PODOLIE. Za posledné dva roky má za sebou pozoruhodné úspechy. Mário Hanic dlho nevedel, aký talent v sebe skrýva. Pôvodne začínal na základnej škole s futbalom. Technikou veľmi nevynikal, ale súperom robila problémy jeho rýchlosť. „Futbal ma naučil mnohým veciam, najmä disciplíne. Vďaka nemu som spoznal veľa ľudí, no dnes sa mu venujem minimálne. Zväčša iba vtedy, keď je hráčov málo a potrebujú moju pomoc,“ povedal na úvod Mário Hanic.
A práve rýchlosť na ihrisku si všimol futbalový tréner a učiteľ na základnej škole v Podolí Rastislav Bobocký. K behaniu sa však Mário dostal náhodne. „Nikdy som nebol v školských behoch najrýchlejší. Vždy sa našli lepší a nenapadlo mi, že by som sa mohol venovať atletike,“ pokračoval.
Prvý za 50 rokov
V závere deviateho ročníka sa dostal na okresného kolo bežeckých súťaží. Na podujatie šiel s malou dušičkou a cieľom neskončiť posledný. Prekvapivo triumfoval v disciplínach na 60 a 300 metrov. „Postúpil som na krajské kolo a vôbec som si neveril. Nechcel som si urobiť hanbu. Zostal som príjemne šokovaný. Podarilo sa mi postúpiť na republikový šampionát, kam sa v päťdesiatročnej histórii školy v Podolí nikto nedostal,“ prízvukoval Hanic.
Na majstrovstvách Slovenska si ho všimol prvý tréner Ivan Peťovský zo Športového gymnázia v Trenčíne. V lete roku 2015 začal trénovať atletiku a zapáčila sa mu. Po začiatku školského roka však prišlo nové prostredie a povinnosti. „Hľadal som iné riešenie. Oporu som našiel v Novom Meste nad Váhom, kde sa mojou trénerkou stala Soňa Vallášová. Spolu to ťaháme už dva roky, za čo jej veľmi ďakujem.“
Tlkot srdca
Medzi najobľúbenejšie disciplíny Mária Hanica patria najmä šprinty na krátke vzdialenosti. Jeho doménou je najmä šesťdesiatka. „Beh na krátke trate pre mňa znamená niečo neočakávané. Vždy som plný vzrušenia a prekvapenia ako to dopadne. K tomu sa pridá silný tlkot srdca na štartovej čiare. Na štarte nemôžem zaváhať a musím zo seba vydať maximum. Pokiaľ ho nevydám, nemôžem byť spokojný,“ hovorí s oduševnením mladý atlét.
Prebojoval sa do reprezentácie
Prvý veľký úspech prišiel v júni minulého roka. Na majstrovstvách Slovenska dorastu v Dubnici nad Váhom vybojovali tretiu priečku v behu na 100 metrov. Tie najvýraznejšie sa však viažu s aktuálnou sezónou. Na republikovom šampionáte stredných škôl v behu na 200 metrov obsadil bronzový stupienok. O mesiac neskôr bol medzi juniormi druhý v behu na 400 metrov a ako bonus pridal rovnakú pozíciu medzi mužmi. Tieto výsledky ho kvalifikovali do reprezentácie na medzištátne stretnutie juniorov do 20 rokov medzi Slovenskom, Českom, Slovinskom a Maďarskom. Bežal štvorstovku a bol členom štafety na 4 x 400 metrov.
Rýchly štart a natrhnutý sval
Sľubná kariéra mladej nádeje slovenskej atletiky trvá iba krátku dobu. Napriek tomu už bolo niekoľko momentov, ktoré Mária Hanica dostali do kolien. Po pol roku trénovania sa dostal na prvé veľké preteky. Na halových majstrovstvách Slovenska dorastu bol vo finále behu na 60 metrov. Cítil sa vo forme a veril si na medailové umiestnenie.
„Jediná chyba mi všetko pokazila. Jeden pretekár vyštartoval skôr ako ostatní. Rozhodca dal znamenie pištoľou, aby sme zastavili. Prepočul som ho a prebehol päťdesiat metrov. Ubral som si veľa síl. V opakovanom behu som už ostatným nestačil,“ spomína na začiatky Mário.
O rok neskôr si na začiatku halovej sezóny natrhol sval. Ten mu vystavil stopku. Musel sa vzdať pretekov a trénoval iba minimálne. „Cítil som sa pod psa. Celú jeseň a zimu som trénoval. Nakoniec som všetko sledoval doma z gauča.“
Olympijský sen
Osemnásťročný rodák z Podolia si dáva postupné ciele, no má jeden veľký sen.
„Najväčším snom každého atléta sú olympijské hry. Postupnými krokmi by som sa rád prepracoval až na vrchol. V budúcej sezóne by som sa chcel stať juniorským majstrom aspoň v jednej disciplíne a pokúsim sa splniť limit na majstrovstvá Európy juniorov v behu na štyristo metrov,“ zakončil rozhovor Mário Hanic.⋌
