TRENČÍN. Píše si, prekladá a hrá vlastné hry a to nielen na slovenských a českých divadelných doskách.
Pre 31-ročného rodáka z Trenčína Pavla Seriša je domáce pódium každé, na ktorom môže hrať v rodnom jazyku.
I keď niekoľko rokov žije v Brne, do rodného mesta sa rád vracia, najbližšie už koncom decembra s reprízou inscenácie Čecháčci a Čoboláci.
Divadlu sa profesionálne venujete od ukončenia štúdia jazykov na Masarykovej univerzite v Brne. Nelákalo vás už skôr?
– Na gymnáziu ma bavila angličtina, francúzština a cestovanie. Už ako sedemnásťročný som stopoval do Francúzska, kde som si na letnej brigáde zarábal zberom sliviek či jabĺk.
Po gymnáziu prišlo štúdium angličtiny a nórčiny na Masarykovej univerzite a španielčiny na štátnej jazykovej škole. Už od gymnázia som si myslel, že budem učiť, prekladať a tlmočiť...
Triedna učiteľka mi dala za úlohu pripraviť program na stužkovú slávnosť, ktorý sa vydaril a kde som prvýkrát okúsil, aké je to baviť väčšie publikum.
Zaujalo ma to natoľko, že v Brne som chodil niekoľkokrát týždenne do divadla a popritom som ho aj amatérsky spolu s kolegom Jurom Hubinským začal tvoriť. Naša prvotina sa volala Stará láska hrdzavie a premiéru mala v decembri 2006.
Ako absolvent štúdia jazykov ste si ale prácu tlmočníka nehľadali.
– Keď som dokončoval magisterské štúdium jazykov, povedal som si, povzbudený malými úspechmi so svojimi divadelnými pokusmi, že skúsim Janáčkovu akadémiu múzických umení v Brne (umelecká vysoká škola, pozn. r.).
Dal som si prihlášku do Ateliéru klaunskej scénickej a filmovej tvorby, v ktorom je viac pohybu, pantomímy a tanca.
Tento ateliér zameraný na autorský prístup k divadlu ma priťahoval viac než klasická činohra. Vzali ma, a tak som v júni 2010 dokončil štúdium jazykov a v septembri som už bol na JAMU, kde som sa začal učiť robiť divadlo naplno a profesionálne.
Herec Martin Žák ponúka svoj životný príbeh na javisku Čítajte Nie ste ale tradičným typom herca, ktorý na javisku stojí s ďalšími desiatimi. Píšete si vlastné hry a hrávate väčšinou sám.
– Áno, venujem sa autorskému divadlu, teda píšem a hrám vlastné kusy. Zameriavam sa prevažne na žáner monodrámy, t. j. divadlo jedného herca.
Keď som sa začal o vystupovanie zaujímať, očarila stand-up comedy, dnes už veľmi moderný žáner aj na Slovensku. Stand-up sa väčšinou robí bez rekvizít, kostýmu či kulís, komik stojí s mikrofónom sám na pódiu. Je to vo veľkej miere verbálna disciplína.
Na Janáčkovej akadémii som ale rýchlo pochopil, že divadlo je kolektívna tvorba, ktorá si vyžaduje spoluprácu mnohých zložiek, ako je réžia, dramaturgia, scénografia atď. Navyše divadlo je postavené na príbehu, stand-up nie. Všetky predošlé skúsenosti so stand-up comedy som začal spájať s divadelným myslením. A už od prvého ročníku na JAMU som začal s písaním divadelných hier jedného herca.
Koľko ste ich doteraz napísali?
– V repertoári mám momentálne štyri autorské komédie jedného herca: Chutilo vám, páni?, Zo ZOO, Autor a Pri kase. Minulý rok sme s režisérkou Monikou Pulišovou pripravili tragikomickú mono-drámu Samko Tále podľa knihy Daniely Kapitáňovej. Ide o známy slovenský bestseller, ktorého príbeh sme z obdobia komunizmu aktualizovali a presunuli do dneška.
Na jar tohto roku pribudla aj inscenácia Čecháčci a Čoboláci, ktorú sme napísali s bývalým spolužiakom z ateliéru a hereckým kolegom Filipom Tellerom. Je to v podstate divadelný stand-up o Slovákoch a Čechoch a o tom, ako sa naše národy navzájom vnímajú. Gro mojej tvorby je však divadlo jedného herca.
