STARÁ TURÁ. Svedectvá, fakty, hrdinovia. Ale aj nevypovedané skutočnosti, o ktorých sa počas minulého režimu mlčalo či tajne šepkalo, prekvapujúce archívne zistenia a nové historické svedectvá, ktoré odkryl čas.
Partizáni spod Javoriny uzavreli svoju životnú púť a živé legendy odboja z nášho kraja, ktoré pomohli poraziť nacizmus, nevydajú už ďalšie osobné svedectvá.
Práve preto sa staroturiansky historik Juraj Krištofík pustil do neľahkej práce. Otvoril aj nové archívne zdroje s množstvom nečakaných informácií. Autor sa nevyhýba ani kontroverzným témam zabitia partizánskych veliteľov Uhra a Dibrovu. Knihu, ktorú v Dome kultúry Javorina v Starej Turej pokrstili ihličím z podjavorinských lesov, vydal Klub priateľov Múzea Slovenského národného povstania.
Aké boli motívy napísania publikácie s podtitulom Odboj a partizánske hnutie v podjavorinskom regióne 1939 – 1945, ktorá je najbohatším zdrojom archívneho poznania s touto problematikou v našom kraji?
- Doposiaľ si záujemcovia nemali možnosť prečítať prácu založenú na archívnom výskume. To bol jeden z hlavných motívov jej napísania.
Zameral som sa na okresy Myjava a Nové Mesto nad Váhom v rokoch 1939 až 1945. Odboj sa dotýka všetkých foriem aktívnej i pasívnej rezistencie.
Najviac priestoru dostáva partizánske hnutie v rokoch 1944 – 1945. Téme sa venovali už viacerí autori, ale doteraz nebol uskutočnený dôsledný archívny výskum.
Richard Krchnák: Medvede sa vás boja viac ako vy ich Čítajte Obsahovo sa je teda určite na čo tešiť a byť čitateľsky zvedavý.
- Kniha v troch hlavných kapitolách obsahuje to najdôležitejšie z partizánskeho boja v kraji pod Javorinou. Nechýba tu ani cetunský boj, boj v Bošáckej doline, úder na kopanicu u Haruštiakov, prepad nemeckej posádky v Starej Turej a množstvo ďalších aktivít partizánov.
Zaoberám sa aj smrťou Iľju Danieloviča Dibrovu, smrťou veliteľa oddielu Hurban Miloša Uhra, vraždou lekára Arvína Kuxa či smrťou Karla Glýra.
Tretia kapitola je venovaná neslávne známemu partizánskemu dezertérovi Pavlovi Myjavskému. Publikácia má 212 strán a je doplnená autentickým fotografickým materiálom.
Aký bol základ rôznymi autormi publikovaných prác, ktoré doteraz mohla čítať verejnosť?
- Základom starších prác bola predovšetkým správa veliteľa Jozefa Brunovského, ktorá vychádzala z denných rozkazov a bojových denníkov členov štábu brigády. Napísaná bola v roku 1945 krátko po skončení 2. svetovej vojny. Jej kópia je v ruskej a slovenskej verzii uložená vo Vojenskom historickom archíve v Prahe. Vychádzalo sa aj zo zápiskov kronikára partizánskeho oddielu Hurban Antona Kamenického.
FOTO: Ako vyzeral Trenčín a Trenčiansky hrad v 20. storočí? Čítajte Pri tvorbe vašej publikácie ste detailne skúmali predovšetkým archívne zdroje.
- Výskum som zrealizoval predovšetkým v slovenských a v českých archívoch. Študoval som aj fond partizánskeho odbojového hnutia 1939 – 1945 a konkrétne správu veliteľa Jozefa Brunovského.
Archív bezpečnostných zložiek v Prahe poskytuje výborné informácie k politickej situácii v našom regióne na začiatku roku 1945. Skúmal som aj správu zo súdneho vypočúvania veliteľa jednotky SS Kampfgruppe Edelweiss grófa Ervína Thun von Hohensteina.
Významné poznatky som našiel v archívoch v Trenčíne, Bratislave, v Múzeu SNP v Banskej Bystrici a v Skalici. Prínos predstavoval tiež rozsiahly vyšetrovací spis s veliteľom Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy v Novom Meste nad Váhom Jozefom Gašparíkom. Gašparíka po vojne obesili – nielen za kruté riešenie židovskej otázky v Novom Meste nad Váhom. Mal toho na rováši naozaj veľa.
Kapitola partizánskych bojovníkov v Starej Turej je uzavretá. Posledným zo žijúcich príslušníkov oddielu Hurban bol František Bím, ktorý na začiatku roku 2017 zomrel.
- Dá sa to tak povedať. František Bím sa k zásadným otázkam už ani nechcel vyjadrovať. Spomínali sme s ním predovšetkým na osobnosť partizánskeho veliteľa Miloša Uhra, ktorého si veľmi vážil. Pred piatimi rokmi, keď sme spolu naposledy hovorili, mu už ani pamäť dobre neslúžila. Takže sa vracal iba k niektorým záležitostiam. Poznám však niekoľko civilistov, ktorí si prepad nemeckej posádky v Starej Turej osobne pamätajú.
V roku 2011 ste vyvolali veľkú a búrlivú diskusiu vaším trojdielnym seriálom článkov a štúdiou práve o prepade nemeckej posádky v Starej Turej.
- Príspevky skutočne vyvolali ostré kontroverzie. Na jednej strane je to dobre, lebo ľudia sa o túto problematiku začali zaujímať. Takže, napriek kontroverzným odozvám, som bol rád, že sa tak stalo.
Myslíte, že kniha Javorinu Nemci nikdy nedostanú! bude čitateľov opäť rozdeľovať a vyvolá rôzne reakcie?
- Dúfam, že čitateľov rozdeľovať nebude. Určite bude diskutovaná. V knihe sa snažím prinášať vyvážený pohľad na odboj v regióne, ale záver často ponechávam na čitateľovi, čo ho núti nad mnohými otázkami hlbšie premýšľať.
Prezentujete aj myšlienku, že legendárny partizánsky veliteľ Miloš Uher práve Sovietom nebol priveľmi po vôli.
- Sovieti sem prišli organizovať partizánske hnutie. Uher povedal: tu si svojich chlapov organizujem ja a vy mi do toho nebudete kecať. Zo svedectiev niektorých starších pamätníkov vieme, že Uhra predvolali Sovieti na štáb brigády, kde ho chceli súdiť. Uher mal však okolo seba svojich chlapov z partizánskeho oddielu Hurban, ktorí pohrozili vzburou. Povedali Sovietom, že ak niečo urobia s ich veliteľom Uhrom, tak zle dopadnú. Uher Sovietom príliš povoľný nebol.
Viaceré verzie sa v našom regióne spomínajú roky aj ohľadom smrti partizánskeho veliteľa Miloša Uhra. O niektorých z nich sa za predchádzajúceho režimu mohlo iba šepkať.
- Medzníkom v podjavorinskom partizánskom hnutí bol boj v Cetune 27. februára 1945, v ktorom padol veliteľ oddielu Hurban Miloš Uher. Čo sa týka jeho smrti, existujú skutočne viaceré verzie. V tejto knižke ich aj spomínam.
Doteraz boli známe predovšetkým údaje z partizánskych kroník a partizánskych spomienok. Ja som sa tento boj pokúsil priblížiť aj prostredníctvom spomienok a vypočúvajúcich protokolov príslušníkov jednotky SS-Kampfgruppe Edelweiss z roku 1962.
V akom pohľade prezentuje smrť veliteľa Miloša Uhra v cetunskom boji vaša nová faktografická kniha?
- V cetunskej prestrelke bol Uher zabitý, zastrelený. Guľka ho zasiahla do chrbta. Otázka je, či za tým stála jednotka SS-Kampfgruppe Edelweiss alebo vlastní ľudia.
Jedným z dôvodov Uhrovej smrti mohla byť aj zblúdená guľka. Máme však indície o tom, že niektorí ľudia i partizáni z oddielu Hurban mali dôvod sa Uhra po vojne báť. Uher bol veľmi priamy človek a povedal, že po vojne sa s niektorými ľuďmi poráta. Dôvod na obavu tu teda existoval.
Smrť Miloša Uhra teda zostane pravdepodobne navždy v rovine hypotéz.
- Pravdepodobne áno. Výskum som rozšíril o výpovede príslušníkov jednotky SS-Kampfgruppe Edelweiss. Sám sa neodvážim vysloviť pravdivosť niektorej z konkrétnych hypotéz. Po roku 1950 sa k tomu vyjadroval aj veliteľ brigády Jozef Brunovský, ktorý spomínal konkrétnu štvoricu mien. Ale taktiež nevedel potvrdiť, kto z nich za tým môže stáť.
Novátorské sú aj údaje o počte zabitých nemeckých príslušníkov pod Javorinou. Staré a doteraz publikované čísla vyvraciate na základe viacerých archívnych materiálov, ktoré sa k sebe štatisticky približujú.
- Na prvý pohľad ma ohromil veľký počet príslušníkov nemeckej brannej moci, ktorí pod Javorinou mali v boji padnúť. Je to v rozpore s nemeckými záznamami z tohto obdobia a aj s údajmi slovenských notárskych úradov a žandárskych staníc. Analýza bojových stretnutí medzi oddielom Hurban a príslušníkmi nemeckej brannej moci ukázala, že prevažná časť udávaných strát, ktoré do veľkej miery preberali doterajšie publikácie, je v úplnom rozpore s dobovými záznamami z nemeckých prameňov.
Zo 136 padlých Nemcov na Starej Turej boli napokon podľa viacerých ďalších zdrojov štyria. Boli to všetko vojaci narodení v rokoch 1892 – 1899. Jednalo sa o starších vojakov z domobraneckého práporu. Partizáni si nemohli dovoliť do Kyjeva hlásiť nízke počty padlých Nemcov, preto čísla navyšovali istým „koeficientom pravdepodobnosti“. Údaje z notárskych úradov, žandárskych staníc a nemeckých zdrojov sa veľmi približujú a sú podobné.
Kde je však istota, že presné čísla udávala nemecká strana a v rámci propagandy sa nesnažili utajovať vysoké straty na svojej strane aj Nemci?
- Autentické dobové pramene nemeckej proveniencie sa týkajú predovšetkým „pacifikácie“ moravsko-slovenského pomedzia s jasným úmyslom zabrániť rozšíreniu partizánskych akcií zo Slovenska do protektorátu. Ide o spisový materiál úradu nemeckého štátneho ministra pre Čechy a Moravu K. H. Franka a taktiež o večerné situačné hlásenia nemeckého veliteľa na Slovensku Hermanna Höfleho.
Vznikali prakticky ihneď po jednotlivých opisovaných udalostiach a ich snahou bolo podať čo možno najaktuálnejšie informácie o nedávnych udalostiach. Nepravdivé údaje by teda priniesli okupačným jednotkám skôr problémy ako úžitok. Dôveryhodnosť nemeckých prameňov potvrdzuje fakt, že sú veľmi podobné údajom z jednotlivých notárskych úradov podjavorinských obcí a žandárskych staníc, ktoré vypracovávali hlásenia zväčša nezávisle na nemeckých hláseniach.
Mala v tomto smere problémy aj nemecká strana?
- Po bitke pri Bošáci dokonca Frank vytkol Höflemu mizernú spoluprácu medzi Wehrmachtom a pohotovostným oddielom Burger, ku ktorému sa informácie o boji vôbec nedostali.
Ako je možné, že po vojne bolo pamätníkov veľa a napriek tomu sa iba ťažko dá spoľahnúť na to, ktoré verzie výpovedí boli presné a pravdivé?
- Už len ohľadom vraždy sovietskeho veliteľa Iľju Danieloviča Dibrovu 13. októbra 1944 existuje viacero hypotéz.
Údaje si dokonca odporujú i v časovej rovine. Ján Valenta tvrdí, že to bolo medzi desiatou – dvanástou, väčšina spomínajúcich však tvrdí, že vražedná guľka ho zasiahla v noci alebo nadránom. K tomu sa prikláňam aj ja. Neviem, či pri týchto jednotlivých ľuďoch zlyhala pamäť alebo to bolo kvôli časovému odstupu.
Vlastná autocenzúra a neustála aktualizácia pamätania často mení kritické vnímanie situácie. Výpovede ovplyvnilo aj spoločenské prostredie, v ktorom sa k danej situácii mohli vyjadrovať pamätníci. Jedna z verzií Dibrovovej smrti je taká, že za ňou mohli byť aj samotní Sovieti. Kto to však po roku 1948 mohol otvorene povedať? To by si nikto v tom čase nedovolil.
Partizánsky odboj pod Javorinou bol veľmi silný a významný.
- Áno, partizánske hnutie bolo na jestvujúce spoločenské podmienky pomerne aktívne a žiadnym spôsobom ho nemôžeme bagatelizovať. Proti partizánom okrem Wehrmachtu bojoval aj Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy z Nového Mesta nad Váhom, čo sme v doterajších prácach tiež veľmi nenachádzali.
Príslušníci Pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy mali najviac padlých z celoslovenského pohľadu práve po strete s podjavorinskými partizánmi, či už s oddielom Hurban alebo oddielom Repta.
Vo svojej publikácii otvárate aj osudy kontroverznej osobnosti, spojenej s krádežami a vraždou na krajňanských kopaniciach, o ktorej sa doteraz mlčalo. Ide o dezertéra z partizánskeho oddielu Hurban Pavla Myjavského.
- Bol to dobrodruh, ktorý koncom augusta 1944 vstúpil do oddielu Hurban. V polovici septembra 1944 dezertoval, pričom partizánom ukradol pätnásť loveckých pušiek a motorku.
Miloš Uher okamžite vydal prehlásenie, že kto stretne Pavla Myjavského, môže ho zastreliť. Pavol Myjavský z podjavorinského regiónu odišiel do krajňanských hôr a tu sa sústredil spolu s ďalšími jedenástimi mužmi na okrádanie židovských občanov, ktorí sa na krajňanských kopaniciach skrývali. Revízia a súdny proces s Pavlom Myjavským sa odohral v roku 1945 a neskôr v roku 1948.
Aké boli povojnové osudy partizánskeho dezertéra Pavla Myjavského?
- Osud Pavla Myjavského po odchode z povojnového väzenia nepoznáme. Zároveň prináša inšpiráciu na spracovanie ďalšej knihy. Dúfam, že sa mi podarí dohľadať ďalšie archívne informácie. Mojím cieľom je tiež spracovať povojnové osudy partizánov, ktorí na režim po roku 1948 najviac doplatili.
