DOLNÉ SRNIE. Slovenská príroda je krásna, aj keď čoraz viac ničená extrémnymi výrubmi. Podľa fotografa Jozefa Dovičina, ktorý sa v nej pohybuje už dlhé roky je zásah človeka neprehliadnuteľný.
Okrem fotografovania sa nadšenec z Dolného Srnia venuje aj natáčaniu videí. Jeho najnovší počin zachytáva krásu búrok a bleskov nad západným Slovenskom. Kvôli najlepším záberom precestuje ročne tisícky kilometrov, spoločnosť mu väčšinou robí iba fotoaparáty, statívy, objektívy a lesná zver.
Čo vás priviedlo k fotografovaniu?
– Dokumentovaniu prírody sa venujem približne 15 rokov a tvorbe videí asi sedem. Cestujem po Slovensku a zachytávam momenty pri východe a západe slnka ako i nočnú krajinu. Pripravujem filmový dokument s názvom Potulky po Slovensku, na ktorom pracujem už niekoľko rokov a niekoľko ďalších ešte budem.
Zo začiatku som fotil iba občas, postupom času som si to obľúbil, a keďže som býval často v prírode, tak som sa tomu začal venovať intenzívne.
Na čas je to veľmi náročné, či už fotiť, alebo hodiny materiál spracovávať na počítači. V poslednej dobe som začal fotiť mestá a to, ako sa mení mesto a obloha pred západom slnka.

Za sebou máte už mnoho videí zachytávajúcich krásy Slovenska, najnovšie video je odlišné, je o búrkach. Ako dlho ste ich lovili, aby mohol vzniknúť sedemminútový audiovizuálny materiál?
– Materiál som zháňal dva roky. Na videu je moja rodná obec Dolné Srnie, Piešťany, Stará Turá, Púchov, Trenčín, Beckov, Veľká Javorina, ale aj Březová na Morave. Síce je to pár kilometrov za Slovenskom, ale sú odtiaľ pekné pohľady na Moravu, Kykulu. Na západe bývajú najčastejšie búrky na Myjave a v jej okolí.
Ako ste odsledovali vývoj búrok? Vytypovať si vhodné miesto na fotografovanie musí byť kľúčové.
– Cez lightningmaps.org. Podľa tejto stránky viem, kde vznikla búrka, ako je ďaleko a aký má smer. Keď je predo mnou približne 50 kilometrov, vyrazím jej naproti. Mám vytypované rôzne miesta, kam sa dá dostať autom a zároveň je odtiaľ pekný výhľad na okolie.
Ako si popri práci nájdete dostatok času na cestovanie?
– Je za tým nedostatok spánku (úsmev). Keď som ešte v lete nenaháňal búrky, tak som odpočíval, veľakrát sa mi nechce, ale keď vidím, ako je vonku, tak idem.

Ktoré kúty Slovenska fotografujete najradšej?
– Nemám vytypované najkrajšie miesto, je mi jedno, či má kopec 300 metrov alebo 2000. Priznám sa, že tento rok ma dostal Dreveník pri Spišskom hrade. Je to fantastické miesto na výhľady.
V prírode sa pohybujete často, mení sa?
– Zmeny v prírode sú, bohužiaľ, skoro všade len k horšiemu. Výruby sú extrémne, či už celých lesov, alebo výruby popri potokoch, cestách. Podpora na drevoštiepku a vývoz dreva je pre Slovensko tragédia. Zničené turistické chodníčky „elkatečkami“ (LKT – lesný kolesový traktor, pozn. r.) je tiež niečo otrasné. Všade je to vidieť, hlavne v Nízkych Tatrách.

Môže byť fotografovanie nebezpečné?
– Minulú zimu som to na Veľkom Rozsutci trocha podcenil. Úplne hore bola pred západom slnka veľká hmla, strašne fučalo a bol silný mráz. Počkal som preto v závetrí asi desať minút od vrcholu, lenže hmla zostala na vrchole a ja som nevedel nájsť zostupovú trasu do medziholia, pretože bolo všetko zaviate závejmi.
Dvakrát som zle odbočil a nevedel som sa vyhrabať zo snehu, to som fakt myslel, že je koniec... So zverou zatiaľ zlé skúsenosti nemám, aj keď často chodím sám.
Pri extrémnych podmienkach potrebuje aj vaša fototechnika starostlivosť...
– V tomto som celkom lajdák, keď popŕcha, tak použijem handričku na foťák. Rovnako to je aj po nočnom fotení, keď sú fotoaparáty zarosené. Nie som z tých, ktorí techniku stále čistia.
Asi len málo fotografov považuje svoju prácu za dokonalú a má sny o skvelom zábere. Aký sen máte vy?
– Snom sú dokumentárne filmy. Prvý – Zimné krásy Malej Fatry z Terchovej, ktorý mal premiéru na filmovom festivale Hory a Mesto, sa už premietal na Slovensku a najmä v Česku. Celkovo som ale sklamaný z odozvy na Slovensku, takže je veľká šanca, že ho venujem ako vianočný darček pre svojich fanúšikov. Ale mám v príprave veľa filmov, ktoré postupne natáčam.