Čo sa vo vašom prípade prejavilo prv? Láska k športu alebo k medicíne?
- Láska k športu siaha do detstva. Vtedy sme museli vedieť loziť po stromoch, „kradnúť“ susedovi v záhrade, aj utekať cez plot. Medicína ma začala naozaj baviť, až keď sme sa počas štúdií dostali k pacientovi. Po dokončení vysokej školy som nastúpil na kliniku telovýchovného lekárstva. Na druhý deň ma vyexpedovali na internú kliniku. Po štyroch rokoch som sa vrátil na kliniku telovýchovného lekárstva. Naučil som sa, že je potrebné vedieť zhovárať sa s akýmkoľvek človekom bez ohľadu na generáciu, vzdelanie alebo spôsob života. Navyše, šport za daných okolností predstavoval jedinú poukážku, ako môcť vycestovať za hranice bez devízového prísľubu, čo bolo tiež rozhodujúce.
Okrem iného ste známy ako dlhoročný lekár rôznych športových výberov na čele s futbalovou reprezentáciou, hokejistami, karatistami, či tenistom Dominikom Hrbatým. Čo všetko v tejto súvislosti spadalo do vašich kompetencií?
- Všetko. To, čo sa nazýva športová medicína, je vlastne komplexné telovýchovné lekárstvo. V Európskej únii sú krajiny, kde nemusíte mať žiadnu inú atestáciu. U nás to tak zatiaľ nie je. Keď som prvýkrát nastúpil k futbalovému mužstvu v roku 1974, začínal som od najmenších chlapcov. Keď som sa po dvanástich rokoch dostal do národného mužstva, poznal som ich vývoj. Môj prvý zápas pri československom áčku v septembri 1986 sme vyhrali 1:0 nad Holandskom. Odvtedy som ťahal šnúru sedemnásť sezón vrátane pôsobenia pri dvadsaťjednotke i výbere olympionikov.
Líšia sa vaši športoví pacienti podľa charakteru ich odvetvia?
- Sú odlišní. Podľa toho, kto sa ako športu venuje. Keď profesionálny šport beriete vážne, je to veľmi ťažká fyzická práca. Naši športovci to zisťujú, až keď vyjdú von. Tu majú pocit, že im stačí hodinku a pol potrénovať a môžu ísť na kávičku. V zahraničí príde futbalista na pol desiatu do tréningového kempu a je tam celý deň. Všetko sa sleduje, tam žije, pracuje. Nemá dôvod niekam chodiť na kávu. Je proste v robote a potom hrá dobre zápas každý tretí deň.
Za vašej éry sa v reprezentácií vystriedalo dosť futbalistov. Boli medzi nimi aj takí, ktorí potrebovali liečiť skôr dušu než telo?
- To potrebujeme všetci. Niektorí hráči veľmi nerozprávajú. No keď si vyberú jeden subjekt, vyrozprávajú všetko. Zvyčajne na masérskom stole. Napríklad Marek Hamšík. Alebo nebohý Peter Dubovský. On tiež veľmi nekomunikoval. Ale so mnou áno, poznal som ho od jeho jedenástich rokov. Skrátka, keď niektorí hráči nechceli svoje problémy riešiť verejne a nevyspovedali sa kňazovi, išli za lekárom.
V tejto súvislosti poznáme prípady, keď odolnosťou športovca otriasol koniec kariéry.
- Ide o to, ako športovec skončí. Keď náhle, dostane abstinenčný syndróm, ako keby prestal brať drogu. Pri športovaní vylučuje do mozgu substráty, ktoré mu zlepšujú náladu a majú taký morfiový účinok. Keď s tým musí seknúť, má triašky, búšenie srdca, nespí, potí sa, je nervózny, je zlý na okolie, proste má absťák. Aj počas dovolenky preto športovci musia mať nejakú prechodovú fázu. Hovorí sa tomu „decrescendo“ alebo „fade out“, aby neprišiel šok. Podobne je to i pri zraneniach, kedy tiež treba kompenzovať svoj hendikep. Ďalšia vec je, ako si športovec počas kariéry zariadil peniaze, ako si doplnil vzdelanie, prípadne, aké finančné nároky má partnerka. Ten prechod naozaj nie je ľahký. Niekto ho zvládne dobre, iný menej.
Odvrátenou stranou športu je doping. V štruktúrach Európskej futbalovej federácie (UEFA) pôsobíte ako dopingový komisár. Čo zahŕňa táto funkcia?
- Dostanem letenku s utajeným cieľom misie. Na mieste musím byť hodinu pred začiatkom zápasu. O to, ako sa tam dostanem, keď vystúpim z lietadla, sa nik nestará. Vstup na štadión tiež nebýva vždy rozprávkový, keďže nikto nevie, že tam prídem a nemám žiadnu pozvánku alebo akreditáciu. Keď sa dostanem dnu, idem za delegátom, skontrolujem miestnosť, v ktorej musí byť chladnička s nápojmi. Teraz sa môže piť len voda, kedysi sa mohlo aj nealkoholické pivo. Mená hráčov na kontrolu mi oznámia z UEFA v deň zápasu.
Takže to nefunguje tak, že počas zápasu si poviete – aha, ten útočník je dnes nejaký rýchly, treba ho otestovať...
- Je to možné, keď sa vám niečo nezdá, ale treba to fakt dobre odôvodniť. V čase môjho príchodu sú už zostavy jasné. No stáva sa, že hráč sa náhle zraní a musí ísť preč. Vyhodnotím, či ide o fintu alebo je nutný prevoz do nemocnice. Musím tak urobiť, aj keď sa hráč zraní cez zápas. Na dopingovej kontrole často zotrváme dlhšie. Keď hral Real Madrid v Mníchove, Casemiro zmeškal lietadlo a musel prespať s bodyguardom v Mníchove. Po jednom zápase Chelsea v Lige majstrov som čakal na vzorku moču Damiena Duffa vyše päť hodín, Ľubošovi Kubíkovi to na MS v Taliansku trvalo až šesť a pol hodiny.
Čím si s vytypovanými futbalistami počas čakania v jednej miestnosti krátite čas?
- Každopádne je to zaujímavá spoločenská záležitosť. Vyrozprávajú mi, čo sa im chce, čo sa im nechce a pritom pijú. Ten čas väčšinou rýchlo ujde. Horšie je to s fajčiarmi, špeciálne s brankármi, ktorí sa bez cigarety nevymočia. Čo je problém. Niekedy stačí nahodiť dobrú tému. Musím mať naštudované celé mužstvo, aby som sa mohol oprieť o nejaké konverzačné body. Napríklad s Cristianom Ronaldom sa nenudíme. Prvýkrát som ho videl, keď mal sedemnásť, to znamená, že ho poznám a on so mnou rád komunikuje.
Mali ste počas takýchto „spoločenských stretnutí“ do činenia aj s hviezdnymi maniermi hráčov?
- Každý má svoje muchy. Aj hviezdne maniere. Keď ich však poznáte, opustia ich. Spomínaný Ronaldo sa vždy ponáhľa. Keď nahodíte správnu tému, už sa zrazu neponáhľa. Ibrahimovič ako desaťročný viedol chlapčenskú bandu v Malmö. Vždy chce byť šéf, v kabíne aj v dopingovej miestnosti. Ale keď mu poviete zopár srbochorvátskych slov alebo nejaký žartík, vie byť kamarát. Nezabudnem na prvé stretnutie s Messim. Vtedy nevedel komunikovať. Keď som mu španielsky povedal, že som bol v Argentíne v jeho rodnom Rosariu a páčila sa mi tam rieka Paraná, bol prívetivý a dodnes na to spomína.
Ktorý je váš najobľúbenejší šport?
- Najobľúbenejší je určite futbal, lebo s ním som celý život. Mám rád aj ostatné, hoci taký hokej nepozerám, odkedy bratia Štastní emigrovali. Najradšej vykonávam chôdzu. Keď pracujem pri počítači, každých dvadsať minút sa postavím a chodím po byte, niečo hľadám alebo si idem po vodu. Sedenie je totiž hrozne fyzicky namáhavé. Aj porada sa robí lepšie postojačky, nikto pri tom zbytočne nekecá.
Vaša publikačná činnosť siaha od vedeckých prác cez publicistiku až po knižku Ako si udržať mladosť. V jej obsahu dominuje sviežosť – či už v zmysle pohybu, mysle alebo stravovania. Je to práve ten kľúčový faktor, ktorý vedie k zdravému životnému štýlu?
- Aby ste boli svieži, musíte mať zdravý štýl, na druhej strane, aby ste mali ten štýl, musíte byť svieži. Podobnú knižku som vydal v roku 2003 s názvom Mlado až do staroby a ešte aj v nej. Teraz som do vyše tristo strán zakomponoval všetko nové, čo som vedel do leta 2015.
Priblížte aspoň v obrysoch, ako si udržať mladosť bez ohľadu na vek a pohlavie.
- Prvá vec sa odohráva v hlave – nemyslieť na to, že starnete. Ďalej pamätajte, že jesť treba iba vtedy, keď ste hladní, nie keď máte chuť. Nezabúdajte pritom na dúhový tanier, čiže viacfarebnú zmes jedla. Konzumujte tekutiny, aj keď nemáte smäd, denne aspoň tri litre. V opačnom prípade znižujete pohyblivosť kĺbov. Voda je život, najlepšie je ráno vypiť aspoň šesť decilitrov. Ďalšou zásadou je byť v pohybe. Človek, ktorý používa všetky technické vymoženosti údajne denne prejde iba tristo krokov. Japonci hovoria, že by to malo byť desaťtisíc. Oni majú krátke nohy, takže stačí sedemtisíc päťsto. Ku chôdzi sú ideálne paličky. Akokoľvek to vyzerá smiešne, zapájate do činnosti toľko svalov, ako nikdy predtým. Odporúčam chodiť vo dvojici v takom tempe, aby ste sa s partnerom dokázali zhovárať.
Málokto vie, že ste folkový pesničkár. Na konte máte aj zbierku textov. Ako ste sa dostali k hudbe a kde stretávate múzy?
- Keď som sa vrátil z vojenskej prezenčnej služby, prišiel som v Bratislave na koncert pesničkárskeho združenia, zahral na gitare štyri pesničky a zostal tam skoro štyridsať rokov. Kde čerpám inšpiráciu? Neviem. Príde. Niečo trvá desať rokov, niečo máte hotové za desať minút. Niekedy nepríde nič. Ale zvyčajne príde aspoň raz za mesiac návšteva do hlavy. Niekedy urobíte len slogan či štyri riadky, ktoré potom niekto iný dokončí, alebo zničí nejakým blbým rýmom.
