HORNÁ SÚČA. 16. novembra 1957 spečatili manželia Rudolf a Mária Bulejkovci svoj zväzok manželským bozkom. Šesťdesiat rokov spoločného života im prinieslo sedem detí, dvadsať vnúčat a trinásť pravnúčat.
On býval na hornom konci, ona na dolnom. Poznali sa celý život. „Ešte v prvej triede som s ňou sedel. Pomáhala mi v škole, našepkávala,“ s úsmevom spomína pán Rudolf. Časom začali spolu chodiť aj na zábavy, Mária bola dobrá tanečníčka. „Hlavne česká polka – od toho ju teraz bolia nohy,“ smeje sa manžel. Mária si na manželovi vždy vážila, že bol slušný, ako vraví, gentleman vtedajšej doby.
„Zo zábavy ma vždy odprevádzal domov. Sama neviem, ako sme spolu vlastne skončili, asi nám to bolo súdené,“ povedala so smiechom.
Manželov nerozdelilo ani vycestovanie za prácou. Rudolf odišiel zarábať do sveta, býval preč aj dva týždne. Starostlivosť o dom a rodinu zostala na Márii.
Aktívni aj v osemdesiatke
Vianoce boli pre veľkú rodinu vždy časom plným radosti.
Na oslave 103 narodenín sa zišla takmer stovka príbuzných Čítajte „Neboli darčeky, ale mali sme lavicu, kde sme pätnásti sedeli a rozprávali sme sa aj niekoľko hodín. Bolo veselo, harmonika hrávala. Terajšie deti môžu závidieť, užívali sme si lepšie,“ hovorí ich dcéra Júlia Orságová.
Manželia sú stále aktívni, málokedy ich vidieť posedávať. „Keď nerobím, všetko ma bolí. Radšej sa idem hýbať,“ hovorí 83-ročný Rudolf. Ešte koncom 50. rokov kúpil traktor a donedávna učil na ňom šoférovať vnukov.
Spolu s manželkou si krátia voľné chvíle vytváraním pletených fľašiek. Dedko spraví hlavnú kostru a babka pletie. Obidvaja taktiež ešte čítajú bez okuliarov. Sú k sebe ohľaduplní a pomáhajú si. Keď babka už nemôže na nohy, dedkovi dá recept a ten navarí.
Deti – radosti, starosti
Zo siedmich detí majú muzikanta, maliara, predavačku, krajčírku či kuchárku. S toľkými deťmi však prišli aj starostí. Otca deti rešpektovali.
FOTO: Úspešný hornosúčanský spevácky festival Čítajte „Koľkokrát zavelil a museli sme si palicu doniesť. Ako malí sme s bratom pásli kravy a fajčili sme ušušnačky. Opálilo mi obočie. Keď sme prišli domov, dedko už vedel, že sa niečo stalo. Zavrel hydinu, prišli sme do kuchyne a hovorí: ,No čo ste spravili? Doneste si paličky zo šopy! V šope sme sa potom dohadovali, či bude lepšia tenšia alebo hrubšia,“ smeje sa dcéra Júlia.
Babka takúto výchovu dedkovi občas vyčítala, avšak aj ona uznáva, že to k niečomu bolo dobré. Podľa Rudolfa je veľký rozdiel medzi tým, ako sa dnes vychovávajú deti. „Keď som mal 15 rokov a niečo som vyviedol, musel som ísť kľačať. Nie hodinu, pol dňa som musel kľačať,“ porovnáva pán Rudolf.
Múdrejší ustúpi
Aké je tajomstvo ich dlhoročného vzťahu? Odpoveďou je vzájomná tolerancia. „Ak neustúpi ani jeden, ani druhý, je to chyba. Jedným bokom aj druhým bokom musí človek brať.“ Babka vždy radila aj vlastným deťom, aby radšej ustúpili. Nikdy sa s dedkom nepohnevali, že by sa týždeň nebavili. Možno aj preto ich rodina dodnes drží pokope.
„Spolu si pomáhajú pri všetkom. Dedko s babkou dávajú všetkým rovnako. Okrem vnúčat, tie už občas aj rozmaznávajú,“ dodala dcéra. Možno aj preto majú každú nedeľu o návštevy postarané, podľa jej slov vždy príde starých rodičov navštíviť aspoň päť detí
Autor: Lívia Slynková
