V minulom čísle našich novín sme písali o tragédii na Jankovom vŕšku. Okupanti tu v bunkri zaživa upálili sedem partizánov, ktorých sa nepodarilo nikdy identifikovať. Po dlhšom pátraní po očitých pamätníkoch udalosti sa nám podarilo stretnúť s Máriou Mištinovou (85).
Pani Mištinová je dnes pravdepodobne poslednou očitou pamätníčkou tejto otrasnej udalosti vypálenia bunkra. Po vypuknutí povstania sa musela so svojimi najbližšími deväť mesiacov ukrývať v tunajších horách a vo viacerých domoch a budovách, kde ju a jej rodinu uchýlili odvážni spoluobčania.
Otcom pani Mištinovej bol totiž Cyril Dřínek, ktorý bol jedným z organizátorov Slovenského národného povstania v našom regióne a zároveň jednou z najdôležitejších postáv Partizánskej brigády Jana Žižku.
Náčelník štábu 8. práporu Cyril Dřínek bol blízkym spolupracovníkom veliteľa brigády Teodora Polu, ktorého vtedy 12-ročná Maňulka stretávala osobne takmer každý deň.
Zo dňa na deň sa ocitla v zúfalých podmienkach na prežitie, bez jedla, základných hygienických potrieb a v krutej zime. Na jej otca vypísali Nemci vysokú finančnú odmenu. V nebezpečných podmienkach 12-ročné dievča neváhalo v ohrození života chodiť v hlbokom snehu do naj-bližších dedín po jedlo a základné lieky.
Československí zajatci zažívali na Sibíri peklo Čítajte Napriek vysokej odmene sa rodinu Mištinovú nepodarilo okupantom nikdy nájsť a zlikvidovať. Jej otec sa stal po vojne staviteľom pomníka na Jankovom vŕšku. Aj keď jeho bojové i povojnové staviteľské zásluhy boli neodškriepiteľné, ocitol sa v nemilosti bývalého režimu.
Od vášho vojnového utrpenia uplynulo už vyše sedemdesiat rokov. Spomienky však máte stále neuveriteľne živé.
- Mám v sebe dodnes zrkadlo z týchto mojich rokov. Vidím ľudí ako predo mnou boli, vidím ich oblečenie. Počujem ich reč, do detailu sa mi vybavuje všetko. Všetko sa to úžasne zachovalo. O povstaní je aj neskutočne veľa údajov. Kde, koľko bolo ľudí. Len sa nehovorí o duši ľudí, o ich pocitoch, o tom obrovskom strese, ktorý prežívali. Našťastie, môj otec bol taký, že som o jeho pravde nikdy nezapochybovala a počúvala ho. Celá rodina mu absolútne verila a dôverovala.
Vy ste dnes pravdepodobne jediná očitá žijúca pamätníčka vypálenia bunkrov so siedmimi zranenými partizánmi na Jankovom vŕšku. Ako si na túto tragickú situáciu spomínate?
- Museli sme zmeniť miesto úkrytu a ísť na iné miesto. Boli sme dohodnutí s miezgovskou skupinou na úkryte v jednom dome. Museli sme prejsť cez Jankov vŕšok. Keď sme prechádzali okolo bunkrov, bolo cítiť zhorenisko. Bolo cítiť závan po dyme. Tí mŕtvi partizáni tam ešte boli. Na stromoch čiapky, nohavice, inde zdrapy krvavej košele. Oblečenia boli krvavé ako po boji. Aj po kríkoch rozhádzané časti oblečenia. Boli sme svedkami zverskej udalosti. Muselo tam dôjsť aj k boju. Bolo to strašné. Nemci objavené bunkre poliali benzínom a zaživa upálili trpiacich partizánov. Ja som sa až neskôr dozvedela, že to boli vypálené bunkre s ranenými partizánmi. Ten pohľad vo mne zostal dodnes.
Ako ste sa presúvali v horách, keď ste schádzali na nové miesto skrývania sa?
- Bola som naučená hýbať sa len od stromu k stromu. Celá rodina sme sa rozptýlili. Mama niesla najmladšieho brata na chrbte. A takto sme sa pomaličky presúvali cez Jankov vŕšok až do Miezgoviec.
Váš otec bol jednou z hlavných postáv Partizánskej brigády Jana Žižku a spoluorganizoval Slovenské národné povstanie. Vy ste mali dvanásť a pol roka a čakali, že otec môže každý deň zahynúť.
- Veľmi ťažko sme túto situáciu prijímali. Otec mal po štyridsiatke, mama mala tridsaťšesť rokov. Starší brat mal šestnásť rokov, mladší iba tri roky. Ten sa s nami v horách skrýval s cumľom v ústach. Všetko sa to najskôr pripravovalo u nás doma. Nás by boli aj tak zobrali do koncentračného tábora. V Trenčíne som mala strýka Antonína Dřínka a bol predseda Sokola. V prvé dni ho zbalili a skončil v koncentračnom tábore. My by sme sa neboli vyhli prenasledovaniu, aj keby nevypuklo povstanie.
Súčasťou osláv výročia SNP bude i pochod Nesmrteľného pluku Čítajte Ako ste vnímali tajné stretnutia vášho otca s organizátormi odboja u vás doma, ktoré ste zažívali ešte pred deväťmesačným skrývaním sa ?
- Bola som vtedy siedmačka a vedela, že sa po večeroch u nás stretávajú otcovi známi. Bola som zvedavá, čo sa u nás deje. Otec akurát ukázal prstom smer, ktorým sa mám vzdialiť. A povedal rázne: Von! Len som tušila, čo sa u nás organizuje. Hlavne moji starí rodičia na Morave boli strašne proti tomu. Len nevedeli pochopiť, že iné východisko nebolo. Hoci bol môj otec Moravák, zžil sa so slovenským národom. Keď prišlo povstanie, tak to bola u nás svätá vec. O inom sa ani nehovorilo.
Veliteľom Partizánskej brigády Jana Žižku sa stal Teodor Pola z Opavy. Ako často sa s ním stretával váš otec?
- Teodor Pola k nám chodieval takmer každý deň. Po vypuknutí povstania sme s bratom našli doma pod bránou velikánsku krabicu. Boli sme zvedaví, čo tam je. Otec kričal: Nechajte to, je tam sklo. Samozrejme, boli tam už prichystané zbrane.
