ŠTVRTOK. Krížom celým Slovenskom sa takmer dva mesiace postupne presúval legendárny Legiovlak. Svoju slovenskú púť od augustovej Žiliny naprieč našou krajinou ukončil 28. septembra v Bratislave.
Replika súpravy vlaku z 1. svetovej vojny má trinásť vagónov a pripomína návštevníkom, ako žili, bojovali a trávili čas československí legionári pred vyše sto rokmi.
Aj v našom regióne dodnes žijú potomkovia a príbuzní legionárov, ktorí legionársky vlak a tisíce kilometrov v ňom zažili vo vzdialených kútoch Ruska na vlastnej koži.
259 vlakov s 531 osobnými a 10287 nákladnými vagónmi sa navždy zapísalo do vojnovej histórie. Histórie, ktorá pomohla formovať začiatok budúceho samostatného Československa.
Po svadbe išiel robiť do Ameriky
Aj Štefana Masaryka zo Štvrtka (okres Trenčín) našiel na začiatku 1. svetovej vojny povolávací rozkaz vykonávať vojenskú službu v rakúsko-uhorskej armáde v začínajúcom sa vojnovom konflikte.
Dostal sa na východný front a následne do zajatia ruskej armády. Už predtým však mladý Štefan (narodený 1881) zažil vo svojom živote zložité chvíle.
Mengeleho dievča – príbeh ženy, ktorá prežila zvrátené pokusy nacistických lekárov Čítajte „Manželov dedko bol vychovaný naozaj veľmi skromne v chudobnej dedine. Oženil sa ako 24-ročný, narodili sa dve malé detičky a peňazí nebolo. Pochádzal z Ivanoviec a presťahoval sa k neveste do Štvrtka. Už krátko po narodení detí však odišiel pracovať do Ameriky,“ prezradila Božena Zlatovská, manželka Masarykovho vnuka.
Štefan domov z Ameriky posielal peniaze a dom sa podarilo prestavať. „Do Ameriky musel odísť ale sám. Bol nešťastný, že doma musel zanechať manželku a dve malé deti, chlapčeka Janka a dcérku Katušku. Ale bolo treba zarobiť peniaze na živobytie. V USA bol vyše päť rokov,“ vysvetlila pani Zlatovská.
Štefan Masaryk robil dopoludnia v ťažkej práci v jednej fabrike, popoludní balil súčiastky v ďalšej fabrike. Domov posielal manželke a deťom pravidelne zarobené peniaze.
Obrovská zima a omrznuté nohy
Štefan Masaryk mal počas vypuknutia 1. svetovej vojny 33 rokov. Po zajatí v Rusku bol odvlečený okamžite do zajateckého tábora na Sibíri. Podmienky, v ktorých tu zajatci žili, boli neskutočne kruté.
„Dedko žil na Sibíri takmer šesť rokov. V tuhej sibírskej zime bolo mínus päťdesiat stupňov. Zima bola taká strašná, že mu omrzli nohy a vlasy mu primŕzali na drevenú dosku, na ktorej spával,“ uviedla vnučka Štefana Masaryka Božena Rýdza.
Chudobná babička zachránila život štvorročnej Mirky Krausovej Čítajte Do Ruska bol mladý tridsiatnik odvelený iba tri dni potom, ako sa vrátil domov. Vôbec si po vytúženom návrate z Ameriky neužil malé deti ani krásnu mladú manželku, na ktoré sa tak tešil. „Zajatie prežíval s mnohými slovenskými vojakmi v rôznych ruských mestách. Najdlhšie bol v Petropavlovsku,“ pokračovala Božena Rýdza.
Spomienky Štefana Masaryka na zajatie a Sibír boli strašné. „Hlad, bieda a obrovská zima. Mali sa tam veľmi zle. Naša generácia si také utrpenie už ani nevie predstaviť. Ráno bola na posteli srieň, boli celí premrznutí. Ťažký osud ho spútal so Sibírou až na takmer šesť rokov. Vrátil sa domov s podlomeným zdravím a omrznutými nohami,“ pokračovala Božena Zlatovská.
“Fotky opatrujeme ako oko v hlave. Aj tú deduškovu poslednú, s fajkou v ruke.
„
Osobne sa stretol s Milanom Rastislavom Štefánikom
V zložitej vojnovej situácii s obrovskou masou zajatcov a dezertérov začali vznikať československé légie. Ich existencia podporila českú a slovenskú politickú emigráciu v snahe o vytvorenie samostatného Československa. Aj vďaka légiám bolo Československo po skončení vojny považované za jednu z víťazných krajín.
„Dedko sa osobne na Sibíri stretol aj s Milanom Rastislavom Štefánikom. Keď sa Štefánik dozvedel, v akých ťažkých podmienkach tam títo zajatci žijú, pricestoval na Sibír a osobne navštívil takmer všetky legionárske pluky na fronte. Rozprával sa tu s vyčerpanými a podráždenými vojakmi,“ uviedla vnučka Božena Rýdza.
Vojaci sa mu sťažovali, že chcú ísť domov. Boli dlho odkázaní sami na seba, bez sľúbenej pomoci. „Štefánika to trápilo a zo všetkých síl sa snažil vyriešiť ich skorý návrat domov,“ prízvukovala Rýdza.
Obete holokaustu z kopaníc pripomína pamätná tabuľa Čítajte Božena Zlatovská dodnes rozmýšľa, ako Štefana Masaryka vo Štvrtku vlastne rakúsko-uhorská armáda našla a povolala na front.
„Zo Štvrtka bol pravdepodobne jediný, čo na front odišiel. Neviem, ako ho objavili. Sám by sa určite neprihlásil,“ skonštatovala.
Vlastná dcéra otca nespoznala
Ani návrat československých legionárov do rodnej vlasti nebol jednoduchý. Návrat domov po skončení vojny bol spojený s precestovaním tisícok kilometrov po súši i moriach.
„Najskôr cestoval vlakom z Petropavlovska do Vladivostoku. Tam sa nalodil a pokračoval loďou ďalej až do talianskeho prístavného mesta Terst. Oboplávali celú Áziu. Odtiaľ vlakom do Prahy. Z Prahy do Trenčianskych Bohuslavíc. A to už bol vlastne doma, vo Štvrtku,“ pokračovala Božena Rýdza.
Doma ho očakávala túžobne celá rodinka. Po rokoch strávených v Amerike a na Sibíri boli Štefanove deti Janko a Katka už takmer dospelé. „Otec sa deťom vrátil po dvanástich rokoch odlúčenia a rodinka mohla konečne začať žiť normálnym životom,“ potešila sa vnučka Štefana Masaryka.
Prvé stretnutie po dvanástich rokoch s vlastnými deťmi bolo veľmi ťažké. „Malá Katka kričala: Akýsi starý dedko ide k nám. Vlastná dcéra ho nespoznala. Po dlhej plavbe loďou bol zarastený a na nespoznanie. Kozmetika žiadna. Boli radi, že majú trochu vody na umytie,“ skonštatovala Zlatovská.
Rodina opatruje spomienky na Ameriku i Sibír
Najbližšia rodina dodnes ako oko v hlave opatruje veľmi vzácne vyše storočné fotografie z pôsobenia Štefana Masaryka v Amerike. Zopár záberov zostalo aj z legionárskych čias na Sibíri.
U vnučky Boženky je ozdobou šperkovnica, ktorú jej dedko dostal 15. júna 1917 v zajatí od kamaráta Františka Majerczyka. Šperkovnica má už vyše sto rokov. Štefan Masaryk ju po návrate zo Sibíri venoval svojej dcére Katke.
„Na drevenej šperkovnici, na ktorej dedkov druh zo zajatia vyrezal kvety, je aj venovanie: Na pamiatku zo zajatia – Petropavlovsk – Sibír, rok 1917. Šperkovnicu mi venovala moja mama. Doteraz leží na toaletnom stolíku,“ zaspomínala si pani Rýdza. Fotografie malých detí Štefana Masaryka s manželkou, záber Amerikána Štefana z ateliéru v Chicagu či fotografia zo zakladania Slovenského evanjelického spolku Jána Kollára v USA v roku 1904 by boli ozdobou každého múzea.
„Fotky opatrujeme ako oko v hlave. Aj tú deduškovu poslednú, s fajkou v ruke,“ vyznala sa Božena Zlatovská.
Dožil sa úctyhodného veku
Štefan Masaryk sa napriek zložitému životu a pohnutému osudu dožil úctyhodného veku. V roku 1971 zomrel ako 90-ročný. Aj keď následky zo zajatia niesol so sebou celý život, celý život prežil veľmi aktívne. Na svoj ťažký osud sa nezvykol nikdy sťažovať. Na legionárske časy ale spomínal iba zriedka. Po roku 1945 boli časy legionárov v našej vlasti aj tak témou, o ktorej sa „pre istotu“ veľa nehovorilo.
„Pracoval potom trvalo vo Štvrtku na železnici v strážnom domčeku. Veľmi mu to pomohlo, trvalo zarábal. A napriek všetkému, čo prežil, dožil sa deväťdesiat rokov. Zdravie mu nepodlomilo ani fajčenie fajky, nikdy nepotreboval doktora,“ prezradila Božena Zlatovská.
Vo vyššom veku na dôchodku sa vo voľnom čase rád venoval aj s manželkou prácam vo veľkej záhrade. „Okopávali, rýľovali, obrábali políčka, všetko robili ručne, nemali sme ešte vtedy žiadnu strojovú techniku. Až neskôr sa kúpil traktor,“ pripomenula na záver manželka Masarykovho vnuka Božena Zlatovská.
