V mladosti ste sa venovali hokeju. Prečo ste sa rozhodli pre hádzanú?
- Doteraz ľutujem, že mi otec nedal poza uši a nezostal som na ľade (smiech). S hokejkou v ruke sa mi darilo. K hádzanej ma priviedli kamaráti, ktorí ju hrávali.
Dosiahli by ste v hokeji viac?
- Možno áno, ale všetko je iba v teoretickej rovine. V tom čase mi bolo jedno aký šport pestujem. Hral som futbal, zápasil, vyskúšal som jachting, plávanie, cyklistiku. Prešiel som azda všetky športy, ktoré sa v Považskej Bystrici dali vyskúšať. Napokon som zostal pri hádzanej.
V sezóne 1994/1995 ste nastúpili v drese Žiliny s otcom. Spomínate si naň?
- Samozrejme. Otec trénoval brankárov Žiliny. Jeden gólman ochorel a druhý dostal červenú kartu. Nebolo inej možnosti, a tak musel ísť do brány. Mal som vtedy dvadsať rokov, otec päťdesiatjeden. Za kurióznych okolností je stále najstarším hráčom, ktorý nastúpil v najvyššej slovenskej súťaži hádzanárov. Šesť rokov na to zomrel a spomínam na neho iba v dobrom.
Ako prišlo k vášmu kontaktu s AS Trenčín?
- Ozval sa mi pán Slivoň a Bakoš, či by sme sa nestretli. Trénerka Rajnohová šla trénovať do regionálneho centra hádzanej. Na spolupráci s klubom som sa dohodol rýchlo.
Možnosti HK AS Trenčín nie sú veľké. Zväčša zaň nastupujú veľmi mladé hráčky z vlastnej liahne. Vedeli ste, do čoho idete?
- Je jednoduché nakúpiť hádzanárky a hrať s nimi o vrchné priečky. Som mladý tréner. Trenčín beriem ako skvelú príležitosť na zozbieranie skúseností. Chcem dievčatá niečo naučiť a posunúť aj seba. Nebude to iba o riadení hádzanej. Budem dievčatá učiť techniku hry a zlepšovať ich hádzanársky um. Takáto práca ma baví.
Plánujete do tímu priviesť nové tváre?
- V Bytči pre ďalší ročník nebude pôsobiť družstvo žien. Niektoré dievčatá nám budú chodiť vypomáhať. Finančná situácia nie je taká, aby sme si mohli vyskakovať. Poväčšinou sa budeme spoliehať na vlastné hráčky.
Ako tréner ste viedli mužov aj ženy. V čom cítite najväčšie rozdiely?
- To by bolo na dlhšiu debatu. V riešení herných situácii si muži vedia lepšie poradiť a sú atletickejší. Na druhej strane ženy viac bavia tréningy. Majú lepšiu disciplínu a nadšenie. Nezašívajú sa ako chlapi.
Začínate prípravu. Čo od nej očakávate?
- Začneme kondičnou prípravou. Prípravné zápasy nás čakajú až počas tretieho týždňa. Zmierame si sily s Olomoucom, Šaľou, Zlínom. Čaká nás domáci turnaj proti Hlohovcu i Bánovciam. S dorastenkami vycestujeme do Mostu na veľmi dobre obsadený medzinárodný turnaj.
Aké ciele si kladiete pred novou sezónou?
- O umiestnenie nám veľmi nejde. Medzi prvými tímami a zvyškom tabuľky je v Interlige výrazný rozdiel. Chceme v prvom rade zlepšiť výkonnosť hráčok. Mnohé z nich sú súčasťou kadetskej a juniorskej reprezentácie. Túžime ich priblížiť k veľkej hádzanej, aby ich prechod do seniorského veku bol plynulý. V neposlednom rade sa chceme baviť hádzanou a potešiť divákov.
V čom vás zatiaľ najviac tlačí topánka?
- Tréneri žiacky kategórii spomínajú na riešenie herných situácii. Dievčatá potrebujú mať niečo nalinajkované. Mám rád kreatívnu hádzanú. Dievčatá učím tomu, aby vedeli riešiť herné situácie. Ak sa to podarí, bude to skvelé. Improvizácia a rýchle riešenie daných akcii robí hádzanú krásnou.
Disponujete úzkym kádrom. Mnohé dievčatá budú hrať za ženy aj dorastenky. Budete to zvládať?
- Vyžrebovanie súťaží ma úprimne trápi. Takmer osemdesiat percent dievčat bude pôsobiť v oboch kategóriách, čo nám značne komplikuje život. Administratívne musíme žiadať kluby o preloženie zápasov.
MICHAL HRADIL
Štyridsaťdvaročný tréner začínal s hokejom. Ako osemročný prešiel na hádzanú. Je odchovancom Považskej Bystrice. V sezóne 94/95 odohral v drese Žiliny zápas s otcom. V tom čase päťdesiatjedenročný tréner brankárov Žiliny je do dnes najstarším hráčom, ktorý nastúpil v extraligovom zápase mužov.
Michal Hradil s trénovaním začínal pri mládeži v Taliansku. Po získaní najvyššej licenciu prešiel k mužom a neskôr pôsobil v Brne. K trénovaniu žien sa dostal v Bytči a neskôr v ostravskej Porube. Naposledy pôsobil na lavičke českého extraligistu Tatran Litovel.
