MYJAVA/TRENČÍN. Život vojnového zbeha, postrachu mnohých bánk na Morave i Slovensku a viacnásobného vraha Martina Leciána, trval iba 26 rokov. 6. októbra 1927 sa skončila jeho životná púť na šibenici. Známy kat Leopold Wohlschläger ho obesil o šiestej hodine ráno na dvore Vojenskej väznice v Olomouci.
Celkovo Leciánovi prisúdili vyše sto trestných činov a štyri dokonané vraždy. Sedem z napadnutých jeho pokusy vraždiť prežilo. Lecián mal za sebou 69 lúpeží. S úspechom lúpil aj na Myjave a v Trenčíne.
Napriek otrasným činom sa stal legendou zločinu. Spievali sa o ňom i pesničky. Jeho dobrodružný život bol obľúbeným námetom harmonikárov i flašinetárov. Kvety na jeho hrob však nikto nenosí. Pochovali ho po pitve na neoznačenom mieste Vojenského cintorína v Olomouci.
Začal drobnými krádežami, potom strieľal do policajtov
V histórii zločinu ostane Martinovi Leciánovi navždy neprávom nálepka elegána a džentlmena. Pamätníci ho vnímali ako fešáka, ktorý vykrádal trezory, okrádal bohatých a dokázal sa bravúrne vyhýbať spravodlivosti.
„Skutočnosť však bola úplné iná. Už s jeho výchovou v detstve boli problémy. Dostal sa do polepšovne v Novom Jičíne. Tam bol až do svojej osemnástky. Okamžite po jej opustení začal kradnúť,“ prezradil Miloslav Jedlička, zakladateľ Múzea zločinu.
Po narukovaní na vojnu v roku 1922 sa stal z neho opakovane dezertér. Zbehol až päťkrát a jeho najdlhší útek trval 134 dní. Za svoje drobnejšie krádeže si postupne vyskúšal väzenia v Uherskom Hradišti, Špilberku i v Terezíne. Postupne v trestnej činnosti výrazne pritvrdil.
V roku 1926 počas svojich prepadov začal strieľať, najčastejšie po policajtoch. Niekoľkých Leciánove smrtiace guľky stáli život. Muž, ktorý si potrpel na elegantný zjav a dobré jedlo, bol definitívne zaistený o rok neskôr v Novom Bohumíne.
Napokon za svoje skutky odvisol na šibenici. Nepomohla mu ani žiadosť o milosť u prezidenta Masaryka. Ten ju zamietol.
Vylúpené trezory a ľudské obete
Hoci Lecián o sebe tvrdil, že pred ním neodolá jediný trezor, nebola to pravda.
„Napádal iba trezory so zastaranou konštrukciou vyrobené v 2. polovici 19. storočia. Pri prekonávaní týchto typov trezorov mal veľké dýchacie problémy. Lecián trpel tuberkulózou. Popol, ktorý bol vsypávaný medzi trezorové steny, ho neustále dráždil ku kašľu,“ uviedol kriminalista Jedlička, ktorý sa ťažkým zločinom zaoberá vyše tridsať rokov.
Lecián si preto ústa omotával mokrou šatkou. Tá bývala často nájdená vedľa vylúpeného trezoru alebo pokladne. Lecián však neostal iba pri trezoroch a pokladniach. Po výstreloch zo svojej zbrane ostávali po ňom mŕtve telá.
Prvýkrát vraždil 19. januára 1927, keď zabil obecného strážnika Rudolfa Hanáka. „Medzi jeho obete patril aj strážmajster Antonín Stuchlý, ktorého zastrelil pri náhodnej kontrole dokladov,“ upozornil Jedlička.
Práve táto vražda narušila Leciánovu popularitu. Jeho obeť mala totiž krátko po svadbe a s manželkou sa tešili na narodenie potomka. Zraneniam v prestrelkách sa však nevyhol ani Lecián. Napriek zásahom guliek však polícii úspešne unikal.
Na Myjave vylúpil dve bankové pokladne
Zločinec s podobou elegána Martin Lecián úradoval pred 90 rokmi s komplicom aj v našom regióne. Olomoucký divízny súd neobišiel pri vyšetrovaní ani lúpež na Myjave.
„Martin Lecián a Béla Székely sú mimo iného podozriví, že v noci na 4. marca 1927 vylúpili na Myjave Slovenskú banku a odcudzili čiastku 55 695 Kč,“ uviedol vo veci šetrenia prednosta súdu v Olomouci plukovník Přikryl. Výpoveď strážmajstra Jozefa Řihu v zápisnici o výsluchu svedkov na Myjave zaznamenaná 19. mája 1927 poskytuje zaujímavé informácie.
„Poškodená banka má najaté na prvom poschodí domu uprostred námestia dve miestnosti. V jednej miestnosti sa nachádzajú úradníci poškodenej banky, v druhej sa nachádza dirigent banky. V tejto izbe sú aj štyri nedobytné pokladne. Jedna veľká, dve menšie a jedna malá – ručná,“ uviedol svedok.
Práve dve stredné „nedobytné“ pokladne sa lupičom podarilo otvoriť. Páchatelia sa pokúsili otvoriť aj tú najväčšiu, tá však ich nájazdu odolala.
V plafóne vyvŕtali diery, potom použili lano
Úradné miestnosti banky sa nachádzali v dome hostinského. Páchatelia sa do miestnosti s množstvom financií dostali v noci z povaly domu vyvŕtaním otvorov v plafóne miestnosti o podlažie nižšie.
Pomocou lán cez diery zliezli do miestností. „Na lane upevnenom na povale bolo sedem uzlov. Po čine ho tam zanechali. Do pravej strany pokladne najskôr vyvŕtali dieru a potom hasákom vylámali diery. V jednej pokladni sa nachádzali len knižky a cenné papiere, ktoré páchatelia neukradli. Iba ich porozhadzovali,“ uviedol strážmajster Řiha.
V druhej pokladni však našli to, čo hľadali. Bola tam veľká suma peňazí v domácej i cudzej mene. Tie odcudzili. Páchatelia však za sebou zanechali aj množstvo stôp.
„Na mieste činu na pokladniach sme našli odtlačky prstov, podľa ktorých sme spoznali, že páchatelia pracovali v rukavičkách,“ uviedol Říha v trestnej záležitosti proti Leciánovi a spol v máji 1927.
Na mieste činu sa našli aj papiere rôzneho obsahu.
Medzi nimi noviny znečistené od oleja. V nich mali páchatelia zabalené nástroje.
Páchatelia chceli otráviť strážneho psa
V čase krádeže vlastnil dom, v ktorom mala banka prenajaté dve miestnosti, 64-ročný hostinský Samuel Cadra. Aj jeho výpoveď v úlohe svedka je zaznamenaná v trestnom spise vedenom proti Martinovi Leciánovi, ktorý je dnes uložený vo Vojenskom ústrednom archíve v Prahe.
„Som majiteľ domu, v ktorom sa nachádza poškodená banka. Prevádzkujem v tomto dome pohostinskú činnosť. Spávam však celkom vzadu a o vylúpení banky som sa dozvedel až od bankového sluhu ráno,“ uviedol vo výpovedi hostinský.
Vtedy už boli na mieste činu aj policajti. Banka páchateľmi spôsobené škody nechala na vlastné trovy opraviť, a tak hostinský žiadne finančné škody neutrpel. Takmer životom za lúpež zaplatil jeho obľúbený pes.
„Mám psa. V noci obyčajne šteká. Štekal aj v kritickej noci, ale ja som tomu nevenoval pozornosť. Po tej noci bol však môj pes chorý a smutný. To mi bolo nápadné, páchatelia sa ho pokúsili otráviť,“ oznámil hostinský.
Pes nebol v noci zavretý a behal voľne po dvore, ktorým sa páchatelia dostali ku schodom vedúcim na povalu. Podaný jed však psa nezabil a pes sa po týždni zotavil.
Z bytu v Trenčíne ukradol revolver
Necelý mesiac pred vylúpením Slovenskej banky na Myjave si Lecián náš región odskúšal už v Trenčíne. Jeho lúpežným cieľom sa stal jeden z bytov na námestí. Na Okresný súd v Trenčíne bol 29. mája 1927 doručený list z Divízneho súdu v Olomouci.
„Tu sa vedie vyhľadávacie konanie proti vojakovi Martinovi Leciánovi, ktorý je podozrivý, že v noci na 10. februára 1927 sa vlámal do bytu Alexandra Ungara na Masarykovom námestí. Tu vykonal krádež šatstva a revolveru,“ napísal plukovník Přikryl z Divízneho súdu v Olomouci.
V Trenčíne sa v tom čase viedlo trestné konanie voči neznámemu páchateľovi. Všetky poznatky z vyšetrovania krádeže na Masarykovom námestí (dnešnom Mierovom) si vyžiadal súd v Olomouci.
„Keďže sa u vás pravdepodobne viedlo vyhľadávacie konanie proti doposiaľ neznámym páchateľom, žiadam odstúpenie trestného spisu so všetkými uskutočnenými svedeckými výpoveďami,“ dodal v liste Přikryl.
A tak sa napokon Martinovi Leciánovi k 104 trestným činom, ktoré spáchal, pridala aj ďalšia „čiarka“ za lúpež v trenčianskom byte.
Popravil ho legendárny kat Wohlschläger
Po mnohých lúpežiach a viacerých obetiach Martina Leciána súd odsúdil na trest smrti obesením. Napriek obrovským bezpečnostným opatreniam sa mu podarilo z cely smrti utiecť.
„V noci z 25. na 26. septembra 1927 sa dostal von z cely a zmocnil sa pušky. Tou smrteľne zranil 20-ročného strážcu vojenského väzenia. Na chodbe väzenia sa potom rozpútala prestrelka, počas ktorej bolo vystrelených vyše sto rán. Leciánovi sa z budovy nepodarilo uniknúť a vzdal sa,“ opísal posledné dni pred popravou šéf Múzea zločinu Miloslav Jedlička.
O sedem dní po krvavej masakre vo väzení, 3. októbra 1927, zamietol vtedajší československý prezident T. G. Masaryk Leciánovu žiadosť o milosť. V ostro sledovanom procese Leciánovi už nikto netlieskal, nikto ho neobdivoval. „Bola to posledná poprava legendárneho kata Leopolda Wohlschlägera,“ skonštatoval Jedlička.
V odôvodnení trestu smrti bolo uvedené, že Lecián strieľal a vraždil iba preto, aby nebol chytený.
„Zo zatknutia mal obrovský strach. Nikto sa k nemu nemohol priblížiť bez hesla: „Jedna červená ruža“. Inak hneď strieľal,“ dodal Jedlička.
Posledným želaním Leciána bola polievka, veľký rezeň s množstvom zemiakov. Všetko zapil pivom. Noc pred popravou prebdel a vyfajčil počas nej 80 cigariet.
