Ján Šandora prišiel na svet 12. augusta 1912 ako syn roľníka a námedzného robotníka Stanislava Šandoru (1884 – 1970) a jeho manželky Kataríny Kobzovej (1877 – 1958) v Trenčianskej Teplej (v tom čase sa obec oficiálne menovala Hölak). Mal súrodencov Štefana (1910 – 1989), Máriu (1914 – 1920) a Annu (1920 – 2008, vydatú Hoštákovú).
Študoval na Škole umeleckých remesiel v Bratislave (profesori Galanda a Fulla), na Akadémii výtvarných umení v Prahe (Švabinský, neskôr Nechleba) a na akadémii vo Viedni. Prvým pozoruhodným obrazom mladého umelca bolo plátno s biblickým námetom „Posledná večera“ (nazývané tiež Niekto z vás ma zradí) z roku 1935.
Úspech zaznamenala výstava v trenčianskom hoteli Tatra roku 1944, na ktorej sa predalo mnoho obrazov. Nasledovali ďalšie samostatné aj kolektívne výstavy (Trenčín, Žilina, Bratislava, Trenčianske Teplice, Dubnica nad Váhom, Nová Dubnica, Kubra, Praha, Brno, Berlín atď.).
Výraznú časť Šandorovho diela predstavuje figurálna maľba (napríklad Starý gazda, Teplanka, Teplan s fajkou, Mária Pšenáková, Hrabačka, Môj otec, Dievča a klasy).
Čerpal predovšetkým z tradičného života v Trenčianskej Teplej.
V Čachticiach prijali pred 170 rokmi rozhodnutie o spisovnej slovenčine Čítajte
„Tu sa vracia a tu sa venuje svojim Teplanom a ich írečitému národopisu. Tým rázovitým teplanskym postavám a ich práci. [...] Akoby génius umeleckej Teplej bol jeho čarom a jeho osudom,“ – usúdil Ján Rekem v publikácii „Ján Šandora – Slovenský maliar“ (1965), vydanej v USA.
Šandora sa zaradil sa k početným výtvarníkom (Joža Uprka, Štefan Straka, Martin Benka, Karol Ondreička, František V. Podolay, Jozef Satin), ktorých očarila Trenčianska Teplá predovšetkým ako výrazná národopisná lokalita, vychýrená predovšetkým krásnou výrezovou výšivkou na zásterách a rukávcoch ženského ľudového odevu.
Maľoval aj portréty (Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Samo Chalupka, Daniel Lichard, Timrava...), zátišia, veduty (Trenčín), krajinky (na Slovensku najmä Považie, Orava, Liptov) a výjavy z budovateľského života za socializmu (baníci, brigádnici...) V neskoršom období uprednostnil techniku maľby špachtľou.
Venoval sa tiež pedagogickej práci, podporujúc výtvarne nadaných žiakov. Pôsobil na Ľudovej škole umenia v Novej Dubnici a viedol niekoľko krúžkov amatérskeho výtvarníctva.
Zomrel krátko pred dovŕšením osemdesiatich piatich rokov života – 31. mája 1997 v Trenčianskych Tepliciach, kde žil a pracoval vyše dve desaťročia. Posledná, už posmrtná výstava jeho vybraných diel, sa konala v roku 2002.
Nazdávame sa, že miesto Jána Šandoru v dejinách slovenského výtvarného umenia by malo byť náležite preskúmané a zhodnotené. Je načase, aby sa na Šandorovo dielo niektorý zo súčasných kunsthistorikov pozrel nestranným pohľadom odborníka a publikoval o tomto málo pripomínanom umelcovi syntetickú monografiu.
Mgr. Martin Malo, etnograf Trenčianskeho múzea
