V Liberci ste za posledné roky patrili k najlepším hráčom. Prečo ste sa rozhodli pre návrat do Trenčína?
– Najmä z rodinných dôvodov. Mladší syn ide do školy, starší už na druhý stupeň. Nechceli sme im viac motať hlavy. S manželkou sme sa rozhodli, že potulky svetom už stačili. A tak sme sa vrátili domov.
Čo od nadchádzajúcej sezóny očakávate?
– Túžim po tom, aby sme vytvorili silný kolektív a konkurencieschopné mužstvo, ktoré bude hrať o popredné priečky. Na to som si zvykol v Liberci a je to veľká zábava. Hokej hneď vnímate inak. Tešíte sa na tréningy a na zápasy chodí plný štadión. Snáď sa nám podarí oživiť záujem o hokej a prilákame na tribúny veľa divákov.
Pristavujú vás v meste ľudia a pýtajú sa na hokej?
– Mnohí sa zaujímajú, čo sa v klube deje a ako sa to tu zmení. Musíme ísť pomalými krokmi. Verím, že sa budeme zlepšovať a forma vygraduje v pravý čas.
Fanúšikov zaujíma najmä umiestnenie. Aké sú vaše predstavy?
– Bol by som zlý hráč, keby ma uspokojila iba účasť v play-off. Znelo by to alibisticky. V živote som na Slovensku nevyhral titul. Keď budeme správne pracovať a mať aj šťastie na zranenia, mohlo by sa nám to podariť. Veľmi by som chcel vyhrať pohár, snívam o ňom.
Bude na vás so Starostom a Marcelom Hossom väčšia ťarcha zodpovednosti?
– V Liberci som sa proti podobným záležitostiam obrnil. V kabíne je nás dvadsaťpäť. Nikto sa nemôže na nikoho spoliehať. Všetci musíme byť na jednej lodi. Ako sa hovorí, každý chvíľku ťahá pílku. Ostatní nemôžu očakávať, že my starší budeme všetko ťahať. Máme svoje roky. Sme skúsenejší, dokážeme mladších kolegov usmerniť a pomôcť im. Každý má v tíme svoju úlohu a je dôležitý.
Ako sa cítite po zdravotnej stránke?
– Zatiaľ dobre. Mám drobné šrámy dlhodobejšieho charakteru. Výrazne ma neobmedzujú. Bodaj by mi zdravotný stav vydržal celý rok.
Prešli ste kus sveta. Našli ste niečo také, čo by ste chceli priniesť aj do kabíny Dukly?
– Iný pohľad na hokej som nadobudol v Liberci. Prvý rok sme hrali iba baráž. Potom som zažil zmenu. Majiteľ priniesol modernejšie trendy, čo mi vyhovovalo. Skrátili sa tréningy, no boli intenzívnejšie. Pribudol kondičný tréner. Dôležitá bola podpora z vedenia klubu. Tá musí byť stopercentná. Snažím sa určité veci aplikovať aj v Trenčíne. Nedá sa to ihneď. Chce to svoj čas a postupné kroky.
Cítite sa ako otec kabíny?
– Svojím spôsobom áno. So staršími kolegami sme ochotní mladším kolegom vysvetľovať záležitosti, ktoré nechápu. Dnes je hokej najmä o systéme. Keď si jeden hráč z päťky robí čo chce, ostatní môžu dodržiavať dohodnuté pravidlá a nebude to fungovať.
Je kabína na rovnakej vlnovej dĺžke?
– Atmosféra je uvoľnená. Možno až príliš. Niekedy treba troška pritiahnuť uzdu.
Na vrátnici sedí váš otec. Stará sa vám do hokejových záležitostí?
– To nie. Hokejovo necháva dlhodobo všetko na mňa. Iba zhodnotí, či sa mu to páčilo alebo nie. Je verný fanúšik. Snáď mu budem prinášať v novom ročníku iba radostné momenty.
Beriete hokej už s väčšou ľahkosťou ako v mladšom veku?
– Keď prídem na zimný štadión, je pre mňa stále prioritou číslo jeden. Mám už rodinu a odkedy mám deti, cítim sa uvoľnenejšie. Sú dobrým liekom. Prídem domov a aj keď sa nedarí, tak vypnem a nemám čas myslieť na hokej. Venujem sa najmä im. Obaja synovia sa venujú hokeju. Prakticky celý deň strávim na štadióne. Chodím pozerať na ich tréningy. Veľa práce je aj s dvojročnou dcérkou. Rozhodne sa nenudím.
Sú synovia po otcovi?
– Starší ide hrať za piatakov a je do hokeja zažratý. Uvidíme, čo bude. Netlačím na neho. Dnes je ešte ťažké povedať, či z neho bude hokejista. Podstatné je, že ho hokej baví.
