Celodennú cestu do Sarajeva začínam pod studeným ranným inverzným mrakom. Pomaly stúpam úzkou dolinou, skalnaté hory sú krásne a cesta si cez ne musí pomôcť tunelmi. Zaujímavé je, že aj 250-metrové tunely sú bez okolkov ponechané bez svetla.
Ľudia sú tu nejakí smutnejší, južanský temperament sa pomaly stráca – sedia pri náhrobkoch pri cestách a zaseknutí niekde v Juhoslávii vedú nostalgické rozhovory.
Aj po 25 rokoch vidieť v ich tvárach vojnu. Na druhej strane sú tu ľudia zo Sarajeva, starajúci sa o svoje záhradky pri chalupe alebo grilujúci na piknikoch v strede horských pasienkov, ktorí sa posunuli ďalej a minulosť neriešia. Po niekoľkohodinovom boji dorazím na olympijské mostíky. Predstavujem si na nich srbské tanky počas blokády Sarajeva, ale teraz je tu reštaurácia a detské ihriská a nové vleky. Do cieľa zostáva 30 kilometrov, ale mám k dobru 800 výškových metrov, takže to ide hladko.
Bosnianske hlavné mesto ma víta dostrieľanými panelákmi na periférii, ale centrum je už pekné. Kvôli terénu je natiahnuté do akéhosi slíža, ktorý má po svojich okrajoch dve veľké jednosmerky, každá ide iným smerom a celý svet sa odohráva medzi nimi. Páči sa mi moslimská štvrť s všade-prítomným trhom a kaviarňami.
V tuneloch oči dokorán
Juhoslávia na bicykli, I. časť Čítajte Na raňajky v hosteli od šiestej ráno nedobrovoľne počúvam balkánske novinky z rádia vo vedľajšom byte, a tak do ďalšieho nechutného nekonečného kopca vyrážam nevyspatý. Navyše ma čakajú ďalšie nepríjemné tunely – zapínam si pre istotu zadné svetlo a na predné sa z lenivosti vykašlem. Keď v zákrute v strede dvojkilometrového tunela nesvietia svetlá, idem asi 150 metrov naslepo a modlím sa, nech ma ten kamión za mnou uvidí dostatočne skoro. 130 kilometrov bez krajšieho mesta, len kopce a kopce. Jediné, po čom túžim, je návrat do môjho pohodlného kaviarenského života. Ako by som si ho teraz vážil...
V oblasti cítiť poslednú vojnu
Oddýchnem si počas nekonečného zjazdu – asi polhodinu sa nemusím dotknúť pedálov, ale cieľová Srebrenica je ešte 40 kilometrov a navyše niekto každých 50 metrov nakreslil na asfalt značku, takže presne viem, ako pomaly to ide.
Podvečer zastavujem pri pamätníku genocídy v Potočari a sledujem tú krutú atmosféru. V bývalej základni OSN je malé múzeum a cítiť tu, že ešte nedávno tu boli vojaci.
Deň štrnásty začína veselšie – ranná pohoda, čerstvé pečivo, slnko, hladký prechod do Srbska. Potom opäť prichádzajú kopce – už nie sú nijak brutálne, ale sú momenty, keď sa zdá, že už nie je kam a tá hnusná cesta si vždy nájde nejaký kopček, po ktorom sa dá ísť ešte o kúsok vyššie.
FOTO: Bývalá Juhoslávia na bicykli, II. časť Čítajte Sledujem miestny život, všetci niekde behajú alebo posedávajú. Tá smutnejšia polovica robí na poli (ako keby mechanizácia ešte nedorazila) a tá elitná polovica „zmáta“ pred krčmo-obchodom. Každý má pred vchodom žltú striešku s Jelenom (miestne pseudo-pivo) a rozhádzané prepravky slúžiace ako stoličky. Celá dolina sa navzájom pozná a ľudia sa zdravia, keď idú okolo seba na malých traktorčekoch.
Občas sa musím spýtať na cestu, nepomáha ani srbské značenie. To je po prvé v cyrilike a po druhé neexistuje. Prespím v hosteli kúsok od Belehradu a začína mi by ľúto, že sa blíži nevyhnutný koniec.
Posledný deň zostáva už len 40 kilometrov, takže sa flákam po pekárňach, obchodoch, kúpaliskách.
Na stanici pri kupovaní lístkov rozmýšľam, či je náročnejšie prísť sem na bicykli, alebo kúpiť si ho po anglicky. Rozoberám bicykel a nalodím sa do vozňa.
Vraciam sa späť domov, snažím sa zaradiť späť do života.
Autor: Daniel Bednárik
