FOTO: Cyklistické šialenstvo – Vrchárska koruna Trenčianska

TRENČÍN. V krížovkárskom slovníku by bolo ku skratke VKT určite uvedené – cyklistické šialenstvo na tri.

Počas ultranáročného podujatia Vrchárska koruna Trenčianska 555 Nonstop zdolali na horských bicykloch siedmi z trinástich odvážlivcov 20 vrcholov nášho regiónu. Absolvovať museli minimálne 555 kilometrov s celkovým prevýšením 13 555 metrov.

Vrchárska koruna Trenčianska (23 fotografií)

Z trinástky ultrabikerov na štarte v Trenčíne dorazili do cieľa na Veľkej Javorine napokon siedmi. Medzi nimi aj 48-ročný Trenčan Rado Tilandy, ktorý bol zároveň hlavným organizátorom najnáročnejšieho podujatia, ktoré na Slovensku nemá obdobu.

Dvadsať zastavení na najvyšších kótach

Skúška odvahy, odhodlania, prekonania bolesti, potlačenie strachu, odriekanie spánku, siahnutie na dno svojich síl a množstvo adrenalínu. Taká bola premiéra najťažšieho cyklistického podujatia, aké Slovensko dodnes nezažilo.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Cyklotrasu spod Juhu do centra Trenčína dokončili Čítajte 

Štartujúcich navyše počas všetkých dní sprevádzalo daždivé a chladné počasie. Po štarte na Palackého námestí v Trenčíne čakalo na jedenásť mužov a dve ženy v sedlách horských bicyklov dvadsať náročných zastavení vo vysokých vrchoch.

Považský Inovec, Pánska Javorina, Michalov vrch, Vtáčnik, Magura, Makyta, Veľký Plešivec, Michalov vrch – to je len zopár kót, ktoré odvážlivci bez hraníc na svojich horákoch zdolali. Nechýbali medzi nimi ani hrady Beckov, Uhrovec, Mohyla na Bradle, ale aj rozhľadňa Poľana či vysielač Nad oborou, ktoré dali súťažiacim pocítiť, čo znamená siahnuť na dno svojich síl.

„Odštartovali sme 12. septembra s časovým limitom zdolania trate do 17. septembra. Preteky boli nonstop. Ak chce niekto zvíťaziť, veľa toho naspať nesmie. Spánok je obrovská strata času. Ide sa v čase i v nečase, počas dňa i v noci,“ prezradil organizátor podujatia Rado Tilandy.

Víťaz nespal 77 hodín

Víťaz Aleš Melichařík dosiahol čas 81 hodín 40 minút. Z týchto necelých 82 hodín spal iba jeden a pol hodiny.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Nový povrch cyklotrasy musia opraviť Čítajte 

„Skonštatoval, že toto boli preteky, v ktorých najdlhšie vo svojom živote vydržal nespať. Nezaspal, nezastal. Bez oddychu a bez akéhokoľvek spánku vydržal ísť na svojom bicykli takmer 77 hodín,“ prezradil Tilandy.

Prvé miesto okrem lesa, kde mohli súťažiaci prespať, bol jeden z horských hotelov po 160 kilometroch na trati. Na 420. kilometri bola možným útulkom pre cyklistických extrémistov populárna Inovecká chata.

„V Kálnici, na 444 kilometri, nám veľmi pomohol majiteľ bikeparku Michal Feník. U neho sa dalo zadarmo najesť a občerstviť. Dal nám pizzu, rezne, alko, nealko. Každému, čo chcel. Veľmi ho naša akcia nadchla,“ uviedol Tilandy.

Z tohto záverečného občerstvovacieho komfortu viedli stopy cyklistických pneumatík v rozbahnenom alebo skalnatom horskom teréne ďalších 120 kilometrov v hororovom počasí cez mohylu na Bradle až na Veľkú Javorinu.

Zablúdil na Považskom Inovci

Trinástka odvážlivcov bola v jednom klbku iba na štarte. Potom do kopcov šliapal už každý na vlastnú päsť. Bez GPS navigácie, topografických máp, buzoly či kompasu si do nebezpečných terénov netrúfol nik. A k tomu päť-šesť svietidiel v každej výbave vrátane nevyhnutnej čelovky, nabíjačky a energetickej banky.

„Chceli sme, aby do dvadsiatky vrcholov bol z každého okresu v Trenčianskom kraji zaradený aspoň jeden. Vybrali sme 50 vrcholov a potom sme na internete hlasovali, ktoré zaradiť do programu. Prešli sme všetky okresy nášho kraja,“ vysvetlil vytýčenie trate Tilandy.
555 kilometrov vybrali organizátori ako magické číslo. Napokon najmenší počet najazdených kilometrov na trati, ktorú zostavil Tomáš Vlk, bol 581. Ultrabikeri sa napriek orientačnej výzbroji nevyhli ani blúdeniu.

„Ja som zablúdil na Považskom Inovci. Išiel som z Dubodiela a asi únavou som mal zafixované, že každá cyklocesta v jeho blízkosti musí končiť na Považskom Inovci. Keď som sa sedemnástykrát vracal, už som ani neveril, že trafím. Keby som vytiahol mapu, v momente sa rozmočí,“ priznal.

Jelene v ruji na každom kroku

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: S opravou historického mlyna začnú už na jar + FOTO Čítajte 

Vrchárska koruna Trenčianska sa v premiére jazdila bez akéhokoľvek obmedzenia. „V niektorých extrémnych pretekoch kvôli hroziacim medveďom zakázali nočné jazdy. My sme neobmedzili ani presun v noci. Medvede sa nám, našťastie, tentokrát vyhli. To, čo si ľudia myslia, že medvede čakajú za stromom a zjedia prvého turistu, určite neplatí. Na rozdiel od ľudí to nie sú zákerné šelmy,“ usmial sa organizátor.

Napriek tomu sa na bicykel bez zvončeka neposadí. Medvede cinkanie upozorní, že je na blízku. Slovo strach mu ale veľa nehovorí.

„Keď je človek v lese veľmi dlho, stáva sa jeho súčasťou. Ale vždy v noci očakávam, že v tme uvidím iba svietiace očká. To nie je dobrá predstava. Dvakrát som v minulosti stretol medveďa, nedorezali by sa vo mne krvi. Frajerina to určite nie je,“ usmial sa.

Počas pretekov obchádzal jelene v ruji, spoza kríčka stále očakával bežiacu rodinku diviakov.

„Ja voči prírode cítim pokoru. Nejazdili by sme v chránenom území a na zviera by som nikdy nevzal pušku,“ vyznal sa.

Zrážka s autom mohla byť osudná

Medvede ho nenaháňali, diviaky mu cestu neskrížili. Zato sa mu nečakane do cesty postavilo osobné auto na mieste, kde ho vôbec nečakal.

„Padol som na asfaltke. Veľmi nepríjemne. Pani na bočnej ceste hľadala psa a auto mala odstavené. A ja som do neho vpálil. Krvavý nos, poolamované zuby a prvý pocit, či nemám zlomenú chrbticu alebo či sú ostatné kosti celé. Koleno som mal ako hlavu,“ prezradil Tilandy.

Postavil sa na nohy, doodieraný a skrvavený na tvári sadol na bicykel a šliapal ďalej. Na otázku, či nechce ísť do nemocnice, iba stroho odpovedal: „Veď ja som tu na pretekoch.“

Možno aj preto, že cyklistika je pre neho spojením s iným svetom. Otec, ktorý Rada k cyklistike priviedol, je v tých chvíľach pre neho doslova na dotyk.

„Počas celej súťaže som cítil pri sebe otcovu prítomnosť. Doslova som sa s ním v myšlienkach rozprával,“ vyznal sa. Podľa jeho slov mu takéto preteky vyčistia hlavu na tri mesiace. A napriek obrovskej únave celé telo psychicky i fyzicky zrelaxuje.

Magura – to bolo niečo strašné

Organizátorov inšpirovali dobrodruhovia za riekou Moravou. Tu sa chlapci v sedadlách preháňajú v extrémnych podmienkach na Vrchárskej korune Valašska už šesť rokov.

„Aj u nás je povinnosťou prejsť vrcholy v poradí, v akom sú na mape vytýčené. A potešil som sa, keď sa na našu akciu prihlásil svetoznámy extrémny cyklista Sváťa Božák. Tento Moravák prešiel Ameriku nonstop,“ pokračoval Tilandy.

Kontrolou zdolania jednotlivých vrcholov je záznam z navigácie a selfie fotografia s nálepkou pridelenou na štarte na každom z vrcholov.

„Trať sa na bicykli v sedadle celá prejsť nedá. Na niektorých miestach bolo treba niesť a znášať bicykel na chrbte aj niekoľko hodín. Najťažšie bolo zdolať Maguru, to bolo niečo strašné. Obrovské stúpanie a samé skaly,“ zdôveril sa Tilandy. Zabrať mu dala poriadne aj Makyta. „Posledný kilometer som išiel hodinu. Tam keby som spadol, tak letím nekontrolovateľne dole prudkým svahom zo skál,“ potvrdil.

14-ročný chlapec skončil tretí

Vrchársku korunu Trenčiansku neuveriteľným spôsobom vyšperkovali otec so synom Liebelovci. Medzi sedmičkou chlapov, ktorí extrémne preteky celé úspešne dokončili, sa spoločne na treťom mieste so svojím otcom Toníkom umiestnil 14- ročný Metoděj Liebel.

Dvojica nadšencov horskej cyklistiky zvládala takmer 600 kilometrov horskej trasy spoločne za 84 hodín 34 minút.

„Každú noc relatívne dobre spali, ale zvládli aj noc v krmelci. Do akcie dohnal otca práve tento mladý chalan. Dali to obaja napokon o 40 hodín rýchlejšie ako ja,“ podotkol Tilandy, ktorý poctivo trénuje takmer každý deň.

„Bicyklujem aj v zime, aj keď je meter snehu. Keď je osemnásť pod nulou, sadnem na bicykel a idem jazdiť. Teraz sú tri dni po pretekoch, ktorý sa konal v totálnom nečase a v daždi. A necítim ani štipku pre-chladnutia. Treba sa predovšetkým kvalitne a primerane obliecť. Ale keď som dal ponožky dole, manželka ma chcela vysťahovať do pivnice,“ podotkol s úsmevom. Neexistuje zlé počasie, iba zle oblečený cyklista.

Na bicykli iba minimum vecí so sebou

Počas šiestich dní lialo na cyklistov v horách bez prestania ako z krhly. „Stavil som na pravidlo, keď ti je zima, musíš viac ťahať. Ale boli úseky, kde som myslel, že naozaj zamrznem. Keď ideš sedemdesiatkou dole svahom vo vode, nie je to sranda. A nebudem ťahať navyše na stovku, aby som sa zahrial,“ zasmial sa jazdec, ktorému upršané počasie a dážď vyhovuje viac ako letná horúčava.

Vo výstroji sa snaží nosiť iba minimum vecí. Tie najpodstatnejšie vopchá do cyklistickej taštičky. Ruksak na pleciach by bol pre neho iba zbytočnou záťažou a spôsoboval bolesť chrbta.

„Nevyhnutnosťou sú suché veci so sebou a pláštenka proti dažďu. Aleš, ktorý to vyhral, sa dokázal zbaliť do jeden a pol kilogramu. Pritom bol nachystaný do dažďa i na prespanie v lese. A okrem Kálnice nevyužil žiadne ubytovacie zariadenie. Ale to je borec, ktorý jazdí aj preteky 2222 kilometrov,“ skonštatoval na záver Rado Tilandy, hlavný organizátor Vrchárskej koruny Trenčianskej.