Prvú prímorskú noc trávim v kempe. Nájsť vhodné miesto na stan mimo kempu je na pobreží náročné a trochu spoločnosti mi tiež nezaškodí, lebo inak je to dvojtýždňová samota.
Bohužiaľ, spoločnosť väčšinou znamená nemeckých dôchodcov, vekový priemer mojich susedov je snáď trojciferný a je mi definitívne jasné, že o pláži plnej pekných žien v bikinách môžem len snívať. Tušil som, že v strede mája bola táto predstava dosť naivná, ale nechcel som si to pripustiť, lebo motivácia na šliapanie 150 kilometrov každý deň to bola výborná.
Po daždi vyjde slnko
Ráno ma budia kvapky dopadajúce na strechu stanu. Rýchlo kontrolujem predpoveď, vraj prehánky celý deň. Veľkú hlavu si z toho nerobím, trochu vody prežijem. Akonáhle však opustím kemp, spustí sa lejak a prvú rannú hodinu trávim skrytý na lavičke pred potravinami. Ako neskôr zistím, je to tu chorvátska klasika – malé potraviny a pred vchodom dve lavičky s reklamou na Ožujsko.

Na nich pár južanských flegmatikov vedie s fľašou v ruke hlbokú filozofickú debatu a aj tak sa to vždy skončí tým, že „nema problema“.
Keď dážď prejde do mrholenia, vydávam sa na cestu, ale o chvíľu je všetko späť v starých koľajach a po pár kilometroch musím dať ďalšiu prestávku, tentokrát trávim hodinu na autobusovej zastávke s nejakým Ivanom Zakom a jeho reklamnými plagátmi na „veliky koncert“. Najskôr nadávam, ale nakoniec v polospánku na lavičke nájdem pokoj a prekvapivo si užívam to, že nemôžem urobiť nič, lebo nemusím urobiť nič.
Na ďalší pokus prejdem 15 hnusných kilometrov, pršať však neprestáva a je predo mnou asi 50 kilometrov bez reálnej dediny, tak sa premočený a znechutený rozhodujem to zabaliť a vybavujem ubytovanie v meste Senj.
Nasledujúce ráno začínam skoro, chcem dohnať stratu a navyše ma čaká nepekná horská časť, ktorú chcem mať čo najskôr za sebou. Všadeprítomní karavanisti a motorkári majú svoje stroje ešte zaparkované pri ceste a ja už pomaličky naberám výšku a na pol dňa sa lúčim s morom.
Aj v Chorvátsku duje nebezpečný vietor
Trápim sa s dlhým stúpaním a šofér protiidúceho auta mi zľahka zatrúbi a poklepe si na čelo. Vravím si, že je to snáď zo srandy a neznamená to nič zlé. Krutú pravdu sa dozviem hore, v chorvátskych skalnatých kaňonoch, keď ma vietor trikrát takmer prehodí cez zvodidlá do doliny.

Niekoľko kilometrov s ním bojujem, miestami idem pre istotu stredom cesty, miestami pedálujem ako blázon a stojím na mieste, aj keď cesta ide dolu kopcom, miestami nemusím do kopca pedálovať vôbec a vietor ma vynesie. Neskôr sa k vetru pridáva aj dážď, ja sa vzdávam a za prístrešok mám náhodný nedostavaný dom.
Nemám signál, čiže netuším, či sa počasie zlepší, a tak len čakám a na rozptýlenie sa hrám trápne hry na note-booku. Po hodine aspoň dážď ustane a rozhodnem sa jednoducho pustiť do boja s vetrom. Je to peklo, počítam kilometre, pľujem, nadávam. Mám chuť zastaviť nejaký karavan, vyhádzať celú posádku, naložiť bicykel a odviezť sa, kam budem chcieť.
Veľmi si to neužívam, ale krajina je zaujímavá. Dediny žiadne, len občas zabudnutý dom a zrušený motorest a dedko „zmátajúci“ na svojom malom poli. A múry popísané fanúšikmi Rijeky alebo Hajduku a k tomu obrázky vojakov a vojny, tu asi všetci radi bojujú, nechápem. Trocha lásky do toho…
Po pravej ruke mám celý čas vyprahnutý Pag a tam niekde za kopcom je Zrče a prečo sa tu vlastne trápim na bicykli? Poobede sa počasie mierne zlepší, vietor môžem preklasifikovať z hnusného na nepriateľa, vyjde aj slnko a v pohode dorazím do cieľového Starigradu.
Kemp má fajn atmosféru, večer sa všetci stretnú na pláži a pozerajú západ slnka a v morskom vzduchu cítiť nekonečný pokoj.
Značky s vzdialenosťami sú len orientačné

Siedmy deň mám na pláne len 80 km, preto chcem ráno začať trochu neskôr. Každé ráno sa budím s očami opuchnutými ako po štvordňovom víkende, tak sa snažím spať o niečo dlhšie a vyrážam až pred obedom. Smerujem k Zadaru a prvýkrát zisťujem, že juhoslovanské značky s vzdialenosťami sú len orientačné a hodnoty sa viacmenej tipujú.
Nakoniec je cesta o 10 kilometrov dlhšia, než to pôvodne vyzeralo, ale centrum je super a som rád, že po štyroch dňoch konečne vidím reálne mesto.
Okolo prístavu pokračujem popri mori na juhovýchod. Chorvátski junáci to tu posúvajú na vyšší level.
Všetky podniky sú cenovo prispôsobené turistom a pred potravinami žiadne lavičky nie sú. Riešenie? S kamarátmi si donesiete vlastné rybárske stoličky pred obchod.
Autor: Daniel Bednárik