MYJAVA. Na konci 19. storočia zaznamenal kopaničiarsky región tvrdú ranu. Rozpadlo sa „pytlikárske“ remeslo. Výroba špeciálneho plátenka pre mlynárov, cez ktoré sa osievala múka, nahradila manufaktúra.
Pre chudobný kraj to znamenalo odliv obyvateľstva. Skromné roličky nedokázali uživiť. Veľkú nezamestnanosť ľudia riešili odchodom vysťahovalectvom do Ameriky.
Zámorské mestečko Little Fast sa volalo americkou Myjavou, keďže v ňom žilo viac ako tisíc Slovákov.
Nádej na lepšie časy prišla v roku 1923. Po vzniku Československej republiky dala vláda súhlas na vybudovanie trate Veselí nad Moravou-Myjava-Nové Mesto nad Váhom. Domáce obyvateľstvo dostalo počas piatich rokov šancu zarobiť slušné peniaze na stavbe železnice. Prvý vlak prišiel na Myjavu v roku 1927.
Presun na Myjavu
Práve železničná trať dala o desať rokov neskôr zelenú výstavbe spoločnosti TAUŠ. Tá pôvodne sídlila na pravom brehu Dunaja v bratislavskej Petržalke, ktorá sa mala pričleniť k nemeckej ríši.
Fabrika sa okrem výroby armatúr zaoberala i zbrojárskou výrobou a vláda sa ju rozhodla presunúť do vnútrozemia. Dôležitou osobou pri rozhodovaní o presune na Myjavu bol Pavel Varsík.
Miestny rodák bol jedným z riaditeľov Legiobanky, u ktorej bola TAUŠ zadlžená.
Futbalová brána mu nebola súdená. Milan Vrána sa upísal armatúrke Čítajte
Vzhľadom na časovú tieseň sa firma v priebehu pár dní presťahovala aj s pracovníkmi na kopanice, kde pokračovala už prevažne výrobou nábojov a iných komponentov pre zbrojársky priemysle.
Pôvodných sto zamestnancov sa v priebehu krátkeho času zvýšil na osemsto.
Lojalita na obe strany
Oblasť Myjavy bola počas druhej svetovej vojny centrom partizánskeho odboja. Mnohí partizáni pracovali v armatúrke. Medzi najznámejších patrili Miloš Uher a Milan Mareček. Vo fabrike sa komponovali najmä náboje do mínometov.
Riaditeľ Šamálik sa pohyboval „na tenkom ľade“. Musel byť lojálny voči nemeckej brannej moci a odovzdávať poplatky pre NSDAP.
Na druhej strane mnohé prostriedky šli na podporu partizánskej činnosti.
Zbrojári našli taktiku, ako počas vojny maximalizovať zisk. Pri jednaní s nemeckými zástupcami neraz použili domácu zbraň v podobe slivovice.
Po pohárikoch číreho moku sa vždy obchodovalo a rokovalo o miere zisku oveľa lepšie.
Primátor Myjavy žiada, aby sa na opravu domu smútku zložilo aj šesť okolitých obcí Čítajte
Týždeň pred oslobodením Myjavy prišlo nariadenie zbaliť vytipované stroje, naložiť ich do debien a odviezť vlakom do tretej ríše. Na západ smerovali nepotrebné komponenty a výroba po skončení vojny mohla prakticky okamžite pokračovať bez prestávky.
Spoločnosť TAUŠ vojnu prežila. Päť rokov po jej skončení sa premenovala na Slovenskú armatúrku Myjava a bola zaradená medzi považské strojárne. Tak znel výnos ministerstva.
Po ukončení druhej svetovej vojny sa vrátila k pôvodnému programu výroby bytových a zdravotníckych armatúr.
Nešťastný polyamid
Po skončení vojny sa rozbehla výroba armatúr naplno. Vzhľadom na studenú vojnu a nedostatok mosadze boli farebné kovy úzkoprofilovým tovarom. Vedenie hľadalo vhodné alternatívy. Na pokyn sa začal vo väčšom využívať polyamid, ktorý bol hitom medzi plastickými hmotami. Nebol však dostatočne otestovaný.
Používa sa síce aj dnes, ale už v určitých obmenách. Pri výrobe batérií fungoval bez problémov iba v kontakte so studenou vodou. Vzhľadom na vysokú rozťažnosť pri horúcej vode dochádzalo k nefunkčnosti armatúr, čo sa stalo veľkým fiaskom.
Spokojný zamestnanec – kvalitné výkony
Vedenie spoločnosti od začiatku kopírovalo baťovský systém. Držalo sa hesla, že spokojný zamestnanec podáva kvalitné výkony. Akonáhle sa rozprúdila výroba a zvyšovali sa zisky, začali s výstavbou šatní. V tom čase išlo o zaujímavú vec. Pracovníci sa mohli osprchovať či najesť priamo v závodnej kantíne.
Zlepšila sa aj bytová politika. Postavili sa byty pre robotníkov na Kolónii a šesť činžovných domov pre stredné kádre. Tristo metrov od hlavnej vrátnice bol postavený obchodný dom Družstvo. Po zahúkaní sirény si mohli zamestnanci kúsok od vrátnice urobiť potrebné nákupy a ísť domov.
Budovanie Myjavy
V roku 1941 sa počas jediného roku podarilo vybudovať spoločenský dom, takzvaný „spolák“. Ten bol dlhé roky spoločenským a kultúrnym centrom Myjavy a funguje do dnes. Už v štyridsiatych rokoch minulého storočia objavilo vedenie fabriky krásu Starej Myjavy, kde vyrástla rekreačná oblasť s chatkami.
Zväzu sme boli iba na zábavu, myslí si po roku prezident Myjavy Pavel Halabrín Čítajte
Blízky vzťah mala armatúrka k športu, keďže zamestnávala viacero mužov, ktorí hrali futbal. Ten má na kopaniciach dlhú tradíciu. Začiatky ŠK Myjava siahajú do roku 1920.
Od príchodu spoločnosti TAUŠ sa Myjava výrazne zmenila. Už to nebola typická metropola pod slamou, ako ju nazvala Zuzka Zguriška. Vplyvom pôsobenia silného kapitálu sa budovalo.
Spolupráca armatúrky s mestom pokračovala napriek rôznych režimom až do súčasnosti. Vďaka firme sa mesto vybudovalo do dnešnej podoby.
Pôvodných poľnohospodárov málo úrodná zem uživila veľmi ťažko. Tí, čo pracovali v armatúrke, si museli zvyknúť na osemhodinový pracovný čas. Postupne v učilišti vyrastali nové generácie, ktoré už mali iné videnie sveta. Napokon vyrastali „armaturárske“ rodiny, kde dve či tri generácie pracoval vo fabrike.
Ako počet zamestnancov narastal, domáce ľudské zdroje nestačili. Vzhľadom na vlakové spojenie pribúdali pracovníci z Moravy, ale aj Záhoria. Vďaka ľuďom z iných kútov sa Myjava stala farebnejšia.
Školský systém
Jedným z míľnikov je rok 1940, keď bola založená odborná učňovská škola. Vychovávala budúcich zamestnancov na svoj obraz. Išlo o začiatky dnešného duálneho systému. Učni chodili praxovať do fabriky.
O deväť rokov neskôr pribudla stredná vyššia škola s maturitou pre výchovu vlastných „kádrov“. Vzhľadom na vysoký počet študentov v päťdesiatych rokoch postavili školský internát a nové budovy pre učilište.
Študenti pravidelne chodili na brigády, kde získavali kontakt s výrobou. Mali možnosť zoznamovať sa so svojou budúcou prácou.
Kultúra
Príchodom obyvateľov Moravy prišla aj nová kultúra v podobe dychovej hudby. Pôvodný myjavský cimbal a folklór predčila dychovka, ktorej začiatky siahajú do roku 1940 a funguje do dnes.
Myjavský folklór dostal v roku 1955 nový impulz, keď bol založený pri závodnom klube SAM súbor Kopaničiar. Veľkej obľube sa tešil i divadelný súbor pod vedením Jaroslava Prusenovského. V roku 1972 vznikol pod taktovkou Štefana Jerigu juniorský súbor Kopaničiarik. Ten sa stal zásobárňou tanečníkov i muzikantov pre Kopaničiar.
Od päťdesiatych rokov pomáhala armatúrka pri budovaní športového areálu. Po futbalovom štadióne a letnom kúpalisku pribudla v sedemdesiatych rokoch krytá plaváreň a športová hala.
Neskôr dokonca prostredníctvom pomocou tepla vykurovala bazény.
Koniec tradičnej myjavskej armatúrky predznamenal rok 1997. Dokonal ho konkurz o dva roky neskôr. Dynamická spoločnosť sa zaoberala výrobou armatúr od prvovýroby až po montáž.
Výrobky vyvážala do 42 štátov sveta vrátane Austrálie. Špičková armatúra patrila k tomu najlepšiemu, čo ponúkal svetový trh. To dokumentoval aj záujem spoločností Grohe či Hansa, ktoré sa na kopanice chodili vzdelávať.
Na pôvodný výrobný program armatúrky nadviazali firmy Slovarm a Slovplast.
Na tradície sa snažia nadviazať i ďalšie spoločnosti, ktoré sa nachádzajú v pôvodnom areáli.
