o prácu novinára. Tá ho veľmi bavila a držala pri živote. Obetoval jej všetko. Veľmi zodpovedne pracoval aj vo výbore futbalového klubu v Starej Turej. Keď bolo potrebné, obrátil sa na mňa s požiadavkou o pomoc. Vždy som rád pomohol. Mal ešte jeden sen, ktorý sa mu už nestihol splniť. Naživo chcel vidieť zápas anglickej ligy. I napriek tomu, že som na tom pracoval, tento sen mu už nesplním. Česť jeho pamiatke.“
Jaroslav Zmeko
S Vilkom som sa zoznámil počas pôsobenia v Hrašnom. Ako začínajúceho funkcionára ma zaúčal do tajov a fungovania futbalu. Z jeho dlhoročnej praxe pri futbalovom dianí mi mal čo ponúknuť. Ako jeden z mála mi bol nápomocný pri organizovaní rôznych akcii. Po mojom odchode na Polianku sa s nami tešil z výsledkov. S radosťou chodil na naše zápasy, výročné schôdze a turnaje. Často mi pomáhal pri mojej skromnej dopisovateľskej činnosti. Aj teraz sme mali rozrobený článok o mládeži. Po jeho návrate z nemocnice sme ho mali dokončiť. Bohužiaľ, ako Vili hovoril, každý raz dohrá svoj posledný zápas. Prišiel som o skvelého kamaráta. Za všetko, čo mi odovzdal, mu ďakujem. Nech odpočíva v pokoji a nech tam hore na nás dáva pozor.“
Dušan Gulán
„Na Vilka Soloviča mi zostali len dobré spomienky. Odmalička som ho mal rád a aj on mňa. Veľakrát mi povedal: Dušo, keby všetci brali ten futbal tak poctivo, ten náš kopanický futbal by vyzeral inak. Vždy mi pomohol. A bolo jedno, či sa jednalo o futbal, alebo keď som dva razy kandidoval na starostu. Vždy, keď som hral mimo kopaníc, už v nedeľu večer sa zaujímal, ako sa nám darilo. Keď sme sa stretli, mali sme sa o čom porozprávať. Mnohokrát písal o našich kopaniciach. Jeho zásluhou sme sa dostali do Bojovníka s turnajom o Pohár kpt. Miloša Uhra.
Bude nám veľmi chýbať. Rovnako aj mne, v mojom srdci zostáva naveky.“
Milan Dunajčík
„Bol to skvelý a čestný človek, ktorý sa nerodí každý deň. Poznal som ho od detstva, keď sme ako malé deti hrávali u nás na lúke futbal. Neskôr ako rozhodcu, delegáta, funkcionára či novinára. Vždy bol mojím vzorom a vždy mi fandil. Za jeho pôsobenia v ObFZ Trenčín ma viackrát oslovil, či by som nešiel pracovať do niektorých z komisií. Bol rád, že sa mu, i keď neskôr, splnil sen, keď som začal pracovať v štruktúrach ObFZ Trenčín, čo mi pri každom stretnutí pripomínal a bol zvedavý, čo sa deje. Veľa pekných spomienok mám na časy, keď mi pomáhal pri organizovaní futbalových turnajov O pohár kpt. Miloša Uhra i Jedenástok pod Javorinou. Obzvlášť zaobstarával čestné ocenenia ako i publicistiku z týchto podujatí. Každým rokom sa najviac tešil práve na tieto akcie. Spomínam si, keď nám ešte ako rozhodca pískal majstrovské zápasy a ako domáce mužstvo sme takmer nikdy nevyhrali. Priviedol ma k členstvu v SZPB a ÚSN.
Nesmierne som sa s ním tešil, keď v decembri minulého roka získal cenu Gaba Zelenaya, ktorú si zaslúžil. Keď som ho navštívil v novomestskej nemocnici, povedal mi o viacerých plánoch (už chystal ocenenia k 55. výročiu založenia TJ Lubina kop. a k 56. výročiu turnaja O pohár kpt. Miloša Uhra). Som mu vďačný za všetko, čo spravil pre mňa i našu TJ. Navždy zostane v mojich spomienkach a verím, že raz sa vo futbalovom nebi všetci stretneme. Bude mi veľmi chýbať.“