Pôvodne ste boli hokejistom. Ako dlho ste sa venovali hokeju?
– Hrával som ho od troch do šestnástich rokov. V závere som už naháňal puk aj loptičku naraz.
Ste nižšej postavy. V ľadovom hokeji ste už nevideli budúcnosť?
– V tom čas sa preferovali fyzicky výraznejšie typy. V dorasteneckom veku som už nebol dostatočne zaujímavý. Postupne ma to čím ďalej tým viac ťahalo k florbalu.
Hokejové tréningy bývajú skoro ráno. Vadilo vám ranné vstávanie?
– Bolo to najmä o zvyku. Postupom času som to vôbec nevnímal. Môj svet bol tréning a škola.
Spoločne s bratom Pavlom ste obaja hrali za Duklu Trenčín. Videl vo vás otec hokejistov?
– Každý rodič chce mať zo svojich detí toho najlepšieho športovca. Zo začiatku náš odchod z ľadu bral ťažšie, ale postupne sa s tým stotožnil. Napokon pochopil, že sa nám vo florbale darí a cítime sa pri ňom lepšie.
Kto z vás dvoch začal s florbalom skôr?
– Brat prišiel do 1. FBC o niečo skôr. Zo začiatku som to chcel iba skúsiť. Z hokeja som bol zvyknutý na prácu s hokejkou a postupne ma táto hra chytila za srdce.
AS chcel viac, mrzí výpadok s Utrechtom Čítajte V ľadovom hokeji sa hrá do tela. Pri florbale je to oveľa menej. Mali ste problém sa s tým stotožniť?
– Zo začiatku áno. Dnešný moderný florbal je už fyzicky veľmi náročný. Samozrejme, s rozumom, aby sme súperovi neublížili, zbytočne nefaulovali a netrestali vlastný tím.
Cítite rozdiel vo fyzickej náročnosti medzi palubovkou a ľadom?
– Florbalista je minútu v šprinte a stále sa naháňa. Pri hokeji sa určitý čas dá viezť na korčuliach a šetriť sily.
Ako spomínate na roky florbalu v 1. FBC Trenčín?
– Boli to pekné časy. Dosiahli sme veľa. Tituly majstra Slovenska, zúčastnili sme sa viacerých európskych a svetových podujatí. Klub vytváral hráčom podmienky na rast.
Neskôr ste sa presunuli do M-Šport Trenčín.
– Brat šiel o niečo skôr ako ja. Klub funguje na kamarátskej báze. Vytvorili sme dobrú partiu, ktorá si rozumie. Juraj Matejka nerobí problémy v prípade, že by chcel niekto odísť. Baví ho starať sa o klub.
Minulý rok ste sa už pod hlavičkou AS Trenčín prebojovali do finále. Ako si spomínate na predchádzajúci ročník?
– Bol veľmi náročný. Na začiatku sezóny sme angažovali reprezentačného brankára Tureka z Košíc. Veľmi nám pomohol výkonmi, pretože sme sa trápili s gólmanmi. Do polovice sezóny sme sa pohybovali vysoko, neskôr prišiel úpadok. Vo vyraďovacej časti sme dreli. Vyradili sme dva košické tímy. Vo finále už bola Záhorská Bystrica nad naše sily. Hrali sme iba na dve päťky. Súper bol lepší.
Juraj Matejka: Pomýšľali sme na zlato Čítajte Zvyšuje sa úroveň florbalovej extraligy?
– Áno, ale veľmi pomaly. Dobrí hráči idú do Čiech. Na Slovensku zostávajú tí, čo sa neuplatnia v zahraničí.
V aktuálnej sezóne sa vám osobne darí. Ako vnímate súčasnú formu?
– Väčšiu radosť by som mal, keby sa viac darilo kolektívu. Prehrali sme viacero zápasov smoliarsky v predĺžení. Pred rokom sme mali v polovici sezóny oveľa viac bodov.
Čo je základom vášho úspechu?
– Musím mať pohodu a aj trocha šťastia. Zatiaľ mám oboje.
Funguje vo vašej formácii správna chémia?
– Určite áno. Sedíme si po všetkých stránkach. Štyria z nás hrajú spolu už dlhšiu dobu. Rozumieme si, sme dobrá partia. Vieme sa porozprávať aj mimo ihriska.
Góly radšej strieľate alebo prihrávate?
– To je dilema. Radšej nahrávam. Vždy hľadám lepšie postaveného spoluhráča. Občas prídu situácie, keď si spoluhráči vylámu zuby na brankárovi. Vtedy skúšam viacej strieľať.
Aká bodová hranica je vašou tohtosezónnou métou?
– Konkrétne ciele si nedávam.
Dávajú si na vás súperi väčší pozor?
– Nemyslím si. Florbal je rýchly šport. Na ihrisku strávime veľa minút a loptička lieta zo strany na stranu. Šance si vytvorí veľa hráčov. Ide o to, kto šancu využije.
Keď sa vám bodovo darí, cítite, že sú na vás kladené väčšie nároky?
– Zodpovednosť mi nohy a ruky nezväzuje. Máme veľa šikovných hráčov so skúsenosťami. O tom je tím. Každý jeden z nás vie potiahnuť ostatných.
Láka vás reprezentácia?
– Dostal som pozvánku, ale na medzinárodný turnaj som nešiel. Bol som chorý. Tréner preferuje hráčov zo zahraničia. Nemyslím si, že zapadám do jeho koncepcie. Ak sa mi aj darí na Slovensku, neznamená to, že budem úspešný aj na medzinárodnej scéne.
Keby ste neboli chorý, šli by ste?
– Reprezentovať je pre mňa česť. V minulosti som chodil vždy, ak mi to dovolili pracovné možnosti. Určite by som šiel aj teraz. Naposledy som bol v najcennejšom drese počas svetového šampionátu v lotyšskej Rige, kde sme skončili na 9. mieste.
A čo zahraničie?
– O tom som rozmýšľal, keď som bol mladší, vo florbalových začiatkoch. Mal som ponuku, ale kluby sa nedohodli. Neskôr prišli iné priority. Momentálne to už pre mňa nie je reálne.
Ani Česká republika?
– V tomto období už nie. V Česku preferujú mladších hráčov. Najradšej si stiahnu mladého vysokoškoláka. Nemajú na neho prakticky žiadne náklady. Mne by už museli hľadať prácu.
Čo by ste ešte chceli vo florbale dokázať?
– Nemám konkrétne ciele. V prvom rade, aby ma bavila hra. Florbal je pre mňa relax od práce a bežného života.
Máte podporu v priateľke?
– Chodí na každý domáci zápas. Mám z toho radosť.
