TRENČÍN. 170 kilometrov nonstop v plnom bežeckom nasadení spojených s oživením hrdinstva dvoch slovenských Židov Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera uväznených v koncentračnom tábore Auschwitz – Birkenau spojili šiesti ultramaratónci s aktuálnym bojom proti rasizmu, xenofóbii, ľudskej neznášanlivosti a prejavom fašizmu.
Extrémni bežci Martin Urbaník, Marián Kamendy, Martin Sekér, Peter Brestovanský, Marcel Jedlička a Daniel Bronski prekonali identickú trasu z koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau do Žiliny, ktorú pred 73 rokmi zvládali počas úteku z tohto neľudského tábora Rudolf Vrba a Alfred Wetzler.
Následne podali svedectvo o masovom vyvražďovaní Židov v tomto koncentračnom tábore, ktoré sa tam dialo počas holokaustu. Cestu, ktorú sa podarilo po úteku prekonať dvom slovenským Židom, po rokoch absolvovali slovenskí ultrabežci opäť.
Osudy legionára spoznali po storočí v databáze s menami spolubojovníkov Čítajte Režisér Viliam Bendík vo filme Kroky na hrane dokázal spojiť táborové utrpenie unikajúcich väzňov Vrbu a Wetzlera s ľudským posolstvom šestice bežcov apelujúcich svojím počinom na súčasnú generáciu.
Príbeh, počas ktorého vám v kine potečú slzy, môžete v jednom z jeho prvých premietaní vidieť počas festivalu HoryZonty v Trenčíne 9. novembra. Oficiálnu premiéru mal film Kroky na hrane 19. októbra v Múzeu holokaustu v Seredi.
Na tri dni sa ukryli pod kopou dreva
Pre Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera znamenala 2. svetová vojna peklo na Zemi. Od roku 1942 boli obaja po deportácii zo Slovenska uväznení v koncentračnom tábore Auschwitz – Birkenau.
Počas nekonečných dvoch rokov sprevádzaných dennodenným vyvražďovaním spoluväzňov získali dokonalý prehľad o beštiálnych aktivitách nacistov v tomto tábore. Po dlhej príprave sa rozhodli pre útek, aby poskytli jedno z prvých svedectiev o činnosti v nacistických továrňach na smrť.
Československí zajatci zažívali na Sibíri peklo Čítajte „Alfred Wetzler bol deportovaný z tábora v Seredi v prvej vlne deportácii v roku 1942 spolu s ďalšími 57 752 Židmi z územia Slovenska. V tom období sa na deportáciách podieľala v podstate slovenská vláda a ľudia, ktorí na území Slovenska žili, bez nejakého väčšieho zásahu cudzích mocností,“ uviedol Martin Korčok, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi.
Vrba bol o šesť rokov mladší od Wetzlera a panovala medzi nimi maximálna dôvera. 7. apríla 1944 sa im podarilo ukryť do vyhĺbenej jamy pod množstvom dreva určeného na výstavbu v priestoroch „Mexico“ pre nových väzňov. V skrýši, v okolí ktorej spoluväzni rozsypali páchnuci tabak nasiaknutý benzínom, aby zmiatli strážnych psov, zostali až do noci 10. apríla.
Strávili v nej trojdňové obdobie, počas ktorého po nich pátrali v priestoroch koncentračného tábora. Až keď bol poplach v tábore ukončený a pátranie po utečencoch prevzalo gestapo a polícia, vybrali sa k poľsko-slovenským hraniciam vo vzdialenosti 133 kilometrov.
Bežali po trati utečencov Vrbu a Wetzlera
Vrba s Wetzlerom sa dostali za hranicu za jedenásť dní. Roľník Ondrej Čanecký im v Skalitom poskytol obrovskú pomoc v podobe jedla a šatstva, navštívili lekára, aby sa napokon dostali až do Žiliny. V Žiline poskytli 32-stranovú správu o zverstvách vykonávaných na dennom poriadku v koncentračnom tábore Auschwitz – Birkenau.
Smrť partizánskeho veliteľa Miloša Uhra zostane navždy zahalená tajomstvom Čítajte „Našou inšpiráciou bol Vrba Wetzler Memorial, ktorý pripravuje Fedor Gál. Je to turistická akcia počas leta. Nás to však inšpirovalo prebehnúť celú trasu presne v období, keď nacistom unikali v apríli pred 73 rokmi Vrba s Wetzlerom,“ prezradil Martin Urbaník, jeden z bežcov a zároveň autor námetu filmu Kroky na hrane.
Kamarát bežcov a turistický sprievodca Robert Schmidt už niekoľko rokov študuje historické súvislosti o trase v teréne a cestu úspešných utečencov neustále spresňuje.
Po tejto vopred preštudovanej trase sa šestica ultrabežcov s 18-členným filmovým štábom napokon v bežeckých dvojiciach vydala.
„V čase, keď sme bežali, bola trasa najbližšie k tej, po ktorej Vrba s Wetzlerom utekali. Oni mohli utekať iba v noci, pretože v priestoroch, kde sú dnes lesy, boli vtedy iba holiny. Všade by ich počas dňa bolo vidno. My sme sa preto museli vyhnúť na trati jednému novému lesu, cez ktorý sa vôbec nedalo prejsť,“ podotkol Urbaník.
Útrapy utečencov si dnes nedokážeme ani predstaviť
Zasnežené poľské vrchy, aprílový chlad, hlad, nedostatočné oblečenie a stupňujúce sa vyčerpanie nedokázali pokoriť unikajúcich väzňov Vrbu a Wetzlera na ceste za slobodou, v snahe pomôcť svojimi svedectvami a zabrániť ďalším deportáciám.
Ich posledným podnetom na útek bola výstavba nových barakov za hranicami tábora, do ktorých mali byť deportovaní predovšetkým maďarskí Židia.
„Ja si to dobre nedokážem ani predstaviť, čo tí dvaja odvážni muži vlastne dokázali počas úteku prekonať. Už len to, že sa museli tri dni skrývať v areáli tábora v časti Mexiko v kope dreva, je obdivuhodné. Museli tam byť nepohnute aj vo chvíľach, keď v ich blízkosti behali psi a pátrajúci esesáci. Keď toto prežili, tak s mysľou odovzdania správy o zverstvách v tábore úspešne unikali na Slovensko,“ pokračoval Martin Urbaník, ktorý videl na vlastné oči tábor Auschwitz – Birkenau po prvýkrát.
Téma holokaustu je mu blízka z rodinných dôvodov. O to viac sa ho dotkla mučivá atmosféra koncentračného tábora.
„Návšteva tábora sa človeka dotkne duševne i fyzicky. Privodí človeku veľa ťažkých stavov. To najťažšie pre nás neboli tie desiatky kilometrov, ktoré nás čakali. Najťažšie bolo to, čo sme videli a čomu sme boli vystavení v priestoroch tábora,“ smutne pokračoval.
Skúsení ultramaratónci prebehli nonstop 170 kilometrov
Každý z ultrabežcov, ktorí vyštartovali na utečeneckú trasu Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera, sa vytrvalostnému behu venuje intenzívne niekoľko rokov.
„170 kilometrov v blate a v snehu, ktoré sme počas behu absolvovali, bol však aj pre nás veľký výkon a sebaprekonanie. Väčšina ultramaratónov na Slovensku sa pohybuje približne v dĺžke sto kilometrov. Teraz sme bežali 170 kilometrov,“ pokračoval Martin Urbaník.
Po celej namáhavej trati bežali slovenskí ultramaratónci rozdelení v troch dvojiciach. Martin Urbaník počas 30 hodín trvajúceho behu zažil na trati veľkú krízu.
„V pozitívnom strese z diania okolo som zanešváril oproti bežným pretekom trochu stravovanie. Išiel som takmer na prázdny žalúdok, v noci bola zima a mne sa veľmi schladila pripravená voda. A ja som na prázdny žalúdok pil studenú vodu. Môj parťák, ktorý bol omnoho lepšie fyzicky pripravený, mi však pomohol a prispôsobil sa počas ťažkých úsekov môjmu tempu.
Každý krok v pokuse ísť do behu bol náraz studenej gule, ktorú som mal v žalúdku. Bolo to naozaj veľmi nepríjemné,“ dodal Urbaník.
Nepríjemné zranenie po 50 kilometroch
170 kilometrov s celkovým prevýšením 5500 metrov dalo poriadne zabrať aj šestici vytrénovaných športovcov. Predstava, čo musela zažiť počas úteku po dvojročnom pobyte zdravotne, psychicky i fyzicky zdecimovaná dvojica väzňov, je pre súčasného smrteľníka viac ako hrdinská.
„Počas behu som jedol polievky, aby som sa zahrial. Fungujem na tukoch, a preto počas behu v mojom „jedálničku“ nechýbala slanina, masť, chlieb, silný vývar a soľ,“ prezradil bežec Marcel Jedlička.
Pitný režim zabezpečoval predovšetkým vodou. Počas 170 kilometrov dlhého behu mu dobeh do cieľa takmer znemožnilo nepríjemné zranenie nohy, z ktorého sa nemôže dostať do dnešných dní.
„Vypomstilo sa mi skrátené svalstvo vo veľmi náročnom teréne, v ktorom sa nedalo normálne bežať. Museli sme stále udržiavať stabilitu a mne sa po päťdesiatich kilometroch skomplikovalo zranenie. Boli tam iba dve možnosti. Buď to vzdať alebo nejakým spôsobom dokráčať,“ vysvetlil Jedlička.
V kilometroch zápasiacich so zranením mu preto vo vynútene spomalenom tempe a miernom ochladení organizmu vadila predovšetkým nočná zima. „Preto som mal na hraniciach na sebe možno aj štyri bundy. Všetko, čo sme mali, som mal na sebe. Už som len kráčal a to je rozdiel ako zahriať sa behom,“ podotkol.
Prežité peklo im dodalo silu na úspešný útek
Nadľudský výkon dokázali väzni koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau Rudolf Vrba a Alfred Wetzler podľa slov Marcela Jedličku uskutočniť možno aj preto, že počas dvojročného väznenia v koncentračnom tábore museli prežiť doslova peklo. Neľudské podmienky týchto odvážnych mužov ešte viac posilnili v snahe uniknúť z nacistickej továrne na smrť.
Aj podľa režiséra filmu Viliama Bendíka bol najťažším úsekom úspešného úteku z koncentračného tábora Auschwitz – Birkenau práve trojdňový úvod. „Tri dni boli pod kopou dreva. Keď vyliezli, celú noc sa plazili. Ráno boli ešte od tábora nadohľad. Videli komíny, videli veže. Ostali spať v parku. Pre nich to bol iba začiatok úniku,“ potvrdil režisér.
Počas natáčania sa štáb nestretol ani s jedným z priamych pamätníkov tragickej doby. Krajina sa veľmi zmenila a v niektorých chvíľach museli autá z filmárskeho štábu obchádzať súkromné pozemky.
„Jediní, kto nám niečo k vojne povedali, boli majitelia hotela v Milowke,“ skonštatoval režisér dokumentu.
Na štarte ultrabehu mali všetci slzy v očiach
Všetci bežci mali v skorých ranných hodinách počas štartu slzy v očiach.
„Bolo to pre nich obrovské emočné vypätie. Začínať štartom 170-kilometrového behu na tráve, kde pod nimi sú doslova státisíce mŕtvych spálených ľudí,“ prízvukoval Bendík. 18-členný natáčací štáb ich sprevádzal počas celej náročnej 170-kilometrovej trate.
„V rámci prípravy sme si celú trasu prešli. Niektoré úseky aj niekoľkokrát. Podľa historických faktov sme do GPS vkladali body, kde sa diali podstatné udalosti. V týchto bodoch som si presne písal, čo tam chcem natočiť,“ prezradil režisér 40-minútového filmu Kroky na hrane Viliam Bendík.
Každá dvojica ultramaratóncov mala vlastný tím kameramanov a vlastný podporný tím.
„Autá štábu sa terénom pohybovali v noci i cez deň, podľa toho, ako sa bežci presúvali,“ vysvetlil ďalej režisér filmu.
Autori filmu Kroky na hrane chcú film aktívne prezentovať aj na stredných a vysokých školách. Ako na záver skonštatoval Viliam Bendík, je šokovaný, koľkí mladí ľudia veria konšpiračným teóriám a nemajú prehľad o histórii a dejinách.
„Preto medzi mladých musíme ísť. Inak by to ani nemalo význam,“ dodal.
