TRENČÍN. Meno Peter Hámor (nar. 1964) je synonymom svetovej horolezeckej elity. Výškový horolezec, ktorý zdolal všetkých štrnásť osemtisícoviek a taktiež vystúpil na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov našej planéty.
Najnebezpečnejšiu osemtisícovku Annapurnu zdolal ako prvý človek na svete dvakrát. Vo veľhorách, ktoré sú zrastené s jeho dušou i srdcom, siahol častokrát na dno ľudských síl. Poslednú osemtisícovku Dhaulágiri zdolal v roku 2017. Pokoril tak 8167 metrov vysoký vrchol, ktorý mu v roku 2009 zobral skvelého kamaráta a horolezca z Poľska Piotra Morawského.
Svoju horolezeckú kariéru ste odštartovali zdolaním Štítu Korženevskej v roku 1984 na Pamíre a alpských velikánov Matterhorn a Eiger. V roku 1996 ste sa po prvýkrát ocitli pod osemtisícovkou Lhoce a vyšli do výšky 7350 metrov. Je prechod aj pre skúseného horolezca z Pamíru či Álp taký, že si povie – tak Himaláje – to je úplne iný level a zvýši sa rešpekt?
- Určite áno. Himaláje sú Himaláje. Na Štíte Korženevskej som síce po prvýkrát pocítil, ako z výšky bolí hlava, ako sa tam človek cíti a ako vyzerajú ľadové vysoké štíty. Je to výrazne iné aj ako v Alpách. Himaláje sú o úroveň vyššie. Základný tábor je výške päťtisíc metrov. Pod Mount Everestom či Lhoce až vo výške 5300 metrov.
HoryZonty skončili, organizátori hovoria o vydarenom ročníku Čítajte Váš prvý výstup na osemtisícovku Lhoce v roku 1996 nevyšiel. Prečo?
- Veľmi zlé počasie, veľmi zlé podmienky. Nemali sme na to, boli sme vydesení. Mali sme nula skúseností. Rok 1996 bol zlý. Po prvýkrát som tam videl veľmi veľa zlého, zažil som prvý kontakt s tragédiami. Zomierali tam ľudia. Dostali sme riadne po „hube“. A to občas treba. Tam som pochopil, či to chcem naozaj robiť, alebo sa na to vykašlem. A ja som sa na to nevykašľal a doteraz ma to baví. Napriek tomu, že sme neboli na vrchole, bola to pre mňa dôležitá expedícia. Učil som sa, ako to tam vyzerá a čo robiť.
Stalo sa horolezcom úspešným v Alpách, že po príchode do Himalájí to vzdali a povedali si: toto je už moc?
- Skôr ide o fyziológiu človeka. Každý sme iný a prispôsobenie sa na výšku je subjektívna záležitosť. Každý sa prispôsobuje inak. Môže byť v Alpách skvelý horolezec, ktorý tam robí najťažšie výstupy. Príde však do Himalájí a nie je schopný prežiť dva dni v základnom tábore, pretože už výška nad 5000 metrov je pre neho veľa. Aj veľa slovenských vynikajúcich horolezcov z minulosti nemohlo liezť v Himalájach preto, lebo výška im robila problémy.
Je to vnútorný pocit človeka, že si konečne povie: mám na to ísť liezť do Himalájí?
- Záleží na ambíciách a motivácii. Niekto trénuje tak, že celá jeho príprava je cielená k ťažkým a technickým cestám. Výškari sú ľudia, ktorých lákajú predovšetkým výšky. V Alpách i Tatrách sú skvelé cesty, ale tá výška pre nich nie je zaujímavá. Výškari chcú liezť najťažšie cesty. Výškari sú polomasochisti. Veľmi sa tam trpí a veľmi dlho. Nevadí, že veľmi boli hlava. Ten pohľad z osemtisícoviek smerom dole všetko vynahradí.
Mesto módy sa mení na mesto adrenalínu a dobrodružstva Čítajte Dá sa vrátiť z najextrémnejších expedícií v plnom zdraví?
- Ja chodím domov úplne zdravý. Po návrate sa cítim ešte lepšie, mám kopu červených krviniek. Prvé dva-tri týždne som po príchode domov do Tatier nezničiteľný a nezastaviteľný. Keď sa žije dlho vo výške, tak potom organizmus je nachystaný na také zásobovanie kyslíkom, že tu sa nedá ničím zastaviť. Existuje aj akási pamäť buniek na prostredie. Telo si pamätá predchádzajúcu aklimatizáciu a prostredie, v ktorom horolezec už bol. Ak je v Himalájach často, aklimatizuje sa omnoho rýchlejšie. Telo sa dá naučiť na podmienky, v ktorých je človek často.
V roku 1998 ste zdolali prvú osemtisícovku – najvyšší vrch planéty Mount Everest. Potom až v roku 2006 Čo Oju. Prečo medzi zdolanými osemtisícovkami vznikol osemročný odstup?
- V tomto období som sa venoval Korune Zeme. Zdolal som všetky najvyššie vrcholy svetadielov. Najvyšší vrch Austrálie a Oceánie Puncak Jaya na ostrove Nová Guinea, Mount McKinley na Aljaške, africké Kilimandžáro, najvyšší vrch Ameriky Aconcaguu v Andách, najvyšší vrch Európy Elbrus na Kaukaze i Vinson Massif, ktorý je najvyšším vrcholom Antarktídy.
Dvakrát ste stáli na Annapurne, najrizikovejšej osemtisícovke. Desiaty najvyšších vrchol sveta má podľa štatistík až 40-percentnú úmrtnosť. Je tu najväčšia pravdepodobnosť úmrtia zo všetkých osemtisícoviek.
- Je to ale nádherná hora plná dobrodružstiev. Annapurna ostane ešte neskutočne dlho kopcom, kde sa neurobí komerčná expedícia. To si nikto nevezme na zodpovednosť, aby tam niekoho zobral na svoju zodpovednosť. Z jednej strany je strmá, z druhej strany je nebezpečná. Na východnom hrebeni je čarovné lezenie. Nekonečné, ale krásne kilometre.
Festival HoryZonty ponúkne desiatky filmov z horského prostredia Čítajte Cítili ste počas výstupov na Annapurnu v podvedomí pocit – tak, toto je tu už naozaj veľké riziko?
- Bolo to pre mňa na hranici toho, čo som schopný zvládnuť fyzicky s takou maximálnou dávkou rizika, čo som ešte schopný akceptovať. Je tam všetko, čo má mať poriadny himalájsky výstup. Nemal by to byť ale hazard. Vtedy by som sa cítil jednou nohou v hrobe. Ale Annapurna bezpečná nikdy nebude.
Vašou poslednou osemtisícovkou bola v roku 2017 Dhaulágiri, kde ste vlastnými rukami pochovali v roku 2009 skvelého kamaráta Piotra Morawského, ktorý sa zrútil do ľadovcovej trhliny počas vášho spoločného výstupu. Návrat na to miesto bol určite veľmi ťažký.
- Teraz sme tam boli štyria. Nechcel som to veľmi spomínať, aby som do chalanov nevnášal nostalgiu a melanchóliu prinášajúce nie ideálne stavy mysle v horách. Riešil som to sám vo svojej mysli. S Piotrekom som tam stále v mysli bol. On je súčasťou Dhaulágiri, je tam. Tam som ho pochoval, tam navždy je. Tá bolesť po jeho smrti bola veľmi ostrá. Musel som sa s tým ale vysporiadať. Teraz som v mysli už spomínal iba na to príjemné a bral som to tak, že je skvelé, že sme mohli spolu zažiť tie roky, ktoré sme spolu zažili.
Ľudí, ktorí do hôr nechodia, desia mnohé publikované fotografie mŕtvych zamrznutých horolezcov na cestách k osemtisícovkám. Viaceré telá horolezcov tam vo vetrovkách ležia nepohnute už roky, a niektoré sa stali už takmer orientačnými bodmi. Čo to robí so psychikou horolezca?
- Každý reaguje inak. Nie sme žolďáci, že by sa nás smrť vôbec nedotýkala. Keď mám na to silu, tak sa aspoň pokúsim to nájdené telo ukryť pred očami a hlavne pred fotoaparátmi. Už sa to aj párkrát stalo. Veľmi nemám rád, keď vidím fotografie mŕtvych horolezcov. Je to nepekné od tých fotografov. A ešte nepríjemnejšie, keď sú schopní tú fotografiu zverejniť. Bez ohľadu na to, kto to je, či má rodinu. Takého človeka by som zbil po rukách. Tam je etika týchto ľudí v prdeli. Preto sa snažíme, keď sa nájdené telo dá, skryť aspoň kameňmi. Pochovať ho v rámci možností. Sú ale naozaj miesta, kde sa to nedá. Telá sú tam preto viditeľné a zmrazené. Je to pre nás memento, že takto môžeme skončiť.
Vaša pokora k horám je ukážkou nádherného vzťahu a úcty. Dosiahnutého vrcholu sa dotýkate len rukami, vaše nohy na vrchole nikdy stopu nezanechajú.
- Po vrcholoch nedupem a nerobím na nich pózy, ktoré si všetci myslia, že by sa na vrcholoch mali robiť. Každá z osemtisícoviek je posvätná. Je to sídlo bohov. Ja si vážim ľudí, ktorí pod týmito horami žijú. Ja nechcem, aby ľudia žijúci pod vrcholmi boli smutní, že po vrcholoch som dupal nohami. Preto nohami na vrchol nechodím. Noha je pre domorodých ľudí najšpinavšia časť ľudského tela. Preto skackať na vrcholoch nikdy nebudem. Hory sú mocné. Keď sa v nich niekto cíti ako pán, nemá dlhú budúcnosť ako horolezec a životnosť v horách.
Vám sa na vrcholoch osemtisícoviek pred očami otvára pohľad, ktorý patrí bohom z vrcholov. Aký je to pocit?
- Je to miesto, kde cítim mix strachu a radosti z toho, že už nemusím ísť ďalej hore. Že to fyzické utrpenie končí. Ešte nemôžem vypustiť koncentráciu. Bojím sa tam byť dlho hore, aby sa nezmenilo počasie a zostalo čo najviac času na zostup. Fyzicky to znamená, že to bude ľahšie a psychicky je tam pocit, že to ešte neskončilo a čaká ma zostup. Naozaj, žiadne veľkolepé pocity.
Pripúšťate skutočnosť, že horolezectvo je zároveň dotykom nebies a súčasne pozíciou na hrane života a smrti?
- Nebezpečenstvo patrí k výškovému horolezectvu. Mnoho horolezcov sa na cestách v horách so smrťou stretlo. Keď sa horolezca nebezpečenstvo smrti týka osobne, už to tak nevníma. Vníma to ako komplikáciu, ktorá vznikla pri výstupe a treba ju riešiť. Je to záležitosť, ktorá vyburcuje k výkonu. Neochromí to človeka a horolezec určite nemyslí, že ide umrieť. Aj v tých najťažších chvíľach bojujú horolezci dokonca. Párkrát som bol na hrane. Na Annapurne v roku 2008 bili do nás blesky. Nebol som si istý, či to prežijeme, ale nerozmýšľal som nad tým, či zomierame. Smrť patrí k životu. Nielen k horolezectvu. Treba sa s ňou dokázať vyrovnať. Každý na to musí nájsť cestu a spôsob.
V Trenčíne štartuje festival dobrodružstva Čítajte Stalo sa vám, že ste to otočili pár metrov pod vrcholom a výstup napokon vzdali, hoci bol končiar vzdialený od vás zopár desiatok metrov?
- V minulosti pri neúspešnom pokuse o zdolanie Annapurny. Pozerali sme sa na vrchol snáď zo vzdialenosti sto metrov. Ten záver bol naozaj neleziteľný. Dvakrát som odtrhol lavínu v prachovom snehu, kadiaľ sa nedalo pokračovať. A to bolo pritom po neskutočnom výkone. Robili sme, čo sme mohli. Vtedy Piotrek Pustelnik povedal, že už na Annapurnu nepôjde. Urobili sme všetko, čo sa dalo a urobili sme to dobre. Napriek tomu sme na tom vrchole nestáli. Annapurnu som sa pokúšal zdolať štyrikrát, dvakrát to bolo aj úspešné. Piotrek vtedy povedal, že to bolo od Annapurny nespravodlivé. A to počas zostupu ešte bili blesky.
Mnohé médiá sa predháňajú v tom, že prezentujú Mount Everest ako smetisko po množstve horolezeckých výprav. Ako je to v skutočnosti?
- Neverte tým ľuďom, čo takto informujú. Akoby roznášali doslova poplašné správy. Je to doslova kydanie hnoja na vrchol Mount Everest, ktorý sa nemá ako brániť. Kedysi bol skutočne špinavý. Kým chodili v minulosti expedície v 70. a 80. rokoch a s nimi tony materiálu. A igelitky s dvoma kilogramami sa vracali naspäť. Tony bordelu tam vtedy zostali. Posledných dvadsať rokov sa maká na tom, aby sa Mount Everest vyčistil. Práve v posledných rokoch sa tony neporiadku znášajú dole. Aj vrátane mŕtvych tiel, ktoré sa znášajú a pochovávajú dole po kremácii. Mount Everest je čoraz čistejší.
