TRENČÍN. Celoživotnou láskou sedemdesiatročného Štefana Mihálika je drevo, ku ktorému privoňal už v detstve. Prvý dotyk s drevom zažil ako chlapec pri púšťaní vetroňov, neskôr výrobou drevených makiet guľometov, v dospelosti domčekov, kostolov a svetoznámych stavieb.
Rodený Častkovčan si popri rodine a práci našiel čas i na koníček, ktorému by bez jemnej motoriky, presného oka a veľkej dávky trpezlivosti len ťažko mohol zostať verný až do dôchodku.
Na početnosť nemyslí
Prvú stavbu zo špajdlí vyskladal Štefan Mihálik ako 19-ročný, za päťdesiat rokov postavil asi 20 budov a kostolíkov. Ako vysvetlil, v živote sa za početnosťou vytvorených stavieb nehnal. „Niektoré z nich odišli do sveta, napríklad k známym do Prahy,“ poznamenal zručný staviteľ.
Rôznorodosť dreva a materiálov spoznal hlavne vďaka otcovmu bratrancovi, ten pracoval ako stolár. „Vždy mi hovoril, kedy mám prísť s károu po drevený odpad z nábytkov,“ zaspomínal si.

Postupom času si s kamarátmi vyrobil aj prvý drevený vetroň či napodobeniny zbraní používaných za vojny.
„S nimi sme sa naháňali, vtedy sme sa vedeli zahrať aj zabaviť, počítače vtedy ani zďaleka neboli,“ pousmial sa Štefan Mihálik.
V dospelosti začal so stavbou civilných, súkromných bytov a domov so záhradkami, okrem typicky slovenskej architektúry posunul svoju tvorivosť ešte ďalej. Zachovanej zbierke dominujú Eiffelova veža i Tower Bridge, dominanty Paríža a Londýna však na vlastné oči nikdy nevidel.
„Keď ideme na východ Slovenska, niektoré z tých budov (kostolíky, pozn. r.) vidím, ale vždy okolo nich iba prejdeme,“ poznamenal.
Finálnu predstavu o vzhľade drevenej stavby má až po nákrese na štvorčekový papier. „Mám plnú knihu plánov, stavby si najprv nakreslím zo všetkých strán a až potom robím, pretože takto od oka to nemôžete spraviť presne,“ vysvetlil senior.
Zásluhu na tvorbe má aj vnuk, jeho úlohou je na internete nájsť fotografie stavby zo všetkých strán a dedkovi ich vytlačiť.

Svoje diela by rád vystavil
Aktuálne najväčšou rozrobenou budovou je v poradí druhá Eiffelova veža, po dokončení bude mať výšku 170 centimetrov. Počet hodín, ktoré doteraz svojmu koníčku venoval odhadnúť nevie, podobne je to aj s nákladmi na materiál, ktorý za posledné desaťročia podstatne zdražel.
Pri svojich dielach používal najčastejšie bazové, lipové a jaseňové drevo, zručný bol aj jeho brat.
„Nebohý brat sa venoval pleteniu sedliackych košov z prútia pre husi a morky, každý typ košov bol niečím iný,“ poznamenal Štefan Mihálik, ktorému sa ale pletenie nevyhlo, vo voľnom čase pletie obaly fliaš a váz z ‘bužírky.‘
Dve desiatky drevených stavieb videl doteraz iba úzky okruh ľudí, na výstavu malé drevenice zatiaľ neputovali, ich autora doposiaľ nik s ponukou vystaviť ich neoslovil.