Aká bola vaša futbalová kariéra?
– Pomerne krátka. Hral som za Nemšovú v dorasteneckom veku a neskôr dva roky za mužov. V roku 1967 som zavesil kopačky klinec. Začal som navštevovať večernú priemyslovku a nezostával mi čas.
K športu vás to ale ťahalo naďalej.
– Od roku 1969 som robil vedúceho mužstva pri dorastencoch, neskôr tajomníka a do roku 1980 aj predsedu Telovýchovnej jednoty v Nemšovej. Dostali sme najvyššie telovýchovné vyznamenanie. Mali sme pod palcom desať až dvanásť športov, ktoré hrali minimálne krajskú súťaž.
V roku 1998 ste sa vrátili k futbalu. Čo rozhodlo?
– V 1980 som na šport zanevrel. Politický režim nás začal vyšetrovať. Všetko bola hlúposť a nič nám nedokázali. Začal som sa venovať práci. O osemnásť rokov neskôr sa moji bratranci starali o futbal v Nemšovej. Hrali sme len šiestoligový futbal a zázemie vyzeralo žalostne. Kabíny boli polozbúrané. Mal som finančné možnosti aj kontakty a na ich ponuku som prikývol.
Mužský futbal v Nemšovej nebude Čítajte Nemšovský športový areál patrí medzi najkrajšie v okolí. Čo vás primälo k tomu, aby ste do neho investovali peniaze, čas a energiu?
– Chcel som vytvoriť niečo veľké. Túžili sme postaviť štadión do podoby, v akej je dnes. Každý rok sme niečo pridali. Začali sme budovou s kabínami a reštauráciou. Pridali sme tribúnu, ihriská, umelý trávnik, detské ihrisko, tenisové kurty. Každý rok priniesol nový projekt a výzvu. Zároveň sme posúvali športovú úroveň stále vyššie. Postupne sme sa prepracovali až do druhej ligy, z ktorej nás vyradila reorganizácia. Inak sme boli dlhoročným účastníkom tretej ligy.
Okrem toho sme mali pod sebou aj florbalový klub žien, ktorý dosahuje úspechy na slovenskom aj medzinárodnom poli.
Toto všetko bolo potrebné zabezpečiť veľkou sumou peňazí.
Pred sezónou ste odstúpili od nemšovského futbalu. Čo rozhodlo?
– Nemohol som už dávať toľko z vlastných peňazí ako v minulosti. Mesto aj fanúšikovia ma brali ako samozrejmosť. Akoby klub bol iba môj. Zazneli dokonca hlasy, že som sa na futbale nabalil. Uznajte, na Slovensku a v tretej lige sa to nedá. Na futbal som však nezanevrel. Stále podporujem dorastencov a žiakov. Braňo Ďuriš ma informoval, že dorastenci sú na prvom mieste. Z ich úspechov mám úprimnú radosť.
V Nemšovej momentálne hrajú domáce zápasy futbalisti Kľúčového. Nechýba vám pravý nemšovský klub?
– Veľkú rolu v tejto situácii zohralo mesto. Akoby im bolo milšie Kľúčové i Ľuborča. Pán primátor už dva roky hovorí, že nepotrebujeme hrať tretiu ligu. Radšej by mal derby s mestskými časťami, Horným Srním či Teplou. Dobre, ale bezo mňa. Veci chcem robiť na kvalitnej úrovni. Futbal tu chýba, ale nenašiel sa nikto, kto by prevzal štafetu.
Ja som to ťahal dvadsať rokov a už som unavený. Pokiaľ by sa našiel niekto, kto by mal záujem, rád mu pomôžem kontaktmi, rozumom aj radami.
Mesto má k dispozícii krásny areál, do ktorého investoval málo peňazí. Predpoklady na futbal na vysokej úrovni tu zostal.
A čo tak rozbehnúť to od poslednej súťaže?
– Na to sa už necítim. To by musela nastať obrovská zhoda okolností zostaviť štáb ľudí, ktorý by prišiel a bol ochotný pracovať.
Je dnešný futbal o inom ako keď ste v roku 1998 doň vstúpili?
– Pred dvoma týždňami som sa stretol s bývalým vysokým futbalovým funkcionárom Štefanom Sapárom. Stále sme skvelí kamaráti. Navštívil som ho doma. Veľa sme sa rozprávali o futbale. Neviem pochopiť, čo sa to teraz deje. Zrazu hrá tretiu ligu osemnásť či devätnásť mužstiev. Súčasná situácia nemá nič spoločné s regulou.
Pred dvadsiatimi rokmi bol futbal najmä o srdci, a tak sme ho aj budovali. Postupne som pritiahol zaujímavé typy. Braňo Ďuriš sa vrátil z Nemecka. Získal som nebohého Martina Doktora, ktorý od nás odišiel do prvoligovej Dubnice. Vyberal som chlapcov z trenčianskeho dorastu. Vždy sme dokázali vytvoriť výbornú partiu, ktorá mala tímového ducha. Hráči ako Stano Ďuriš alebo Tonko Suchý boli obrovským prínosom pre aktuálnu kabínu.
Na oslavu sedemdesiatky vám prišlo zagratulovať takmer dvadsať trénerov a hráčov s prvoligovou aj nemšovskou minulosťou. Priniesli vám aj špeciálny dres. Čakali ste to?
– Zostal som prekvapený. Poviem pravdu, mal som slzy na krajíčku. Všetko sú to chlapci, ktorí si toho v Nemšovej veľa zažili. Považujem ich za osobnosti. Dcéry pripravili viac stolov ako bolo treba. Vraj pre náhodných pocestných. Vtedy som začal tušiť, že sa niečo chystá. Až neskôr som sa dozvedel, že túto „prepadovku“ zorganizoval bývalý tréner a hráč Nemšovej Stano Ďuriš.
Od mnohých z nich ste o štyridsať rokov starší. Aký bol váš postoj voči hráčom?
– Nikdy som nemal problém potykať si hoci aj s osemnásťročným chlapcom. Všetkých som bral ako synov. Nemal som odmeraný prístup. Niekomu som občas vyčistil žalúdok, ale to je normálne. Veľká časť z nich bola vždy veľmi férová. Vždy som sa k nim správal korektne a to isté som od nich vyžadoval aj ja.
Snažil som sa na nich vplývať metódou cukru a biča. Ak dva razy šľahnete bičom, tak musíte šesťkrát pochváliť. Taký je zákon.
Čo vám futbal dal a vzal?
– Dal mi veľa známych a priestoru na realizáciu po celom Slovensku. Zobral najmä mojej rodine. To, že som do neho investoval veľa peňazí, nevadí. Mohol som sa však viac venovať manželke a deťom.
Ktoré momenty vám najviac utkveli v pamäti?
– Bolo ich veľa. Krásne bolo víťazstvo v pohári Západoslovenského futbalového zväzu, kde sme porazili čerstvého víťaza tretej ligy z Veľkého Lapáša. Nezabudnuteľné zostávajú víťazstva v Slovenskom pohári nad Dubnicou i Myjavou. Úžasné a euforické boli postupy osláv z nižších súťaží.
Zájdete dnes na futbalové zápasy?
– Občas chodím do Trenčína. V poslednej dobe sme mali veľa povinností na gazdovstve Uhliská. Chodí tu veľa rodín s deťmi, ľudia zo zahraničia. Máme krásnu prírodu a celý areál pýta veľa pozornosti. Venujem sa aj podnikom po celom Slovensku. Veľa času mi nezostáva.
