Juraj Červenák: Potrebujeme vieru, že príbehy sa môžu skončiť aj dobre

Oceľové žezlo je prvým dielom rozsiahlej série s príznačným názvom Bohatier. Hrdinom knihy je Iľja Muromec, známa postava z ruských povestí. Čitatelia vás poznajú ako autora, ktorý svoje príbehy zasadzuje najmä do nášho slovenského prostredia. Čo vás viedlo k tomu, že aktuálny príbeh ste postavili do ruských kulís?
– Sériu Bohatier som napísal v období, keď som sa v tvorbe sústreďoval na slovanskú tematiku. Tá dominuje aj v tomto príbehu. Dej sa odohráva v časoch, keď ešte nemožno hovoriť o Rusku. Kyjevskému kniežatstvu vládli Varjagovia, teda potomkovia škandinávskych kolonizátorov. Podrobili si slovanské kmene východného okruhu, časom s nimi splynuli, a neskôr si podrobili ďalšie kmene na území dnešnej Ukrajiny, Bieloruska a Ruska – ugrofínske, turkické a ďalšie.

O tom určite málokto vie. Je však známe, že bohatieri sú typickými hrdinami tzv. ruských bylín – bájí, povestí. Patrí takáto literatúra k vašim obľúbeným?
– Zaujíma ma podobne ako naše rozprávky. Snažím sa v týchto príbehoch nájsť ozvenu starých pohanských mýtov. Bohatierske byliny v sebe spájajú veľa rôznorodých prvkov, slovanské mýty sa v nich miešajú s príbehmi kočovných kmeňov zo stredoázijských stepí, kaukazských národov a je v nich, napodiv, aj silná moslimská tradícia. Slovo bohatier pochádza z turkicko-mongolského výrazu baghatur.

K nadšeným čitateľom dobrodružných kníh patria najčastejšie chlapci, ktorým viac či menej takáto záľuba vydrží až do dospelosti. Boli ste aj vy ako chlapec takýmto nadšencom? Hrávali ste sa s deťmi od susedov na svojich knižných hrdinov?
– Áno, na Winnetoua a Old Shatterhanda. Alebo na fašistov a partizánov. Pamätám si, že fašistov vtedy nikto nechcel hrať. Doba sa však, bohužiaľ, zmenila.

Z Iľju sa napokon stane jeden z najlepších bohatierov v kniežacej družine a získa povesť neporaziteľného bojovníka. On i ďalší hrdinovia sú obdarení nadprirodzenými schopnosťami, s pomocou mágie a božských síl bojujú proti nepriateľom. Oceľové žezlo vy sám charakterizujete ako historickú fantasy, využívate v nej mnohé mytologické prvky. Čím si vás tento žáner získal?
– Práve tým, že fantasy je moderná forma epického mytologického rozprávania. Keďže sa zároveň zaujímam o históriu, veľmi mi vyhovuje podžáner historickej fantasy. Moje príbehy sa neodohrávajú vo vybájených svetoch, ale v reálnom historickom prostredí a vystupujú tam aj skutočné osobnosti. To kombinujem s nadprirodzenými prvkami, pretože pre ľudí v tých dobách boli nadprirodzené veci vlastne celkom prirodzené.

Mytológia vo vašich knihách zohráva dôležitú úlohu, približne polovica vašich titulov je radená do žánru fantasy. A je to práve fantasy, ktorou ste si na Slovensku získali prvých fanúšikov. Pritom ešte pred pár rokmi nebol tento žáner na Slovensku až taký populárny ako v susednom Česku či Poľsku. Bol to dôvod, aby ste vo svojich začiatkoch publikovali práve v týchto krajinách?
– Fantasy na Slovensku stále nie je ani spolovice taká populárna ako v Česku či Poľsku. Ale nachádza si čoraz viac čitateľov, čomu sa teším. Je pravda, že som prvých asi 15 kníh napísal pre českých vydavateľov, pretože slovenskí vydavatelia tomuto žánru príliš nedôverovali. Dnes je situácia iná, moje knihy sa už teraz lepšie predávajú na Slovensku.

V roku 2009 vám konečne vyšla kniha aj doma na Slovensku, a to ste už mali na konte viacero v zahraničí úspešných sérií. Išlo o fantasy zo slovanského prostredia s názvom Vládca vlkov (séria Černokňažník / Čierny Rogan). S akým ohlasom ste sa vtedy stretli u slovenských čitateľov? Dalo sa už vtedy predpokladať, že sa stanete jedným z najpredávanejších autorov?
– Vtedy to bol naozaj pokus s neistým výsledkom. Ale Černokňažník Rogan sa veľmi slušne uchytil aj v slovenskom vydaní a dnes patrí k mojím najúspešnejším hrdinom. Úprimne povedané, prekvapilo ma to. Je to pre mňa dôkaz, že tento žáner osloví aj domácich čitateľov.

Príbehy spomínaného Rogana či Iľju z aktuálneho Oceľového žezla sú napriek svojej fantastickej dejovej línii zasadené do reálnych historických súvislostí. Je o vás známe, že pri písaní svojich historických kníh sa dôkladne pripravujete. Akým spôsobom získavate podklady pre svoje príbehy?
– Samozrejme, dnes je hlavným zdrojom informácií internet, rôzne on-line encyklopédie a špecializované weby, napríklad s vojenskou tematikou. Ale som taktiež aj zasypaný množstvom kníh, hneď vedľa písacieho stola mám veľkú policu plnú historickej faktografie. Okrem toho mám tú česť komunikovať s viacerými historikmi či nadšencami, ako sú šermiari, znalci hradov a podobní, ktorí mi väčšinou ochotne poradia.

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Farboslepý ilustrátor Schnitzer nadchol milovníkov dobrodružných kníh Čítajte 

Existujú na Slovensku zdroje a odborníci, ktorí vám dokážu fundovane pomôcť aj v oblasti starých mytológií?
– To je celkom problém. Odborníkov na históriu je aj u nás požehnane, ale čo sa týka trebárs slovanských mýtov, tam je to skôr o laických nadšencoch a pri nich treba rozlišovať, čo je skutočne pôvodné a čo si iba vymysleli. Síce píšem fantasy, teda fikciu, ale ako zdroj potrebujem to, čo sa reálne zachovalo.

Prečo ste vy takým nadšencom histórie a starých časov?
– Odjakživa som mal rád epické dobrodružné príbehy a tie sa spájajú často práve s historickými témami. Moderná doba už nie je taká dobrodružná. Aj dnes žijú hrdinovia, ale sú iní ako tí mytologickí či rozprávkoví. Mám rád ten romantický rozmer.

Považujete sa za staromilca aj v bežnom živote? Existujú veci, zvyky, miesta, ktorých sa nedokážete vzdať?
– V skutočnosti dnes žijem bežným panelákovým životom, ale fascinujú ma napríklad historické zbrane a rôzne staré artefakty. Takisto zbieram dobové recepty na prípravu jedál z čias dávno minulých.

Žijete v Banskej Štiavnici, starobylom meste, ktoré zohralo v slovenskej histórii dôležitú úlohu. Predurčilo vás to k tomu, ako a o čom píšete?
– Nejaké prepojenie tam asi bude, hoci som to nikdy nejako vedome necítil. Štiavnica je pre turistov exotický úkaz, pre mňa celkom všedné prostredie, v ktorom som vyrástol a stále žijem. Ak ma teda nabíja nejakým druhom tvorivej energie, deje sa to celkom podvedome. Ale, samozrejme, ťažko v tomto meste necítiť silné historické genius loci. Preto Štiavnicu často používam ako kulisu vo svojich historických románoch, napríklad nasledujúci román Vlk a dýka z cyklu historických detektívok o Steinovi a Barbaričovi sa čiastočne odohráva v Štiavnici a najmä na Sitnianskom hrade.

Štiavnica nie je veľká a v súčasnosti ste pravdepodobne jej najznámejším obyvateľom. Dajú vám to Štiavničania pocítiť?
– Naozaj sa necítim ako celebrita, ani lokálneho významu. Ale je pravda, že sa mi stávajú situácie, keď napríklad prídem do elektra a predavačka sa ma pri platení pýta: Kedy bude nový Rogan?

Prečítajte si tiež: Prečítajte si tiež: Mária Demitrová: Najlepšími recenzentmi kníh sú deti Čítajte 

Aktívne sa zapájate do komunikácie so svojimi čitateľmi aj na sociálnych sieťach. Ako stíhate skĺbiť autorskú prácu s verejnými prezentáciami, besedami a podobne?
– Čoraz ťažšie. Dosť veľa času zaberá aj komunikácia prostredníctvom internetu, ešte náročnejšie je to s besedami a osobnými stretnutiami. Veľmi rád besedujem s čitateľmi, veľmi rád podpíšem knihu, keď má o to niekto záujem. Len by som potreboval zázračný portál, ktorý by ma za minútku preniesol trebárs do Humenného.

Vo vašich knihách kladní hrdinovia zakaždým porazia zloduchov, dobro zvíťazí nad zlom. Dá sa povedať, že takáto schéma v istom zmysle pripomína tradičné rozprávky. Vzhľadom na reálne opisy krutých bitiek, bojov na život na smrť a vôbec drsného spôsobu života, akým sa žilo v minulosti, však nie sú vaše knihy určené deťom. Čím to je, že aj dospeláci tak túžia po svojich rozprávkových príbehoch?
– Nepovažujem to za niečo zvláštne či nepatričné. Je úplne normálne, že aj dospelí radi snívajú a majú radi rozprávky – buď tie naozaj určené deťom, alebo rozprávky pre dospelých, ako sú fantasy, ale aj akčné filmy, komiksy a ich adaptácie, westerny, historické romance a mnohé ďalšie oddychové žánre. Nejde len o snahu uniknúť z reality. Potrebujeme vieru, že príbehy, v ktorých niekto čelí zlu, môžu skončiť aj dobre. Hoci vieme, že v skutočnosti to často dopadne inak.

Výhercom sa stáva Dávid Davinský, Trenčín, gratulujeme!