MYJAVA. Šesťdesiatjedenročný invalidný dôchodca Jaroslav Hargaš prežil detstvo na Poriadí, na hornom konci obce v tesnom susedstve s lesom a krásnou prírodou. Miloval zvieratá, športoval a užíval si mladé letá plným priehrštím.
K umeniu mal blízko odmalička. Keď si mamička popri práci spievala vo veľkej kopaničiarskej kuchyni starého domu, vtedy ešte malý päťročný Jaroslav maľoval. „Sused bol amatérsky maliar a ja som od neho okukoval. Bol pre mňa veľkou inšpiráciou. Veľmi rád som kreslil kone. Mal som k nim blízky vzťah. Starý otec mal hospodárstvo a často som sa okolo nich pohyboval,“ povedal na úvod Jaroslav Hargaš.
Postupne sa z neho stal uznávaný regionálny maliar. Má za sebou dve autorské a tri spoločné výstavy. Dvakrát ovládol súťaž Maľované kopanice.
Ako malí chlapci spolu s bratrancom vyparatili množstvo huncútstiev. Raz vytiahli z maštale kobylu. Pristavili ju pri rebrinák a všetci traja na ňu vysadli. Na holom chrbte sa viezli hodný kus. „Babička už mala problémy so zrakom, ale všimla si, čo sme vyviedli. Poslala za nami otca. Báli sa, aby sa kôň nesplašil a nezabil nás,“ pokračoval so šibalským úsmevom Jaroslav.
Takmer utrhnutá ruka
Partizánske boje poznačili kraj pod Javorinou. V bunkroch na Poriadí zostala nevybuchnutá munícia. Pätnásť rokov po skončení druhej svetovej vojny chlapcom nebolo viac treba. „Raz sme našli s kamarátmi starý kolt. Chceli sme ho sfunkčniť. Jednému z nás takmer utrhlo ruku. Ničím nezvyčajným nebolo ani hádzanie nábojov do ohňa. Skryli sme sa za stromy a guľky lietali okolo nás,“ poodhalil spomienky na detské časy Jaroslav.
Ukradnuté básne
K písaniu básní sa dostal už počas vojenčiny. Zo začiatku sa venoval ľúbostným. Ako zamilovaný vojak písal neskoršej manželke. Jeho prvotiny sa však nezachovali. Niekomu sa v kasárňach páčili natoľko, že mu ich ukradol. Počas života vydal dve básnické zbierky – „Moje vyznania“ a „Šesťdesiat vyznaní“.
V knihe detských autorov ožili vymierajúce rozprávkové bytosti Čítajte
Rozpracovanú má knihu „Chlapec z kopaníc“, kde chce mladej generácii pútavým spôsobom vyrozprávať, ako sa žilo deťom na kopaniciach počas jeho mladosti. „Jedným z mojich veľkých snov je, aby sa našiel režisér, ktorý by knihu zrežíroval. Ešte za môjho života. To by bola jedna z mojich posledných túžob,“ zaželal si.
Ako spevák sa zo začiatku neprejavoval, veď spev patril k bežným prejavom. Spievala celá rodina pri každom stretnutí. Mama bola z rodu, kde spievali všetci. Dnes je členom folklórneho súboru KOPA, country skupiny GEBULA i evanjelického spevokolu Myjava. „Počas týždňa mám minimálne dve skúšky. Každá kapela je iný žáner, takže si musím dávať veľký pozor na položenie hlasu a intonáciu.“
Zem spieva sklamaním
Minulý rok sa zúčastnil televíznej súťaže Zem spieva. S obdobným podujatím už mal skúsenosti spred revolúcie. V roku 1987 sa zúčastnil postupovej súťaže, kde sa z okresného kola prepracoval až medzi dvanásť najlepších spevákov na Slovensku.
FOTO: Hasiči zachraňovali jeleňov, preboril sa pod nimi ľad Čítajte
V relácii RTVS chcel prezentovať krásu myjavských ľudových piesní. Na prihlásenie sa ho nahovorila manželka Emília. Vraj aby iba nekritizoval, ale vyskúšal na vlastnej koži. Napokon však zostal sklamaný. „Do jedného vreca spojili spevákov, tanečníkov i hudobníkov. Ťažko tieto tri odvetvia porovnávať. Hlavne si myslím, že pri folklóre by sa nemalo súťažiť o prvé miesto. Pri folklóre ide o emóciu a prezentáciu zvykov v danom regióne,“ povedal svoj názor Jaroslav Hargaš.
Slovenská rarita
Známym sa stal aj v športových kruhoch. Na zápasoch druhej ligy a neskôr i najvyššej futbalovej súťaži spieval slovenskú hymnu. Postupne ho spoznávali funkcionári, hráči i rozhodcovia. Bol už súčasťou zápasov Spartaka Myjava. Nápad vyšiel z hláv vedenia klubu.
Prvý raz spieval s hudobným sprievodom Mirka Dudíka, následne už mal sólo. „Celé to trvalo päť a pol roka. Bol som slovenskou raritou. Nikde predtým ani potom sa niečo podobné nedialo. Pre mňa to bola česť. Spievať hymnu bez hudby a naživo na štadióne bez akustiky je naozaj náročné. Nikto sa na to nechcel podujať,“ vysvetľoval Jaroslav. Dokonca v domácej odvete predkola Európskej ligy si zanôtil i tú rakúsku. „Nikto sa nesťažoval. Takže to asi nebolo najhoršie,“ doplnil.
Brazílsky výsmech
Vo veku 61 rokov si už musí dávať pozor na hlasivky. Sú veľmi citlivé. Nepije bublinkové nápoje. Vypiť studené pivo alebo slivovicu pred vystúpením si už dávno zakázal. „So súborom Kopaničiar sme boli na trojtýždňovom turné v Brazílii. Keď som si vypýtal teplé pivo, všetci sa smiali. Niečo podobné tam ani nepoznajú,“ smial sa Jaroslav Hargaš. Ako spevák prešiel približne 20 krajín sveta.
Neveriaci majster
Napriek značným umeleckým sklonom odborné vzdelanie nemá. Iba v mladosti navštevoval ľudovú školu umenia. Pôvodne sa chcel stať lesákom alebo maliarom. „Mamička ovdovela, keď som mal pätnásť rokov. Vždy to bolo tak, že ste potrebovali známosť aj peniaze. Tie sme nemali a talent nestačil,“ povzdychol si. Napokon sa vyučil za obrábača kovov a trinásť rokov pracoval pri sústruhu na tri zmeny. „Stroje vydávali zvuky so silou stodesať decibelov. A prekričal som ich. Pri práci som si spieval. Zo začiatku sa to majstrovi nepozdávalo. Chcel mi dať fúkať, či nie som opitý,“ uškieral sa Jaroslav.
Báli sa, že to skončí ako iné reality šou. Hudobníci z Fallgrapp očarili v Zem spieva Čítajte
Neskôr vyštudoval večernú priemyslovku. Následne sa venoval kalkuláciám, aby skončil pri montážach sedačiek na štadiónoch v celej západnej Európe.
Už niekoľko rokov je invalidným dôchodcom. Zradili ho kolená, ktoré v mladosti zaťažoval pri lyžiarskych športoch. „K snehu som mal odmalička veľmi blízko. Na Poriadí sú bežecké trate. Behal som na lyžiach, venoval sa biatlonu,“ prízvukoval. Trofeje v regio-nálnych súťažiach zbieral na počkanie, neskôr trénoval mladé nádeje. Pobyt na zime si však vyžiadal svoju daň. Slabé oblečenie a silné mrazy v neskoršom veku znamenali výmeny kolenných kĺbov.
Anjelik Tamarka
Starý otec štyroch vnúčat sa dnes v prvom rade venuje osemročnej vnučke Tamarke. Tá má ťažké zdravotné postihnutie. Starostlivý dedko sa o ňu stará každý deň. „Mladí ľudia majú školy a chcú sa uplatniť. Keď som sa stal invalidom, ponúkol som sa dcére, že sa o Tamarku postarám. Je naším rodinným zlatíčkom. Urobil som si opatrovateľský certifikát a venujem sa jej. Potravu prijíma iba v rozmixovanom stave hadičkou priamo do žalúdka. Cvičím s ňou, polohujem ju. Sama sa nepostaví a vníma iba veľmi hmlisto. Napriek ťažkostiam by som ju nevymenil za nič na svete,“ povedal Jaroslav s láskou v hlase. Spoločne s dcérou založili občianske združenie Pavučinka, kde môžu ľudia poukázať finančné prostriedky a dve percentá z príjmu. Tie sú určené nielen pre Tamarku, ale aj pre iných ľudí so zdravotnými problémami.
Aktívny život
Popri starostlivosti o vnučku sa už päť rokov venuje mestskej kronike. Po vypísaní konkurzu neváhal prihlásiť sa a bol to práve Jaroslav Hargaš, koho si mesto vybralo. „Nemal som žiadne skúsenosti. Najprv návrh pošlem na mestský úrad a po schválení text prepisujem do kroniky. Nie je to o peniazoch, sú veci, ktoré vás jednoducho musia baviť,“ vysvetľoval.
Myjava je mestom, kde sa stále niečo deje. Nie je týždňa, kedy by sa nekonalo aspoň päť akcií. Jaroslav Hargaš je už dvanásť rokov poslancom mestského zastupiteľstva. Člen kultúrnej komisie nechýba prakticky na žiadnom väčšom podujatí. Častokrát ako priamy účinkujúci. Blízky vzťah má aj ku sobášom.
„Za tie roky som už oddal približne dvesto párov. Svojho času som chodil po svadbách ako starejší. Zdravotné ťažkosti mi už dnes nedovoľujú veľa tancovať.“
Niekto by si povedal, že Jaroslav Hargaš ani nemá kedy oddychovať. Pravda je však taká, že najväčším relaxom je pre neho aktívny oddych. Napríklad o piatej ráno, keď sa pri východe slnka venuje olejomaľbe, zaspieva si pre potešenie jednu z kopaničiarskych piesní, či sa pohrúži do písania básní zo života.
