LUBINA KOPANICE. Milan Dunajčík vyrastal v Hrnčiarovom, odkiaľ pochádzajú jeho rodičia. V mladosti sa okrem futbalu venoval stolnému tenisu a folklóru, pretože bol veľmi dobrým tanečníkom. Za zelenými stolmi sa stal víťazom okresného preboru.
Keďže na kopaniciach nebolo dorastenecké družstvo, futbalovú loptu v mládežníckom veku naháňal v Lubine, kde si na ruku navliekol aj kapitánsku pásku. Už v dvanástich rokoch pomáhal otcovi, ktorý bol hospodárom na ihrisku a mama prala dresy.
Keď ako 22-ročný ukončil hráčsku kariéru, začal sa naplno venovať funkcionárčeniu. „Otec bol jedným zo zakladajúcich členov futbalu na kopaniciach. Vždy som mal k futbalu veľmi blízko. Práca funkcionára ma bavila odmalička,“ povedal na úvod Milan.
Celá rodina Dunajčíkovcov bola futbalu naklonená. Mladší z bratov Ľubomír hrával až do ukončenia kariéry ľavého obrancu, kde patril medzi najlepších hráčov. Najmladší Ján strieľal góly. Po presťahovaní ihriska od Rubaninských na Hrnčiarové uvoľnili Dunajčíkovci šopu, ktorá bola pri stodole a slúžila ako šatňa.

Funkcionárska práca priniesla Milanovi veľa dobrých priateľov i známych, veď sa jej venuje viac ako štyridsať rokov. Počas tohto obdobia zažil veľmi veľa pekných zážitkov.
Medzi tie najkrajšie považuje nadviazanie družby s mužstvami spoza rieky Moravy. Nezabudnuteľné sú zážitky s TJ Iskra Sklo Union Hranice AŠ a TJ Tatra Lubina Koprivnice. „Usporadúvali sme turnaje, na ktoré sme sa vzájomne pozývali. V Hraniciach sme mali tú česť a stretli sme sa so starými pánmi Sparty Praha,“ zaspomínal si Milan.
Na trnavskom štadióne si vychutnal zápas medzi Lubinou kopanice s slávnym Spartakom, kde sa stretol i s osobnosťami ako Stano Jarábek a Josefom Gerykom.
Pohár kpt. Miloša Uhra
Výkladnou skriňou je už dlhé roky turnaj o Pohár kpt. Miloša Uhra. Ide o jediné podujatie svojho druhu na Slovensku, ktoré nesie v sebe myšlienku a odkaz SNP a v letných mesiacoch sa odohrá už 56. ročník. „V minulosti k nám zavítali mužstvá ako ŠKP Bratislava, Žilina či Bytča. Veľmi dobre sme sa zabavili s Jankom Čapkovičom a vždy sme dokázali naplniť požiadavky hráčov z najvyššej súťaže,“ pokračoval Milan.
So Žilinou dokonca futbalisti Lubiny kopanice dokázali udržať polčasové skóre 0:0, no po čistení hláv v kabíne tímu spod Dubňa sa v druhom polčase presadil favorit sedemkrát.
Nechýba na žiadnom zápase
Ako povedal, šport na kopaniciach je kultúrou pre všetkých obyvateľov. Pre priaznivcov je nedeľa malým sviatkom, keď sa starší i mladší môžu stretnúť v nedeľu na futbale, porozprávať sa a dať si pohár vínka v dobrej atmosfére.
Pri predstave, že raz príde deň, keď na futbal nebude môcť ísť, sa zháčil. „Zatiaľ je to pre mňa nemysliteľné. Pravidelne sa zúčastňujem všetkých zápasov na domácom ihrisku i pôde súpera,“ doplnil.

Oficiálne s funkciou prezidenta klubu skončil v roku 2016. Celú písomnú agendu odovzdal nasledovníkovi Jánovi Jarábkovi. Na návrh niektorých členov správnej rady bol navrhnutý za čestného prezidenta klubu. Tento návrh jednohlasne schválili.
Jedenástky pod Javorinou
Obľúbeným podujatím pod Javorinou je kopanie jedenástok, ktoré v tomto roku napíše jubilejnú dvadsiatu kapitolu. Milan ich do Hrnčiarového priniesol spoločne s Miroslavom Machom. Inšpiráciu našli v Kálnici, kde sa už dnes pokutové kopy podobne ako v Selci nekopú. V posledných ročníkoch sa tešia veľkej obľube, keď na kopanice chodí okolo 200 účastníkov.
„Chceli sme akciu podobného typu dotiahnuť pod Javorinu. Od úvodu sme ich robili v malom merítku a venovali sme sa iba kategórii mužov. Postupom rokov naberali na obľube. Najvážnejším problémom je zháňanie cien. Vždy sa nám však podarí zohnať hodnotné veci v sume približne tisíc eur,“ povedal Milan Dunajčík.
Dobrí kolegovia
Vo funkcionárskej kariére toho musel veľa prepočuť. Keď ho vyhodili dverami, vrátil sa oknom. „Nesmierne dôležité je mať za sebou dobrý kolektív spolupracovníkov. Inak sa fungovať nedá. Mal som šťastie, že sa vždy našli takí, čo priložili ruku k dielu. Veľká vďaka patrí bratovi Ľubomírovi, Viliamovi a Mariánovi Harušťákovým, Bohušovi Reptovi, Vladovi Krajčovicovi, Mirovi Potfajovi a Valenčíkovi, terajšiemu predsedovi Jánovi Jarábkovi, Dušanovi Gulánovi staršiemu, nebohému Jankovi Lukáčovi i mnohým ďalším, ktorých som nemenoval,“ prízvukoval Milan.
Rodený funkcionár
Pred desiatimi rokmi sa dal aj na dráhu funkcionára v oblastnom futbalovom zväze. Prvotný návrh prišiel od klubov z regiónu. Za dlhé roky ho už dobre poznali. Najskôr bol členom rady a aktuálne je druhé volebné obdobie členom výkonného výboru Oblastného futbalového zväzu Trenčín. Na poslednej volebnej konferencii v januári získal dvadsať hlasov družstiev z Novomestského okresu.
Okrem toho je dlhoročným členom Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov a Únie slovenských novinárov. „Priateľku Evku obdivujem, pretože mala pre mňa veľké pochopenie. V minulosti hrával na kopaniciach aj jej syn. Chodievala s nami na zápasy, podporovala ma a stále ma i podporuje vo futbale. Funkcionárčina mi zabrala veľa času, ktorý už nedokážem blízkym nahradiť. Rovnako som ho veľa zobral dcéram a bývalej manželke,“ vyznal sa Milan.

Za dlhoročnú prácu si odniesol desiatky ocenení. Medzi tie najcennejšie patrí vyznamenanie od obce, od oblastného futbalového zväzu, od Zväzu protifašistických bojovníkov. Pamätnú medailu si prevzal pri 55. výročí turnaja o Pohár kpt. Miloša Uhra a naposledy pri oblastnej volebnej konferencii bronzovú plaketu od Slovenského futbalového zväzu, ktorú mu odovzdal predseda ObFZ Ivan Gróf a predseda ZsFZ Pavol Šípoš.
Rivalita s Lubinou
Obecný športový klub Lubina a kopanice hrajú spoločnú súťaž. Už roky medzi nimi panuje tvrdá rivalita. Spoločné stretnutia sú vždy vrcholom sezóny. A aj keby sa nepodarilo zvíťaziť v žiadnom inom stretnutí, ten vzájomný súboj chcú vyhrať obe strany.
„Zápasy bývajú nervózne, pretože pre oba kolektívy sú malým vrcholom ligovej sezóny. Na vzájomné duely chodí vždy veľa priaznivcov. Na ihrisku sa iskrí a obe strany sa vzájomne podpichujú a doberajú, ale po záverečnom hvizde sme opäť kamaráti. Podáme si ruky, vyhodnotíme zápas a rozídeme sa v dobrom,“ vysvetľoval Milan.
Impulzívny
Aj po rokoch prežíva zápasy pri postrannej čiare mimoriadne intenzívne. „Celý zápas mám napäté nervy v očakávaní, ako dopadne. Čím som však starší, tým som mäkší. Už to neprežívam ako pred desiatimi rokmi,“ vysvetľoval a doplnil: „Boli chvíle, keď som na hráčov použil tvrdšie slová. Oni to brali ako urážku. Vždy som sa však snažil urobiť pre futbal to najlepšie.“
V šľapajach starého otca pokračuje vnuk Peter Bako. Od žiakov pôsobí v drese Starej Turej. Najskôr ako obranca a teraz na poste brankára. Jeho otec Pavol v minulosti hájil bránu Lubiny kopanice a neskôr sa posadil na lavičku ako tréner.
Stretnutie s priateľmi
Podľa jeho slov si nevie predstaviť, že by futbal na kopaniciach zanikol. „Ľudia sú dlhé roky naučení chodiť na zápasy a budú ich navštevovať, pokiaľ budú žiť. A nezáleží na tom, či vyhráme, alebo prehráme. Dôležité je stretnutie sa s priateľmi. Mrzí ma, že nedokážeme zohnať dostatok žiakov na založenie žiackeho družstva. Pred troma rokmi začal s deťmi pracovať Peter Šidlo. Prišli však prázdniny a po nich sa schádzali vo veľmi nízkom počte a došlo k zániku. Bez mladých talentov a vlastných odchovancov, ktorých sa nám nedarí viacero rokov vychovávať, bude pokračovanie veľmi náročné,“ zakončil rozhovor Milan Dunajčík.