Trenčianski futbalisti si o destináciách za veľkou mlákou vtedy mohli iba čítať. O pár rokov však zažili rozprávku na vlastnej koži.
Zlatá generácia dozrela
Silnejúci dopyt po Jednote Trenčín na medzinárodnom fóre badať už počas vicemajstrovskej sezóny 1962/63. Hráči pochopili, že dobré výsledky otvárajú dvere za hranice železnej opony. Nie kvôli peniazom. Do kapitalistickej cudziny sa bežne nejazdilo.
Kontakty funkcionárov pomohli tímu vycestovať do Ázie či Škandinávie. Najexotickejšie turné však ešte len klopalo na dvere.
Záujem zástupcov z Latinskej Ameriky o konfrontáciu s vyspelými európskymi mužstvami znásobilo úspešné ťaženie československej reprezentácie na majstrovstvách sveta v Čile.
Voľba na popredného účastníka našej najvyššej súťaže bola tutovka. Obzvlášť, keď sa zo šťuky ligy vykľul polovičný majster.
FOTO: Na hrade pasovali trojicu vyslúžených futbalových rytierov Čítajte
Trenčanom na jeseň 1967 išla karta. Zlatá generácia Jednoty dozrievala. Herne i takticky. Okrem futbalu káder k mestu viazalo citové puto, trvalý pobyt, resp. zamestnanie jeho členov v niektorom z patronátnych závodov.
Rozhodujúcim kritériom, ktoré dokázalo udržať hráčov pokope, nebola výška prémií.
„Hendikep vo finančnom ohodnotení sme sa snažili kompenzovať starostlivosťou. Zabezpečili sme im zamestnanie, štúdium či bývanie,“ netajil niekdajší predseda futbalového oddielu Rudolf Tvaroška. Trenčianske benefity vychádzali z rodinného zázemia.
„V Trenčíne sa všetci šťastne poženili. S manželkami dostali do vena dobré svokry a taká babka v domácnosti, to je dnes tiež veľký kapitál. Preto tu zapustili také pevné korene,“ zasmial sa prvý muž futbalovej Jednoty.
Na špici aj v kondičnej pripravenosti
Klub z periférie hral od začiatku sezóny prím v celoštátnom meradle. Doma súperom nič nedaroval, celkovo stratil len osem bodov. Tromf predstavovala utužená partia.
Guráž jej dodal triumf na Juliske. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o jediný prípad, keď Trenčania obrali Duklu o všetky body v oboch vzájomných zápasoch v jednom ročníku.
Futbalová jeseň priniesla jubileum rýchlika zo Semerova Čítajte
Jesenný primát získala Jednota po domácom víťazstve 2:1 nad Spartakom Trnava pred 17 581 divákmi. Tréner Michal Vičan dirigoval orchester.
Mužstvu vštepil agresívny útočný štýl. Ako prezradil krídelník Milan Navrátil, Vičan žil s kolektívom a svojim zverencom sa vedel dostať pod kožu.
Trenčín udával trend aj v oblasti kondičnej pripravenosti. Metodika beckovského rodáka Dušana Čikela sa nezaobišla bez inovácie.
„Pochopili sme, že pre futbalistu nie je najdôležitejšie behať desať či pätnásť kilometrov. Hrubá vytrvalosť sa dala trénovať inak, pestrejšie, kratšími úsekmi s menšími prestávkami Napríklad Milan Albrecht bol veľmi výbušný, ale pri štarte mal problém s prvými tromi krokmi. Aj tieto detaily sme vyladili, “ vysvetlil atletický špecialista.
„Taliansky manažér je fanatik“
Koncentráciu mužstva na záverečnú fázu jesennej sezóny ovplyvňovala vidina plánovaného zimného zájazdu do Strednej a Južnej Ameriky. Trenčianskeho lodivoda predbežný harmonogram rozladil.
„Čítal som o programe zápasov v Mexiku. Ten taliansky manažér je fanatik. Kto to kedy videl, štyri zápasy za osem dní s takými súpermi. S tým nemôžem súhlasiť. Československý futbal má v tejto časti sveta výborný kurz, je známe, že národnému celku dávajú za zápas 10 000 dolárov. Podmienky si musí klásť moje mužstvo, ako súčasný klubový predstaviteľ československého futbalu číslo jeden, nie manažér,“ odvetil neoblomne.
Spomínaný taliansky manažér, istý Valentini, napokon z pôvodného zámeru ustúpil, no napokon si aj tak mädlil ruky.
Do štyridsaťdňového pobytu v Mexiku, Kostarike a Kolumbii výprave Jednoty napasoval desať zápasov vrátane dvoch bonusov. Zahanbiť sa nedali ani v podniku Merina, kde jesenným majstrom ČSSR ušili na mieru saká z tmavého ortalionu.
Po trase Piešťany – Praha – Frankfurt – New York – Mexiko dňa 8. decembra 1967 odleteli funkcionári – Čikel (vedúci výpravy), Kvasnica (technický vedúci), Blanár (tajomník), Liška (lekár), Vičan (tréner) a hráči – Rihošek, Oravec, Pokorný, Hojsík, Čemez, Mojžiš, Schwarz, Janovský, Hochel, Urvay, Navrátil, Benc, Masný, Jenčík, Albrecht.
Medzi futbalistami chýbal Bartovič, ktorý im na juhoamerickom kontinente robil predvoj s reprezentačným výberom olympionikov. Na palube nebola núdza o zábavu. Až na pár výnimiek.
„S Mišom Vičanom sme boli veľmi dobrí priatelia. Dozvedel som sa, že má fóbiu z lietania. Let bol pokojný, no celý čas sa vedľa mňa podozrivo držal stoličky. Podpichoval som ho, že tam nemôžeme doletieť, keď sa nám tak trasú krídla,“ žartoval kolega z realizačného tímu Čikel na margo zaoceánskej linky Frankfurt – New York.
Rozcvička v lese
V prvom meraní síl na americkom kontinente čakal na Jednotu mexický šampión Deportivo Toluca. V meste, pre ktoré je okrem veľkej nadmorskej výšky typická aj výroba klobás, predtým nedokázali triumfovať brazílsky Santos, ani Sparta Praha.
„Mali sme nacvičený signál – Benc posunul loptu Masnému, ten prihrával mne do behu na krídlo, odkiaľ nasledoval center. Keď som takto vyštartoval proti domácim, diváci híkali od údivu. Na niečo podobné v riedkom vzduchu neboli zvyknutí,“ spomína osemdesiatnik Milan Navrátil.
Domáce médiá venovali príslušníkovi vtedajšej európskej futbalovej elity veľkú pozornosť. Viac ako bezgólová remíza s favorizovanými „červenými diablami“ (Los Diablos Rojos) ich však zaujal neadekvátny servis organizátorov. Noviny Ovaciones už v jednom z palcových titulkov referovali, že československý šampión nemal pred stretnutím na štadióne La Bombonera k dispozícii tréningové ihrisko. „Hosti išli na rozcvičku do Chapultepecského lesa, na lúky blízko Múzea antropológie a histórie. Iba odcvičili sériu cvičení a po tridsiatich minútach si zobrali veci a odišli späť do hotela,“ písala mexická tlač.
Trenčania bývali v hlavnom, v tom čase približne sedemmiliónovom meste krajiny, odkiaľ podnikali výjazdy za súpermi. Ich druhou zastávkou bol Torreón. Opäť remizovali, tentoraz 2:2. Zápasu predchádzal netradičný ceremoniál. Ako priblížil jeden z protagonistov Milan Navrátil, kapitán Hojsík sa vytratil a objavil sa až na hracej ploche, kam ho spolu s domácim priviezla helikoptéra. Prvý skalp sa už aklimatizovaným trenčianskym futbalistom podarilo získať proti tretiemu najlepšiemu mužstvu krajiny Universidad Nacional Mexico city v priamom prenose miestnej televízie. Úspech znamenal ďalšie ponuky. „Manažér mal dobrú náladu, oznámil nám, že v Mexiku ešte budeme hrať,“ zvestoval Milan Navrátil, pričom nevynechal ani sumár aktivít v čase osobného voľna. „Boli sme sa spoločne pozrieť na dve pyramídy, vzdialené asi štyridsať kilometrov od City. Od starej kultúry a vier sa prenesieme do skutočnosti, večer už máme rezervované lístky do koridy,“ informoval telegraficky na stránkach dobových Trenčianskych novín.
Po štvrtom a zároveň poslednom vystúpení v krajine Aztékov proti FC Morelia (2:0) si výprava Jednoty rozložila stan v srdci Centrálnej Ameriky. Cestou do Kostariky absolvovala štyri medzipristátia – v Guatemale, Hondurase, Salvádore a Nikarague. V karibskej oblasti Trenčanov zastihli Vianoce.⋌
