TRENČÍN. Výstava Metamorfózy Trenčína a krajiny vás zavedie do maliarskeho sveta všestranného autora, ktorý maľoval krajiny, portréty, zátišia i kytice.
Ľudovít Bránsky, rodák z Bošáce (nar. 1918) sa venoval olejomaľbe, grafike, kresbe, akvarelu i pastelu. Svoje kresby často aj koloroval.
Okrem obrazov Trenčína objavíte v jeho krajinotvorbe zachytené aj zaujímavé a svojrázne lokality Slovenska.
Jeho tvorivý svet predčasne ukončila tragická autonehoda v Mníchovej Lehote, pri ktorej Bránsky 27. mája 1959 zahynul.
Ľudovíta Bránskeho vám netradične predstavíme prostredníctvom spomienok. Vyspovedali sme pani Oľgu Dodekovú, ktorá študovala na Pedagogickej škole v Trenčíne počas pôsobenia Ľudovíta Bránskeho.
Na spoločnej výstave Ľudovíta Bránskeho a Mariána Sučanského si prídu milovníci kvalitného výtvarného umenia na svoje. Určite ste sa aj vy potešili možnosti pripomenúť si profesora Bránskeho, s ktorým ste sa stretávali počas študentských čias na Pedagogickej škole v Trenčíne.
– Marián Sučanský a Ľudo Bránsky – synovec a strýko. Nedožité 75. narodeniny a 100. výročie narodenia. Vďaka rodine mladšieho a vďaka pracovníkom galérie verejnosť sa vracia k plátnam oboch majstrov. Je tu jedinečná možnosť ich opäť vnímať, pre tých mladších zoznámiť sa s nimi.
Domček pri galérii oživila murálna maľba Čítajte Kým Marián Sučanský žije v spomienkach jeho súčasníkov, Ľudo Bránsky svojím tragickým včasným odchodom zo života sa vytratil.
Nebolo určite jednoduché dať diela dohromady zapožičaním zo súkromných zbierok i zbierok viacerých slovenských galérií.
Kedy ste sa na škole začali stretávať s akademickým maliarom Ľudovítom Bránskym?
– V roku 1954 som spoznala majstra Bránskeho, profesora kreslenia na Pedagogickej škole v Trenčíne. V tom čase to bola škola s vysokým kreditom, pripravujúca učiteľov pre I. stupeň národných škôl. Stretávať sa s profesorom Bránskym sme mali možnosť iba v prvom polroku školského roka 1954 – 55.
Prvýkrát som sa o ňom dozvedela od mojej mamy. V tridsiatych rokoch minulého storočia slúžila v rodine bošáckeho učiteľa Juraja Figuru a spomínala maliarovho otca a jeho rodinu. Dodatočne som zistila, že pochádzal z piatich detí: Emília, Jozef, Reszô, Mária a Ľudovít.
V akých pomeroch žili rodičia Ľudovíta Bránskeho?
– Žili vo veľmi skromných pomeroch, ale otec, starý pán Štefan Bránsky, robil všetko preto, aby deťom poskytol vzdelanie. Viem o sestre Márii, vydatej Sučanskej, ktorá bola učiteľkou v Chocholnej.
V chocholianskej škole pôsobila do roku 1947, potom v Trenčíne.
Mama spomínala, že určitý čas Ľudo býval u sestry v Malej Chocholnej, kde sa doliečoval z tuberkulózy. Obraz Zima v Chocholnej je pýchou v monografii našej obce.
Pedagogická škola v Trenčíne bola v tom období nabitá výbornými pedagógmi. Okrem profesorov kreslenia Ľudovíta Bránskeho a po ňom Ruda Moška tu pôsobili mnohé ďalšie osobnosti.
– Pôsobili tu profesori, ktorí už vtedy boli učiteľskými legendami. Slovenčinárky pani Mária Nemcová, Eva Skákalová, vynikajúci rusista Rudko Beták, ktorý odišiel prednášať na UK do Bratislavy, fyzikár Kornel Ďurana, matematik profesor Mališ, telocvikár Rudolf Zaťovič, autor viacerých spartakiádnych skladieb pre mladších žiakov s manželkou Martou, riaditeľ Dezider Kováč, absolvent Sorbonny a neskôr československý expert na Trinidade a prísny a náročný Emil Danko, ktorý vyučoval dielenské práce.
Osobnosť a spomienky na Ľudovíta Bránskeho vo vás určite zakotvili navždy.
– Bránsky pracoval s vyššími ročníkmi, podporoval a rozvíjal talenty. Spomínam na veľkú hudobnú sieň s portrétmi vari tridsiatich hudobných skladateľov /uhol/ – bývalého žiaka Pištu Topolčániyho i na kabinet – ateliér profesora Bránskeho.
Bazovský mal po vojne finančné problémy. Dnes sa jeho diela predávajú za desaťtisíce Čítajte Ten bol zaprataný nielen jeho prácami a maliarskym náčiním, ale aj najlepšími prácami študentov. Vtedy býval Bránsky so svojou rodinou vo vile Mária v Istebníku a zrejme kabinet bol i jeho ateliérom. Spomínajú na neho mnohí bývalí študenti Pedagogickej školy v Trenčíne, kde ich zasväcoval do vzťahu k výtvarnému umeniu, učil ich zvládnuť základy kreslenia, maľby a histórie výtvarného umenia.
V školskom roku 1954 – 1955 z Pedagogickej školy odišiel. Čo sa stalo s jeho ateliérom?
– Tri dievčatá sme išli upratovať kabinet, ako nás poslali. To znamenalo páliť vo veľkej peci všetko, čo sa váľalo na zemi, to je „nezaujímavé“ Bránskeho práce i jeho archív najlepších študentských prác.
Žiaľ, moje dve spolužiačky už nežijú, tak neviem, ako naložili s listami akvarelov a pastelov, ktoré im ostali.
Zostala vám aspoň nejaká spomienka na Ľudovíta Bránskeho?
– Ja s úctou opatrujem, pričom názvy dielam som dala sama, akvarel Zátišie s cesnakom a cibuľou, o ktorom si myslím, že to bola majstrova žiacka práca na výkrese. Bola vzorne podpísaná ceruzkou v pravom dolnom rohu. Ďalšou je akvarel Ulica k Bratislavskému hradu, signovaný z roku 1941.
Najväčší obraz mojej „zbierky” je akvarel Koník s ohlávkou.
Možno to bol koník jeho otca, zapriahnutý do malého vozíka, v ktorom otec umelca vozil bošáckych pasažierov na vlak do Trenčianskych Bohuslavíc a naspäť do Bošáce privážal zo stanice poštové zásielky. Povestný bol vzťah profesora dielenských prác Emila Danka s maliarom Bránskym, ktorí mali svoj svet diferencovaný od sveta niektorých profesorov s malomeštiackymi maniermi.
Danko a Bránsky boli veselí chlapci. Svojimi žartmi prekvapovali jeden druhého. Chodili často spolu do plenéru. Vraj, aby sa im obom dobre kráčalo, delili si „náklad” – stojan, plátno, farby i občerstvenie.
Bránsky maľoval svoj milovaný rodný bošácky kraj aj v začiatkoch kolektivizácie poľnohospodárstva.
Pri návrate domov sa zastavili v moravskolieskovskej krčme. V kúte zložili stojan, maliarske náčinie, palice a hasili smäd pivom. Prítomní gazdovia si nezvyčajných návštevníkov hneď všimli. Prihovorili sa im, počastovali nielen pivom a naši páni bratia to prepískli.
Čo bolo potom, Danko nehovoril, iba vysvetlil ústretovosť gazdov, ktorí si ich chceli získať. Pomýlili si ich totiž s inžiniermi – geodetmi, ktorí robili v prvej etape združstevňovania úpravy v moravskolieskovskom chotári.
Priateľstvo profesora Danka s profesorom Bránskym prinášalo aj nejaké výhody študentom školy?
– Z priateľstva týchto dvoch mužov mali výhodu triedy profesora Danku. Mohli sa zoznamovať s prácami Bránskeho. Priateľka, konškoláčka, spomína na obraz Kvety zo školskej záhrady. Výtvarnú techniku si nepamätá, ale lilavá a ružová farba pivoniek je pre ňu dodnes nezabudnuteľná. V roku 1956, dva roky po odchode Bránskeho zo školy, Dankova dievčenská 4. C s nadšením vyniesla svoje maturitné tablo do výkladu na námestí. Bolo totiž ozdobené maľbou Ľuda Bránskeho.
Vďaka kombinácii profesorov Bránskeho a Danka ste sa o obrazoch naučili neskutočne veľa. Maľovať, ale aj obrazy rámovať.
– V dielni sme mali nástroj vlastnoručne skonštruovaný profesorom Dankom na presné dodržiavanie 45 stupňového uhla rámu. Bol to drevený válovček s presnými zárezmi 45 a 90-stupňového uhla, do ktorého sa vkladali pásy rámovacieho materiálu.
Na jeho vnútornú stranu sa namerali rozmery podľa obrazu a dve žiačky hravo zvládli presné pílenie, začistenie rezu a pri menších plátnach aj spájanie rámu klinčekom. Tešilo nás toto obliekanie obrazov. Horšie bolo nosiť obrazy zo školy na výstavu do Domu armády – kina Hviezda v jeseni 1954.
Exkluzívny pohľad na tvorbu akademického maliara Ľudovíta Bránskeho ponúka Galéria M. A. Bazovského až do 4. marca.
