Emíre Khidayer (1971) sa narodila slovenskej mame a irackému otcovi. Ako diplomatka pôsobila na zastupiteľstvách SR v Egypte, Kuvajte a Iraku.V Dubaji viedla firmu v oblasti informačných technológií. V Chartúme pracovala ako politická poradkyňa pre hlavného predstaviteľa OSN pre Sudán a momentálne robí v politickom tíme misie OSN v Iraku.Na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií prednášala predmet arabské spoločnosti a kultúra. V spoluautorstve s Edgarom Jarúnkom vypracovala Návrh na prepis arabských slov do slovenčiny uverejnený v Slovenskej reči (2005).Je autorkou kníh Arabský svet – iná planéta? (2009, ocenená Literárnym fondom a Knižnou revue), Život po arabsky (2010), Príbehy zo Sumhuramu (2010), Dubajské tajomstvá (2013), Arábia chutí, v spoluautorstve s fotografom Alanom Hyžom (2016) a početných odborných a populárno-náučných článkov týkajúcich sa Blízkeho východu. Jej knihy boli preložené do češtiny, poľštiny a angličtiny.
NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Bikiny a burkiny. Obrovská odlišnosť dvoch svetov. Už nielen na plážach v arabskom svete môžete ženy milujúce vodu stretnúť zahalené v plavkách – burkinách.
Kým na plážach v západných európskych letoviskách sú už menej výnimočným javom, na Slovensku i v Českej republike vyvolali medzi návštevníkmi kúpalísk obrovskú diskusiu.
Niektorým burkiny nevadia, v iných vzbudzujú obrovskú nevôľu. V niektorých oblastiach Európy boli zakázané.
Prvá slovenská diplomatka na Blízkom východe a spisovateľka Emíre Khidayer sa narodila slovenskej matke a irackému otcovi.
Tým, že pracovne aj osobne pozná obe strany, prinášame vám jej autentický pohľad na svet, v ktorom platia pre ženu aj pri vode úplne iné zásady ako tie, na ktoré sme v našej kultúre dávno zvyknutí.
Rozprávali sme sa s ňou nielen o čoraz viac diskutovanejších burkinách.
Voľný čas v arabsko-islamskom svete vyzerá u žien zrejme úplne inak ako ten náš.
- Keď si chceme rozobrať túto tému, musíme si uvedomiť, ako fungujú ľudia v arabsko-islamskom svete. Celá táto oblasť je mimoriadne ovplyvnená islamom ako životným štýlom, ktorý určuje všetko, vrátane vychutnávania si voľného času a jeho spôsobu.
Vo všeobecnosti mať čas na seba je pre ženu činnosť, ktorá stojí na konci rebríčka jej životných aktivít a tiež záujmu (hovorím o väčšine žien). Venovanie sa samej sebe je často vnímané ako márnosť.
Teda hovorím nielen o samotnom kúpaní, ale i o zájdení si do kina (ak vôbec existuje), ísť ku kaderníkovi, respektíve kaderníčke (ak vôbec existuje taká možnosť), prečítať si knihu okrem Koránu (čítanie je záležitosťou iba elít, bežný Arab takmer nečíta), ísť pozrieť kamarátku alebo študovať.
Nielen v cudzine, ale aj na slovenských a českých kúpaliskách sa objavili arabské ženy vo svojom voľnom čase v plavkách-burkinách zahaľujúce celé telo. Ako to vnímate?
- Pozitívom je, že moslimka je ochotná prijímať radosti tohto sveta aj v podobe kúpania. Na druhej strane stojí fakt, že vo svojom myslení zostáva v štádiu, kedy rieši javy, ktorými – neuvedomujúc si – podporuje nerovnosť pohlaví. Stále je ponorená v ohraničeniach islamu. Jej rozhodnutie je ísť sa kúpať. To, že zostane zahalená, odráža diktát islamských učencov (teda niekoho iného), ktorých výklad akceptovala a preniesla do praxe.
Kúpať sa v burkinách alebo zahalená je spojené s predpisom a nezvykom odhaľovať telo niekomu inému ako vlastnému mužovi, pričom sa v tejto interakcii rieši postoj muža a nie ženy.
Existujú v arabských krajinách tradičné verejné kúpaliská podobné tým našim?
- Uvedomujúc si danosti vštepené islamom ako prevládajúcou ideológiou tejto časti sveta, verejné kúpaliská ako ich my poznáme, neexistujú.
Ak sú bazény, nájdete ich ako súčasť klubov britského razenia alebo v najlepších hoteloch. Iste, nejde o žiadnu masovosť, členské si môže dovoliť málokto. Druhá vec je, ako sa človek, teda „typu“ žena, cíti vo väčšinovej prítomnosti mužov. Miestna žena je na takýchto miestach raritou.

Ako často vídať ženy v arabských krajinách na verejných plážach?
- Na verejných plážach (ak vôbec sú) ich najčastejšie vídať kompletne zahalené pod slnečníkom, ako sa pozerajú na manžela a deti, ktoré sa radujú z vodného zážitku.
Keď ide o spoločnú pláž, máloktorá žena vstúpi do vody, a ešte menej ich aj pláva, a ak sa o to snaží, tak iba v dlhom košeľovitom odeve či dnes už burkinách. O plávanie tu vôbec nejde.
Mimochodom, plavkýň je v tejto časti sveta ako šafránu. Aj keď má žena oblečenú džallábíju, tak jej voda prisaje odev na telo a potom vidno jeho tvary. To podľa nariadení v islame nemožno dopustiť. Preto sa radšej väčšinová, aj tzv. umiernená moslimka snaží kúpaniu vyhnúť.
V Egypte sa od začiatku nového milénia začali objavovať segregované pláže iba pre ženy. Zrazu sa stali veľkých hitom, čo svedčalo o tom, že ženy si chceli spraviť radosť. Ženy z vyššej spoločnosti na verejné pláže, hoci niektoré z nich nosia bikiny, nechodia.
Doprajú si servis v drahých kluboch a hoteloch, kde je predsa len otravovanie mužov nižšie. Ale i tak tam nechodia samy, vždy buď v spoločnosti kamarátok, alebo s rodinou.
Aký vzťah majú arabské ženy k plávaniu a k tráveniu voľného času pri vode?
- Kúpanie určite nepatrí k tradičným formám vyžitia sa či arabských mužov, či žien. Drvivá väčšina Arabov plávať nevie, hoci má more pod nosom.
Vidno to napríklad na oboch stranách Mŕtveho mora. Kým izraelská strana je preplnená turistami, ale i miestnym obyvateľstvom, jordánska, až na pár miestnych pubertiakov a turistov v hotelových komplexoch, zíva prázdnotou.
Mala by Európanka v dvojdielnych plavkách problémy v arabských krajinách mimo turistických centier na verejnej pláži medzi domorodým obyvateľstvom takto oblečená?
- Mala aj má. Tam, kde s tým problém nemá, dôvod je jednoduchý – lebo sa tam nekúpe, hoci my by sme do vody skákali jedna radosť.
Presne tak to vyzeralo v sudánskom mestečku Sawákin, kde voda bola taká číra, že dno sme rozoznávali ďaleko od brehu. Predstava, že by som sa tam vyzliekla do plaviek, bola jednoducho nepredstaviteľná.

Cudzinka totiž pozornosť vzbudzuje, aj keď je oblečená. Stále funguje predpojatosť, že keď sa žena vyzlečie, ide o prostitútku, ku ktorej si každý môže dovoľovať. A pre štandardného miestneho muža európska žena v plavkách je nepochopiteľný pojem a je z toho totálne zmätený.
Tým, že vyrástol tam, kde vyrástol, priraďuje situácii podobné až rovnaké parametre, ako by vnímal u lokálnej ženy. Potom je na zváženie, či je európska žena ochotná dávať dôvod na (v lepšom prípade) nemiestne návrhy (ak si to vôbec uvedomuje).
Ako sa teda môže cítiť Európanka medzi domorodcami na verejnej pláži mimo hotelových komplexov?
- Celkovo je pobyt pre Európanku medzi domorodými mužmi na verejnej pláži, ale i mimo verejnej, adrenalínový. Aj moje prvotné nadšenie z členstva v hoteli Sheraton v Káhire bolo pomerne skoro zaklincované, lebo som pri každej návšteve bazéna či fitnescentra musela odignorovávať nástojčivo-hladné pohľady miestnych, respektíve arabských mužských návštevníkov. Otravnosť, ako i pochopenie tohto javu ma doviedli k tomu, že som tam prestala chodiť.
Slovenskí turisti a turistky cestujú k moru do obrovských rezortov do Egypta, Tuniska či Turecka. Aká je situácia v tomto smere v bežne nenavštevovaných krajinách, ktoré zaváňajú exotikou, kam sa našinec nedostane?
- Pre ilustráciu, pred pár rokmi sudánska vláda požiadala najznámejšieho sudánskeho podnikateľa Usámu Dáwúda, aby vybudoval turistické centrum pri Červenom mori, ktorým by sa Sudán mohol pýšiť.
Pripomínam, že sudánske teritoriálne vody ukrývajú panenské koraly asi ako už málokde, ako aj potopené lode z 2. svetovej vojny božské pre milovníkov potápania. A to nerátam nádherné lagúny s nedozerným množstvom červenomorských vodných tvorov, takže na turistické centrum by bol dôvod úplne pádny.
Usáma po zvážení navrhol: „Vybudujem, ak splníte tieto podmienky: zjednodušíte vízový režim pre turistov, povolíte konzumáciu alkoholu v centre a umožníte ženám nosiť bikiny“. Ako to skončilo? Vláda na návrh nepristúpila.
Aké sú pocity moslimky v burkinách pred Európanom a Európanky v bikinách pred arabských mužom?
- Principiálne rovnako je zlý pocit moslimky z odhalenia vlastného tela, lebo si myslí, že bude predmetom pozorovania ostatných mužov a nebudú si ju vážiť a rovnako ja mám zlý pocit v bikinách, keď na mňa civia muži so slintajúcim pohľadom.
Pokiaľ ide o mňa, aby som sa cítila komfortne, musela som svoj postoj prehodnotiť a prispôsobiť prostrediu. Žena v burkinách si musí zvážiť, o čo jej v konečnom dôsledku ide. A tiež sa snažiť pochopiť miestne prostredie, pre ktoré je jej postoj z nášho hľadiska dávno prekonaný (ak to vôbec vie či chce).
Mnohé moslimky žijú v Európe roky. Je šanca, že by burkiny niekedy odložili? Aký je váš pohľad na ich nosenie v európskych pomeroch?
- Ak moslimská žena po približne dvoch rokoch v Európe nezmení svoje nastavenie, je mimoriadne nízka pravdepodobnosť, že bude schopná sa integrovať do miestnej spoločnosti. Tvrdošijné presadzovanie si moslimskej identity aj v podobe burkín v Európe nie je riešením pre liberálnu budúcnosť.
Naopak, vnáša to do našej spoločnosti spiatočníctvo a zaoberanie sa javmi, ktorými sa už zaoberať nepotrebujeme. Preto úplne chápem našincov, že im zásah do ich sekulárneho a liberálneho spôsobu života, ktorý sme si museli storočia budovať a zaslúžiť, vadí.
Z môjho pohľadu oprávnene. Vadí aj mne, lebo je načase sa zaoberať vznešenejšími a ušľachtilejšími cieľmi ako rozdeľovať ľudí podľa pohlavia a stredovekého diktátu, čo a ako majú v tomto zmysle robiť.
Na niektorých plážach v západnej Európe (Korzika, Cannes) už burkiny zakázali, súdy však zákazy nosenia burkín napokon zrušili. Aký máte názor, že v Európe v niektorých lokalitách už kúpanie v burkinách zakázali?
- Vidím to ako rozhodnutie, kam sa chce súčasná spoločnosť uberať. Či bude akceptáciou a umožňovaním priestoru pre zaostalé prístupy podporovať spiatočníctvo, a teda en bloc aj nerovnoprávne postavenie ženy, alebo chce dosiahnuť vyšší vývojový stupeň, kedy sa myseľ jedinca môže upriamovať na príjemné stavy a prejavy bytia bez toho, aby bol človek – žena obmedzovaný či nebodaj sankcionovaný.