IVANOVCE. Pochádza z futbalovej rodiny. Otec bol dlhé roky brankárom. Postupne chytal v drese Hlohovca, trenčianskej Jednoty, Brezovej pod Bradlom a Nového Mesta nad Váhom. Posledný súťažný zápas odohral v drese Ivanoviec vo veku 49 rokov. Mama bola učiteľkou telesnej výchovy, takže šport bol každodennou súčasťou rodiny.
Vladimír prvé kroky na ihrisku urobil v Brezovej pod Bradlom. Neskôr prešiel do Ivanoviec a Melčíc-Lieskového. Rok okúsil ako dorastenec vyššiu súťaž v drese novomestského Považana, ale keďže nestíhal školské povinnosti, vrátil sa do Melčíc.
Dorastenecký turnaj korisťou mladých Nitranov Čítajte „Začínal som ako pravý obranca, neskôr na pozícii stopéra. Keď som prešiel do Ivanoviec, otec pobláznil celú dedinu na čele s pani starostkou. Hrávali sme v doobedňajších hodinách. V drese Melčíc sme hrali krajskú súťaž. V Zbehoch som dokonca polhodinu odchytal,“ povedal na úvod.
Priviedol ho otec
V oblastných súťažiach bol zvyk, že sa ako predzápasy hrali stretnutia dorastov. Naň boli delegovaní iba hlavní rozhodcovia a Vladimír im chodil vypomáhať. „Zo začiatku to bolo nesmelé, ale rozhodcovia si na mňa zvykli. Keď som mal dostatok času, vydržal som na čiare do sedemdesiatej minúty stretnutia. Potom som sa už šiel pripravovať na zápas mužov. K rozhodcovskej píšťalke ma napokon priviedol otec. Vraj, nech to skúsim, a tak som sa prihlásil na skúšky,“ pokračoval.
Premiéra v Čachticiach
Tie robil pod patronátom predsedu rozhodcovskej komisie Viliama Gajdúška. Za svojho tútora považuje Viliama Soloviča. V oblastných súťažiach sa zdržal iba jediný rok. Premié-ru absolvoval v Čachticach. Domáci zvíťazili 3:0. „Už premiéra priniesla zaujímavú situáciu. Čachtičania útočili. Iba jedným očkom som sa pozrel smerom k domácej bráne a čo nevidím? Gólman vedľa tyče vykonával malú potrebu. V tom momente som nevedel, ako sa zachovať,“ spomínal s úsmevom Vladimír.
Nuda na čiare
V oblastných súťažiach vydržal jedinú sezónu. Raketový postup zažíval aj naďalej. Preletel piatu ligu. Až vo štvrtej sa zdržal deväť sezón, aby si následne mohol vychutnať tretiu ligu.
Vlada Fabiana poznajú vo všetkých kútoch západného Slovenska. (zdroj: ARCHÍV V.F.)„Najvyššia súťaž na západnom Slovensku bol môj stop pre rodinné aj pracovné dôvody. Keď sa rozhodcovia v tretej lige delili, bol som zaradený medzi asistentov. Na čiare ma to nebavilo, tak som požiadal o preradenie nižšie,“ poznamenal Vladimír.
Priznaná chyba
Medzi štvrtoligovými rozhodcami je už inventár. Ako tvrdí, poznajú ho takmer všade.
„Krajské súťaže pískam už dvadsaťjeden rokov. Osemdesiat percent mužstiev a hráčov ma pozná. Máme voči sebe vzájomný rešpekt. Vedia, čo môžu očakávať. Odpískam, čo vidím,“ prízvukoval a nepoprel, že i on sa nevyhne chybám: „Ak som si vedomý, že som zle zapískal, nemám problém si chybu priznať. Rozhodca ju však nesmie kompenzovať na opačnej strane ihriska.“
Vo štvrtej lige severozápad a juhovýchod je už ako doma. Preto vie porovnať úroveň týchto dvoch súťaží.
Bývalý ligový brankár Solnička našiel nové poslanie. Venuje sa znevýhodneným deťom Čítajte „Na severe sa hrá krajší futbal. Južania sú pre zmenu bojovnejší. Kvalita futbalu je kolísavá. Prednedávnom bola vplyvom podnikateľov južanská liga kvalitnejšia. Podarilo sa im dotiahnuť zaujímavé futbalové mená,“ zamýšľal sa.
Veľkú dôveru do neho vložil oblastný futbalový zväz v roku 2009. Vtedy ako treťoligový rozhodca spoločne s Mariánom Otiepkom a Martinom Vitkom v priebehu troch týždňov odpískali rozhodujúce stretnutia v otázke postupu tímov do vyšších súťaží. Najskôr ôsmoligový súboj Očkov – Kostolné, následne siedmoligový Veľké Bierovce/Opatovce – Dolná Súča a na záver drámu Ľuborča – Trenčianska Turná.
Uvoľnená atmosféra
Po viac ako dvadsiatich rokoch praxe už berie pískanie automaticky. Prípravu na zápas po toľkých rokoch nepotrebuje. Za najdôležitejší bod považuje to, aby sa s kolegami stretol včas, pretože v dejisku zápasu musia byť už hodinu pred výkopom. „Po príchode sa snažíme s funkcionármi navodiť uvoľnenú atmosféru. Podebatujeme a ideme na to,“ vysvetľoval Vladimír.
Pokračovateľ Samuel
Syn Martin sa k rozhodcovskej píšťalke nedostal. Futbal hral v mládežníckych kategóriách za Melčice-Lieskové/Ivanovce. V dorasteneckom veku však kopačky zavesil na klinec. Dcéra Katarína sa venuje škole a maľovaniu. Pokračovateľa v rozhodcovskom remesle našiel v bratrancovom synovi Samuelovi. „Voláme si po každom víkende a snažím sa mu poradiť v rôznych oblastiach. Držím mu palce,“ usmieval sa Vladimír.
Teší ho, že počet mladých rozhodcov v regióne stúpa. Je však potrebné, aby sa im venovali skúsenejší kolegovia. „Pri mojich začiatkoch som pravidelne chodil na zápasy so staršími rozhodcami, ktorí mi pomáhali z čiary. Mladých musíme posúvať ďalej, inak sa nezlepšia vo výkonoch, alebo odídu nadobro.“
Rakovina
Pred siedmimi rokmi musel nečakane prerušiť rozhodcovskú kariéru. Po dorasteneckom zápase v Dolných Vesteniciach prechladol. Napokon skončil až na urológii, kde mu diagnostikovali rakovinu. „Všetko nabralo rýchly spád, ale liečba postupovala podľa predstáv. V júni som bol na operácii, neskôr som podstúpil chemoterapie a v marci nasledujúceho roku som bol späť. Prednedávnom som bol v Bratislave na kontrole. Pani doktorka uznala, že je všetko v poriadku,“ tešil sa Vladimír, ktorému v ťažkých časoch pomohla najmä rodina a kolegovia z rozhodcovského zboru.
Nekonfliktný typ
Za veľkého kamaráta považuje Vladimíra Kováča, s ktorým zažil postup do krajských súťaží a dnes pôsobí v komisii rozhodcov na ZsFZ.
Veľmi dobré vzťahy má aj s Martinom Vitkom, Petrom Marazom a Jozefom Bečkom. Z mladších ročníkov momentálne najviac času na ihrisku trávi s Denisom Porubanom a Marekom Baňárom.
„Musel by som vymenovať takmer všetkých. S nikým som nemal výraznejší konflikt,“ dodal na záver Vladimír Fabian.
