Ctibor Michalka, RTVS:
– Predpokladám, že vražda Jána Kuciaka a jeho priateľky otriasla každým normálnym človekom. Keď by to aj niekto nechcel spájať s jeho profesiou, veď zomreli dvaja mladí ľudia, ktorí mali pred sebou prakticky celý život. A potom je tu fakt, že takto násilne zomrel novinár, kolega. Niečo také som si v našej krajine v tejto dobe už sotva dokázal predstaviť. Buďme novinári, ktorí sa nemusia hanbiť sami pred sebou, neboja sa písať aj problémové témy, neísť po ruke ľuďom s akoukoľvek funkciou len preto, že byť s nimi za dobre je pohodlné. Môže táto tragédia niečo zmeniť? Mala by. Bolo by hroznou chybou iba mávnuť nad tým rokou alebo si nebodaj povedať: „...nemal pchať nos do takých vecí...“ To by sme Jána Kuciaka a jeho priateľku zabili druhýkrát.

Pavol Čertík, TV JOJ:
– Brutálna smrť dvoch mladých ľudí ma mimoriadne šokovala. Je neprípustné, aby sa takéto veci v dnešnej dobe diali. Je mi ľúto dvoch mladých ľudí, ktorí mali život pred sebou.
V každej demokratickej vyspelej spoločnosti by mali kompetentní okamžite vyvodiť osobnú zodpovednosť. Po zverejnení informácií o tom, že chápadlá zločinu smerujú k najvyšším predstaviteľom štátu, by nikto z nich už nemal sedieť na svojej stoličke.
Milan Kráľ, bývalý novinár denníka Pravda:
– Každý, kto robil v tejto brandži, sa už stretol s vyhrážkami v súvislosti so svojou prácou. Ale je veľký rozdiel medzi vyhrážkami a vraždou. Ani sa nechce veriť, že sa to stalo na Slovensku. Ak bola motívom skutočne novinárska práca, tak tým bol prekročený Rubikon. To má niekto zastreliť napríklad pekára, lebo sa mu nepáči chlieb, čo upiekol? Strašná predstava. Strašné je, že niekoho popravia za jeho legitímnu prácu a rovnako strašné je, že sa niekto neštíti vraždiť deti. Pre mňa ako dôchodcu boli tie nešťastné obete naozaj takmer deti...

Barbora Jurenová, RTVS/Rádio Regina:
– Úlohou novinára je nastavovať spoločnosti zrkadlo. A pokiaľ má spoločnosť nedostatky, tak na ne poukázať. Asi každý z nás sa stretol s tým, že pri „nepríjemných témach“ nám zabuchli dvere pred nosom, nedvíhali telefóny či vulgárne vynadali.
To, čo sa stalo Jánovi Kuciakovi a jeho priateľke, je ale neodpustiteľné. Napriek tomu verím, že ich príbeh bude žiť ďalej a určite prekoná viac než jednu generáciu. Zomkol Slovensko a zároveň presiahol jeho hranice. Investigatívni novinári nedovolia, aby témy, na ktorých Ján Kuciak pracoval, zapadli prachom. Naopak, posunú ich ešte ďalej, pretože odpoveďou na vraždu nesmie byť ticho a strach.
Martin Kukučka, denník Plus jeden deň:
– Smrť Jána Kuciaka pre mňa znamená, že v našej práci máme byť ešte dôslednejší a profesionálnejší. Novinári si najlepšie uctia ich pamiatku, ak sa nebudú správať ako sluhovia politikov. Nie sú naši „kamaráti“ a my nie sme sme ich „reklamné agentúry“, ako sa často stáva najmä na regionálnej úrovni.
A ak sa niektorému z novinárov udeje niečo zlé, bráňme ho, ešte kým je nažive. Solidarita totiž nepatrí k silným stránkam v novinárskej branži.
Od čias Mečiara sa tu v podstate nič nezmenilo. Pamätný je jeho verbálny útok na novinára, keď sa ho pýtal na vilu Elektru. Mikuláš Dzurinda, keď nechcel odpovedať novinárom, s ironickým úsmevom zareagoval: „Pán redaktor, na túto otázku sa mi nežiada odpovedať.“ Ficov verejný urážlivý názor na novinárov je všeobecne známy. V klíme, kde sa už tretie desaťročie politici takto správajú k novinárom, sa potom stávame ľahkým cieľom pre rôzne útoky.
Dominika Kusá, RTVS:
– Vražda mladého novinára a jeho snúbenice je ohavný čin. Informácie o úmrtí ma zarmútili, rovnako aj mojich kolegov či známych. Je veľmi dôležité, aby sa táto dvojnásobná vražda vyšetrila. Prípad sa netýka už len Slovenska a novinárov, ale demokracie v celej Európe. Ľudia vyšli do ulíc, chcú vedieť pravdu, tak ako ju chcel vedieť aj Ján Kuciak.
Michal Bujna, Televízia Markíza:
– Len veľmi ťažko sa hľadajú slová na to, čo sa stalo. Je smutné, že museli zomrieť mladí ľudia na to, aby sme si povedali DOSŤ. Rozhodne si však myslím, že sa to nedá porovnať s 90. rokmi, ako sa tu často spomína. Prečo? Ani v tých ťažkých rokoch sa nevraždili novinári! Toto je oveľa horšie. Ak by sa naozaj potvrdilo, že vražda novinára súvisí s jeho prácou, Slovensko sa definitívne zaradí medzi krajiny s hlbokou jazvou na tvári demokracie.
Radovan Stoklasa, fotograf TASR a agentúry Reuters:
– Odpoveď na vaše otázky ma zastihla počas piatkového večera v Bratislave, po tom čo som do agentúry Reuters odoslal fotoreportáž zo spomienkového stretnutia. Sedím v kaviarni a cez okno vidím na ulicu pred Úradom vlády. Je tam stále rušno, ako aj v kaviarni. Stále sa skloňuje tá istá téma, ktorá nás na Slovensku všetkých spojila. Dva mladé ľudské životy je podľa mňa ale až príliš veľká daň za to, aby sme si uvedomili, že novinárska práca je pre našu spoločnosť dôležitá. Vo svete povolanie novinár zaraďujú v rebríčkoch medzi najviac rizikové. Doteraz sme si naivne mysleli, že sa to týka iba reportérov vo vojnových konfliktoch a že u nás sa nám nemôže nič stať. Verte mi, pre nás novinárov, ktorí máme naše povolanie radi a je pre nás viac než len zamestnaním, to bolo mrazivé zistenie.
To naše malé, nezaujímavé (v dobrom zmysle slova) Slovensko sa stalo v priebehu pár hodín stredobodom Európy. Zaplnilo titulné stránky a všetci naň upierajú zrak a čakajú, ako sa s danou situáciou vysporiadame. Nezostáva mi nič iné iba veriť, že v našej práci sa nič nezmení a že budeme môcť i naďalej pracovať slobodne.