TRENČIANSKE TEPLICE. Učiteľ telesnej výchovy a geografie po základnej vojenskej službe nastúpil do školy v Uhrovci, kde spoznal manželku Anku. Tá už v tom čase hrala stolný tenis súťažne za Bánovce nad Bebravou.
Po prechode do Šišova k nemu výrazne pričuchol aj on. Notárov syn Jána Hudeca pozval do miestneho parku, kde sa stretávala partia ľudí za zeleným stolom. Stolný tenis mu veľmi rýchlo prirástol k srdcu a zvolili si ho za predsedu klubu. Výraznú podporu nadšencom stolného tenisu robili bratia Vozárovci z Topoľčian, ktorí neskôr vychovali množstvo reprezentantov.
Som stále ten istý Stano, hovorí mladá hviezda La Ligy Lobotka Čítajte
Šišovčania hrali okresnú ligu, ktorá spájala mužstvá od Topoľčian až po Bánovce and Bebravou. Neboli to jednoduché časy. Na okrajový šport zostávalo málo peňazí. Športovci nemali dostatok rakiet ani loptičiek. Rakety zhotovoval školník. Aby neboli iba drevené, namiesto gumového povrchu využíval „sendvič“.
„Brat študoval v Prahe. Keď prišiel na Vianoce domov, priniesol mi desať loptičiek. Kto chcel hrať pingpong, musel iba so mnou. Hrali sme nepretržite dňom aj nocou,“ pousmial sa nad starými časmi Ján Hudec starší. Ak náhodou loptička praskla, pomocnú ruku podal rehoľník z Dubodiela, ktorý ich opravoval pomocou acetónu. Na poškodenej strane boli síce ťažšie, ale používať sa dali a na nové nebolo peňazí.
Cestovanie na fekálnom voze
Ani s cestovaním to nebolo jednoduché. Na pohodlie áut či autobusov mohli v päťdesiatych rokoch zabudnúť. Na zápasy cestovali fekálnym vozidlom. „Miesta na sedenie boli iba pre troch a na zápasy sme cestovali piati. Dvaja ešte trčali z kabíny von. Keď pršalo, mali smolu,“ poukazoval na tvrdú realitu Hudec.
Prechod do Trenčianskej Teplej
Do Trenčianskej Teplej sa rodina presťahovala v roku 1966, kde Ján Hudec starší založil stolnotenisový krúžok pri základnej škole a viedol ho sedem rokov. Následne sa stal vedúcim školského športového strediska stolného tenisu a zároveň aj predsedom stolnotenisového oddielu.
„Syn hral výborne futbal a ja som sa nechcel vzdať ping-pongu. Teplá bola pre nás skvelým riešením,“ poznamenal.
Kontrola inšpektora
V časoch najväčšej slávy mal pod palcom 85 žiakov. Vzhľadom na fungovanie športového strediska bol dostatok finančných prostriedkov i záujem detí.
„Mohli sme si dovoliť kúpiť rakety aj loptičky. K dispozícii sme mali novú telocvičňu a mal som aj veľa pomocníkov. Boli to pekné časy,“ zaspomínal si s láskou Ján Hudec starší.
Stolný tenis sa stal masovým športom. Pri plnej prevádzke využívali až dve miestnosti. Veľkú obľubu nevedeli pochopiť školskí inšpektori, ktorí chodili na nečakané kontroly, či sú zverejnené čísla o počte športovcov reálne.
Prišiel som prekvapiť maminu, smeje sa Marko Daňo Čítajte
„V tom čase azda nebolo žiaka alebo žiačky, ktorí by neokúsili stolný tenis. V okresných a krajských súťažiach pôsobilo až deväť družstiev,“ tešil sa aj po rokoch.
Keď na Základnej škole v Trenčianskych Tepliciach hľadali telocvikára, neváhal. Od mnohých povinností ho odbremenili kolegovia.
„Ponechal som si stolný tenis. Síce som zle držal raketu, ale pred žiakmi som si dával pozor. Postupne sme zvýšili záujem aj v mestečku pod Machnáčom,“ prízvukoval Hudec.
Na súťažné zápasy do Trenčianskej Teplej chodí aj dnes. „Často z tenisu nič nemám, pretože sa venujem kamarátom. Nejeden raz ma pozdravia ľudia, ktorých už ani nepoznám,“ pousmial sa.
Slabý záujem
V porovnaní s minulosťou ho však niečo mrzí – klesajúci záujem o šport. „Už to nie je ako kedysi. Chýba nadšenie. My sme mali skromné podmienky a všetko sme si vážili. Dnes máte na výber rakety, loptičky či stoly. Ani to nie je dobré,“ povzdychol si a pokračoval: „Na základných školách chýbajú stolnotenisové stoly. Deti musíme podchytiť už v mladom veku a dať im možnosť vyskúšať aj taký krásny šport, akým je stolný tenis.“
Rodinná tradícia pokračuje
Veľkú radosť Jánovi Hudecovi staršiemu robia potomkovia. Syn Ján mladší sa dva razy zúčastnil republikového šampionátu, no ešte viac sa mu darilo vo futbale, kde patril k mládežníckym reprezentantom. Dnes je predsedom stolnotenisového klubu v Trenčianskej Teplej.
Pri stolnotenisových stoloch zostali aj jeho deti. Dcéra Soňa je známou slovenskou reprezentantkou a mnohonásobnou účastníčkou európskych a svetových šampionátov. Syn Lukáš väčšinu kariéry strávil v zahraničí.
