ŠTVRTOK. Trinásť zrekonštruovaných vagónov repliky Legiovlaku a v ňom storočná história života legionárov, ktorí výraznou mierou pomohli snahe o vytvorenie samostatného Československa.
V obrovskej databáze Legiovlaku, ktorý od začiatku augusta až do konca septembra brázdil celé Slovensko, našli najbližší príbuzní legionára Štefana Masaryka aj tie najpodrobnejšie informácie o jeho zajatí na Sibíri i vstupe do československých légií v Petropavlovsku.
Pojazdné „vlakové múzeum,“ ktoré bolo počas 1. svetovej vojny cestujúcimi kasárňami, tak v ich mysliach opäť oživilo život ich predka.
Databáza ponúka množstvo vzácnych informácií
Potomkovia legionárov z celého Slovenska a Českej republiky navštevovali Legiovlak dúfajúc, že v databáze nájdu aj informácie o svojom predkovi, ktorý sa do bojov na Sibíri zapojil.
Československí zajatci zažívali na Sibíri peklo Čítajte Božene Zlatovskej, manželke vnuka Štefana Masaryka, ešte aj dnes behajú zimomriavky po celom tele. Aj ona sa vybrala do poslednej slovenskej zastávky Legiovlaku v Bratislave. Po vyše sto rokoch sa tam dozvedela mnohé nové a presné informácie.
„Chlapcom v dobových uniformách z Legiovlaku stačilo meno, priezvisko a dátum narodenia. A potom to prišlo. Počítač vychŕlil všetky dostupné údaje o našom legionárovi Štefanovi Masarykovi,“ potešila sa Božena Zlatovská.
V legionárskej databáze nechýbali okrem vojnových faktov ani informácie o jeho živote pred začatím 1. svetovej vojny vrátane vierovyznania, rodiska či povolania.
„Pre nás boli najpodstatnejšie údaje a dátumy z vojny. Manželovho dedka zajali v hodnosti desiatnika 2. novembra 1914 v ruskom Opatove. Dozvedeli sme sa aj dátum zaradenia do légií v Petropavlovsku. Bol nim 12. september 1918. Bolo tam uvedené aj ukončenie činnosti v légiách 11. októbra 1920. Pôsobil v ľahkom delostreleckom pluku,“ uviedla Božena Zlatovská niektoré informácie zistené priamo z osobného listu legionára z Legionárskeho poslužného spisu.
Smrť partizánskeho veliteľa Miloša Uhra zostane navždy zahalená tajomstvom Čítajte Nechýbajú naši rodáci
Jednou z najvýznamnejších osobností československých légií z nášho regiónu bol právnik, politik a novinár Ivan Markovič.
Rodák z Myjavy (nar 3. júna 1888), ktorý žil v Novom Meste nad Váhom od roku 1891 až do začiatku svojich štúdií, bol počas 1. svetovej vojny jedným z hlavných organizátorov československých légií v Rusku.
Tvorcovia Legiovlaku jeho portrét vystavili medzi ďalšími slovenskými velikánmi (Jozef Gregor Tajovský, Janko Jesenský a mnohí iní), ktorí vstúpili do radov československých légií.
„Databáza legionárov začala vznikať hneď po vzniku Československa a najmä okolo roku 1920. Bola to zložitá a veľmi dlhá činnosť. Dodnes sa podarilo uceliť v databáze informácie o 130 tisícoch legionároch,“ uviedol veliteľ posádky repliky Legiovlaku Zdeněk Votava.
Po ukončení 1. svetovej vojny mali na základe príslušnosti k československých légiám v nich bojujúci vojaci aj isté výhody.
„Ak podľa Legionárskeho zákona dostal muž status legionára, každý rok odslúžený v légiách sa mu započítal do dôchodku ako tri odpracované roky,“ potvrdil Votava.
Trinásť vagónov v deviatich slovenských mestách
Zberateľov zaujímajú aj vyhorené chaty. Štítky z nich sú najvzácnejšie Čítajte Vo vlaku s trinástimi vozňami hľadali podľa Zdeňka Votavu svojich predkov ľudia denne.
Spolu s množstvom iných záujemcov mohli vidieť neľahké prostredie, v ktorom ich predkovia prežili boje na Sibíri na Transsibírskej magistrále.
Legiovlak brázdil Slovensko celé dva mesiace. V dokonalej replike Legiovlaku z obdobia 1918 – 1920 nechýbal ani krajčírsky, ubytovací, dielenský, zdravotnícky, obrnený, ubytovací, štábny, poštový, filmový či veliteľský vozeň.
Nájdené stopy po guľkách v exteriéri dielenského vozňa sú aj po sto rokoch tragickým mementom.
Na Slovensku stál Legiovlak v deviatich staniciach.
Prvotná myšlienka na vytvorenie pojazdného múzea Legiovlak vznikla v roku 2008. V archíve bolo množstvo fotografií, ktoré zachytili vozne a ich vojnové vybavenie. Partia nadšencov začala s troma vagónmi, každoročne pribúdali nové.
„Nápad mal brat Žuffa z Olomouca. Vlak je projektom Československej obce legionárskej. Dnes má trinásť vagónov. Momentálne dávame dohromady parnú lokomotívu. Jazdiť by mala už od budúceho roku,“ pokračoval Votava.
Množstvo vzácnych originálnych predmetov
Po smrti skvelého majstra unikátne hodiny zastali Čítajte Storočnú históriu legionárov okrem dokonalej repliky vlaku pripomínajú predovšetkým veľmi vzácne originály dobových predmetov, ktorými sú interiéry vagónov doslova obsypané.
Návštevníci pojazdnej expozície neveriacky spoznávajú, ako bol Legiovlak vybavený. Telefóny, poštové priečinky, kvalitné písacie stroje, chirurgické nástroje, samovary, šijací stroj, krajčírske figuríny na odevy, dielenské náradie, filmová kamera, ale aj bankovky, mince, šable, guľomety, delo, uniformy, ručne vyrezaný šach, dobové noviny a knihy, injekčné striekačky a dokonca aj drevená protéza v zdravotníckom vozni pripomínajú dobu zo začiatku minulého storočia.
„Legiovlak už v minulom roku navštívilo 177-tisíc návštevníkov. Od marca tohto roku jeho interiér a exteriér obdivovalo 119-tisíc záujemcov. Záujem medzi verejnosťou je obrovský, ohlasy sú pozitívne,“ pokračoval náčelník posádky Legiovlaku.
Každý z dobových vagónov je rozdelený na dve časti. V prvej časti je predstavený interiér vagóna z danej doby a v druhej časti sú vo vitrínach prezentované originálne predmety, ktoré boli spojené so životom československých legionárov.
Vo veliteľskom vozni vyhrával gramofón
Legiovlak je nabitý muzeálnymi predmetmi, ktoré sú skutočnými raritami. „V ubytovacom vozni je jediná dochovaná filmová premietačka, ktorú skutočne naši legionári na Sibíri používali,“ podotkol Votava.
Pánsku zostavu návštevníkov určite zaujme vystavené delo či guľomet, ale aj pohľad do exkluzívne vybaveného veliteľského vozňa, v ktorom nechýba nádherný gramofón.
„V tomto vagóne je aj vzácny samovar. Veľa legionárov si samovary priviezlo domov. Samovary a popíjanie čajov sa stali symbolom,“ pokračoval Votava. Originálny poľný telefón v štábnom vagóne patrí medzi ďalšiu z množstva vzácnych vojnových rarít.
„V dobe mobilných telefónov, keď sú na veľkom ústupe aj tradičné pevné linky, musia rodičia deťom vysvetľovať, že takto v minulosti vyzerali telefóny. Najnovšia generácia by takéto telefóny už nedokázala bez pomoci vôbec rozpoznať,“ usmial sa desiatnik Votava.
Zdravotnícky vozeň naháňa depresívne predstavy o množstve zranených vojakov a o operáciách vo vozni.
Množstvo chirurgických nástrojov, ale aj kliešte na trhanie zubov a fľaštičky s dezinfekčnými prostriedkami vás zavedú do priestorov bolesti, v ktorých sa uskutočňovali aj amputácie zdevastovaných končatín.
„Vystavené nástroje zubára boli pred sto rokmi skutočne v ústach našich legionárov,“ potvrdil sprievodca vojnovou históriou.
Ruskú zimu si odtrpeli
V dokonalej expozícii legionárskeho vlaku vás určite zaujme aj poštový vagón a v ňom korešpondenčný lístok z brezovej kôry.
„Na Sibíri bol spočiatku veľký nedostatok papieru a písacích potrieb. Preto vojaci posielali listy domov na brezovej kôre. Vagón distribuoval poštu aj medzi jednotlivými stanicami, ktorými prechádzal,“ uviedol Votava.
Kým však prišli listy od legionárov k svojim milým, prešli nekonečné mesiace.
Napriek tomu to bol jediný spôsob, ako oznámiť najbližším, že legionár je ešte stále medzi živými a nevie sa dočkať svojej vytúženej lásky. Poštové priečinky s nápismi Ťumen, Čita, Marinsk, Irkutsk, Petropavlovsk, Krasnojarsk či Vladivostok sú dôkazom, že listy sa odovzdávali počas celej trasy na ďalšiu cestu k adresátom.
Vlak sa presúval rýchlosťou 50 km/h a legionári si v ňom v nepredstaviteľnej ruskej zime poriadne vytrpeli.
„Aj keď v každom vozni bola piecka, legionári dostali vo vlakoch zabrať. To, čo prežili, bolo niečo neskutočné. Pre radových vojakov boli určené niekdajšie nákladné vagóny – dobytčiaky. Dôstojníci mali osobné vagóny. Tie boli vyhrievané aj systémom pripojeným priamo k parnej lokomotíve,“ pokračoval Votava.
Pojazdná kasáreň československých vojakov
Legiovlak, vojenské múzeum na koľajniciach, je projektom Československej obce legionárskej, ktorá vytvorila presnú repliku legionárskeho vlaku z rokov 1918 až 1920, kedy na Transsibírskej magistrále v Rusku bojovalo vyše 70-tisíc vojakov Československých légií.
Od marca 1918 sa československé vojsko na Rusi zabývalo vo vlakoch v počte 12 – 16 mužov na jeden vozeň. Vlaky slúžili ako pojazdná kasáreň a stali sa do roku 1920 domovom našich vojakov, ktorí si ich postupne dovybavovali a zdobili.
V druhej polovici roku 1918 postupne dochádzalo k odstráneniu improvizácií, jednotlivé jednotky boli doplňované, nové sformované, a tým dochádzalo aj k budovaniu logistických a podporných častí (kuchyne, pekárne, práčovne, zbrojárske, technické, krajčírske, dielenské, obuvnícke, stolárske a ďalšie dielne, sklady, štáby, nemocnice a iné), a to predovšetkým vo vozňoch.
Pri dobývaní Transsibírskej magistrály dochádzalo k obsadzovaniu železničných úradov na staniciach československými legionármi. V roku 1919 sa československý armádny zbor stiahol na Sibír k ochrane magistrály.
Po nástupe Červenej armády začiatkom roku 1920 začala evakuácia československých vojsk zo Sibíri do Vladivostoku a potom 42 lodnými transportmi do vlasti. Replika Legiovlaku po českých a slovenských železničných uzloch svoju spanilú jazdu definitívne ukončí v roku 2020.
