JANKOV VŔŠOK. Dnes už iba strohé informácie na jednom z obnovených partizánskych bunkrov na Jankovom vŕšku: V tomto bunkri bolo ubytovaných 25 partizánov 6. oddielu Partizánskej brigády Jana Žižku. 13. februára 1945 bolo v ňom fašistami zaživa upálených sedem ranených a omrznutých partizánov.
Smutné vety, ktoré sa opakujú vo všetkých oficiálnych zdrojoch. Ale takmer nič viac. A tak sme sa vydali pátrať po stopách februárového neľudského vraždenia, iba niekoľko týždňov pred aprílovým oslobodením neďalekej obce Uhrovec.
Sedem obetí zhorelo krátko pred oslobodením
Sedem, podľa niektorých zdrojov až osem ľudských tiel. A na výstrahu odrezaná hlava ženy zahalená v červenej šatke uložená nad dokaličenými telami spolubojovníkov.
Zúbožené a obhorené telá neznámych bojovníkov za slobodu iba pár stoviek metrov nad obcou Uhrovec. Tragické údaje v dobových materiáloch o bunkri na Jankovom vŕšku sú neúprosné aj po 73 rokoch.
Betónové základy v Bielych Karpatoch vybudovali nacisti Čítajte
„Popravy v chotári obce. Február 1945. Miesto: Jankov vŕšok. Príčina: Účasť v Slovenskom národnom povstaní. Počet obetí: sedem. Mená neboli zistené. Jednalo sa o sedem ranených partizánov, ktorých zaživa upálili v bunkroch,“ vynárajú sa smutné údaje v historických análoch.
Tragické o to viac, že už 4. apríla 1945 Prvá rumunská armáda pod vedením generála Atenasiju, ktorá bola pričlenená k 2. Ukrajinskému frontu, oslobodila obec Uhrovec a celú dolinu. Pomoc pri oslobodzovaní podala aj 40. a 53. sovietska armáda 2. Ukrajinského frontu, ktorá bojovala v susedstve.
Oslobodili región, ktorý bol strediskom protifašistického odboja, a preto aj veľmi ťažko postihnutý fašistickými represáliami. Sedem obetí, ktoré iba necelé tri mesiace delili od slobody v tomto kraji.
Zápisnica o tragickej udalosti dodnes jestvuje
Zápisnica vyhotovená v súvislosti s objavením masového hrobu s telami upálených partizánov aj po vyše siedmich desiatkach rokov dokresľuje beštialitu vrahov.
„Komisia dostavila sa v lese zvanom Jankov vŕšok, kde bol nájdený vypálený bunker o rozmeroch 6 x 4 metre a tam boli nájdené zbytky pohorené ľudských tiel v počte sedem alebo osem, ktorých totožnosť sa nedala nejakým spôsobom zistiť,“ uvádza sa doslovne v zápisnici podpísanej okresným sudcom i obvodným lekárom po výpovedi niekoľkých priamych svedkov otrasného objavu na konci vojny.
FOTO: Pri soche Lenina zastavujú aj zahraničné autobusy Čítajte
„Nájdená bola ženská hlava tmavogaštanových vlasov. Pravo hore mala piaty zub zlatý, pravo dole 3. až 6. zub zlatá korunka. Hlava bola oddelená od tela a bola odetá do červeného ručníka. Spôsob smrti nedal sa ustáliť. Nie je zistené, či obete boli najprv postrieľané, potom pohádzané do bunkra a tam spálené, alebo či obete boli zaživa upálené,“ dokumentuje tragickú udalosť zápisnica vyhotovená v Bánovciach nad Bebravou.
Zápisnica putovala do sídla okresného úradu, okresného i miestneho národného výboru i miestnemu ruskému veliteľstvu. A dodnes sa v archívoch zachovala. Dobové výpovede podali vtedy medzi inými aj riaditeľ školy a členovia miestneho národného výboru.
Nacistická krutosť nemala medze
13. február 1945 je v dejinách Jankovho vŕška zaznačený ako najtragickejší.
„Dátum bol pravdepodobne určený na základe výpovedí tých, ktorí to videli. Na základe dokumentov sa to nedá určiť, vrahovia o tom neurobili záznam. Ani v hlásení veliteľa Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy v Bánovciach to nie je. Nemecké a vlasovské jednotky vládli neobmedzene a nikomu zo slovenských orgánov nepodávali správu. Našli sa len niektoré záznamy zo žandárskych staníc urobené dodatočne, napríklad o fašistických represáliach v Cimennej,“ informoval protifašistický bojovník Ján Holička.
Jankov vŕšok bol partizánskou základňou až do veľkej vyčisťovacej operácie Nemcov 22. – 26. novembra 1944.
Fašistické represálie na konci vojny naberali v tomto regióne na obrátkach. Aj ďalšie údaje v tejto zápisnici v spojitosti s objavením vypáleného bunkra s telami partizánov hovoria svoje.
„Ako ďalší hrob bol nájdený v tej istej obci v lese zvanom Srnčie lúky. Odtiaľ vytiahnutá bola mŕtvola mužského pohlavia úplne nahá, 185 centimetrov dlhá, v značnom rozklade. Totožnosť sa nedala zistiť. Spôsob smrti – zastrelený do tyla,“ udáva dobová zápisnica po exhumácii hrobu.
Upálení partizáni nepochádzali z okolia
Napriek snahe domácich obyvateľov sa upálených mužov a ženu nepodarilo na sklonku 2. svetovej vojny nikdy identifikovať.
„V Partizánskej brigáde Jana Žižku bojovalo až 1600 mužov a žien nielen z tohto okolia. Príslušníkmi boli aj občania rôznych iných národov, hlavne občanov Sovietskeho zväzu. Nepodarilo sa identifikovať ani ženu, ktorá skončila tragicky s odrezanou hlavou. Pokiaľ by pochádzala z okolia, aj širšieho, tak by ju domáci poznali,“ povedal ďalej predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Trenčíne Ján Holička.
Československí zajatci zažívali na Sibíri peklo Čítajte
Okrem Slovákov a občanov Sovietskeho zväzu pôsobili v skupine, v ktorej bolo pôvodne 900 príslušníkov a rozrástla sa takmer na dvojnásobok, aj Česi, Maďari, Poliaci, Bulhari, Juhoslovania a Francúzi.
Ako ďalej Holička povedal, v minulosti sa poznali celé doliny, pretože sa často stretávali ako farníci, ženili a vydávali sa predovšetkým z blízkeho okolia.
„Z padlých občanov v okolitých obciach, ktorí sú doteraz nezvestní, určite nepochádzali. Vydali sme publikáciu Nezabudnime o pamätníkoch v okresoch Trenčín a Bánovce nad Bebravou, pričom sme si mená overovali,“ vysvetlil Holička.
Štyria ľudia zhoreli aj v obci Šípkov
V januári a vo februári 1945 bola veľmi tvrdá zima, v horách bolo mnoho snehu a zásobovanie partizánov bol veľký problém.
„V dedinách boli nemecké a vlasovské posádky, ktoré hľadali partizánov, či už v neobsadených obciach, alebo v horách. Keď Nemci chytili vysilených a hladných partizánov, tak ich zastrelili aj na mieste. Napríklad na okraji dediny Látkovce, kde ich aj nechali ležať. Potom ich občania obce pochovali a po vojne exhumovali,“ vysvetlil ďalej Ján Holička.
Niektoré masové hroby sa našli až o niekoľko rokov, napríklad Salaštek pri Bánovciach nad Bebravou. Upálenie partizánov na Jankovom vŕšku nebol jediný prípad neľudského vyčíňania nacistov v našom regióne týmto spôsobom.
„V obci Šípkov upálili začiatkom novembra štyroch občanov za pomoc partizánom, okrem tých, ktorých povraždili na salaši v Lupeniciach,“ pokračoval Holička.
Pozrite si bunkre na Jankovom vŕšku
Po vojne sa hľadali príbuzní v širokom okolí.
„Napríklad moja teta hľadala 17-ročného syna, ktorého odvliekli z Miezgoviec 2. februára 1945 a naposledy bol videný o dva dni neskôr v Bánovciach nad Bebravou. Odviezli ich na voze údajne smerom na Ruskovce. Strážnikov vo väzniciach robili gardisti. Niektorí hovorili, že ho zabitého spálili v kotle na kúrenie. Boli však aj iné verzie,“ dodal Ján Holička.
Tragické udalosti na Jankovom vŕšku dnes pripomína vyhľadávaný pamätník SNP, ktorého autorom je akademický sochár Jozef Pospíšil a architekt Artúr Szalatnai – Slatinský.
Na jeho vzniku sa podieľali obyvatelia okolitých obcí, priami účastníci Slovenského národného povstania i brigádnici z Moravy a Čiech. Pamätník bol vybudovaný v rokoch 1948 – 1951 a odhalený 28. augusta 1951. V jeho blízkosti sa nachádzajú viaceré bunkre, v ktorých sa v minulosti ukrývali partizáni. Tri novozrekonštruované bunkre si ich návštevníci môžu prezrieť v každom ročnom období.
Popol z kostí partizánov je dnes uložený v urne
Kostrové pozostatky, ktoré boli pri exhumácii masového hrobu so siedmimi telami nájdené, boli v minulosti poskladané a vystavené pod pamätníkom na Jankovom vŕšku. Tragédiu upálenia v jednom z bunkrov nad Uhrovcom pripomínajú aj dnes.
„Nájdené kosti a kostičky boli neskôr spopolnené. Dodnes sú uložené v urne na katafalku vnútri pamätníka. Spolu s touto urnou je tu vystavená aj urna s pozostatkami veliteľa partizánskej brigády Teodora Polu. Taktiež sa tu nachádza tretia urna s popolom jedného z členov partizánskej skupiny a staviteľa pamätníka Cyrila Dřínka, ktorý sa po skončení vojny obrovskou mierou pričinil o výstavbu mohyly na Jankovom vŕšku,“ uviedla Elena Beštová, riaditeľka Uhrovského múzea.
Dcéra partizánskeho hrdinu a staviteľa pamätníku Cyrila Dřínka Mária Mištinová si v spomienkovej knihe na SNP Vojnové spomienky z hôr pod Uhrovským hradom na tragédiu dodnes spomína. Mala vtedy dvanásť rokov.
„Partizánov ošetrovali dvaja lekári. Ruský, partizánmi nazývaný Ivan, a druhý – obetavý židovský lekár. Nemci objavené bunkre poliali benzínom a zaživa upálili trpiacich partizánov,“ napísala v knižke dnes 85-ročná pani Mištinová.
Partizánskej brigáde velil Teodor Pola
Partizánska brigáda Jana Žižku s 1600 mužmi, ktorej členovia sa podieľali na národnooslobodzovacom boji aj v okolí Jankovho vŕška, vznikla pôvodne ako partizánsky oddiel. Z nášho regiónu v nej pôsobili predovšetkým muži z Miezgovskej, Uhrovskej a Slatinskej doliny. Na začiatku roka 1944 ho tvorilo približne tridsať ozbrojených partizánov.
„Tábor bol v doline Valovce pod Jankovým vŕškom a z dôvodu utajenia sa často menil,“ uviedol pri otvorení vlastivednej expozície o tejto partizánskej brigáde Holička. Skupine velil najskôr sovietsky dôstojník Pavol Baranov. Na veliteľskom poste ho po zatknutí nacistami onedlho vystriedal Ivan Časnyk. V septembri 1944 partizánska skupina nabrala na veľkej sile.
„Boli posilnení silnou skupinou partizánov – parašutistov. Na ich čele bol Teodor Pola. Po spojení s ďalšími miestnymi partizánskymi skupinami vznikla Partizánska brigáda Jana Žižku a neskôr Partizánsky zväzok Jana Žižku,“ dodal Ján Holička.
Brigáda operovala v trojuholníku Bánovce nad Bebravou – Trenčín – Považská Bystrica. Partizánska brigáda bránila vstupu Nemcov aj do Rajeckej a Turčianskej doliny. Veliteľom brigády sa stal Teodor Pola, ktorý pochádzal z Opavy.
