TRENČÍN. Po vydaní dvoch zbierok básní predstavila Mária Demitrovú v poradí druhú rozprávkovú knihu s názvom Príbehy z Veterníkova.
Vo voľnom pokračovaní Príbehov z Trdelníkova predstavuje deťom rozprávkový svet, v ktorom boj so zlom naberá nové rozmery.
Ako sa vám pracovalo na v poradí druhej rozprávkovej knihe?
– Obe rozprávkové knihy sa mi písali veľmi ľahko. Myslím si, že pokiaľ ide niečo od srdca, nemusí sa nič ťahať z päty a ide to aj rýchlo. V praxi to fungovalo tak, že mi prišiel nápad na príbeh, ktorý keď som dokončila, vzápätí sa mi rozvíjal nápad na ďalší. A tak vznikli obe knihy, v ktorých príbehy vzájomne nadväzovali a spojili sa ako reťaz.
Príbehy z Veterníkova sa od prvej rozprávkovej knihy Príbehy z Trdelníkova podstatne líšia, prezradíte čím?
– Sú to dva protiklady. Tak, ako žijeme v reálnom svete protikladov a polarít, v ktorom vystupujú proti sebe svetlo a tma a dobro a zlo, rovnako je to aj pri knihách.
Trdelníkovo je nádherné – až nereálne krásne mesto, do ktorého som nasúkala všetko dobré, čo som si predstavovala, aby náš život obsahoval. Naproti tomu vo Veterníkove sa dejú veci, s ktorými nutno bojovať.
Ľudmila Podjavorinská svojou tvorbou formovala osobnosť detí Čítajte Každý autor do svojho literárneho diela zakomponuje kúsok svojej duše. Ako to bolo v prípade druhej rozprávkovej knihy? Odkryli ste v nej niečo zo svojej temnejšej stránky?
– Určite. Knihy sú mojou výpoveďou všetkého pekného, čo som v živote zažila a rovnako aj toho ťažkého a zlého. Je krásne, že aj s tým ťažkým sa dá zmieriť, prijať to a ísť ďalej. Knihy sú totálne o mne, z mojej hlavy, z môjho srdca.
Je zložité priniesť detským čitateľom rozprávky, ktoré by ich zaujali v silnej konkurencii televízie a internetu?
– Chcela som napísať knihu s mnohými elementmi – v mojom prípade rozprávku, ktorá by deti bavila a bola humorná. Moje dve deti sú veľmi nároční poslucháči, a rovnako je to v prípade asi všetkých detí.
Dnešná generácia má veľmi veľa podnetov, ktoré sú im servírované najmä cez internet, a to naša generácia nezažila. Keď sme boli malí, veľa vecí sme si museli len predstavovať, pretože v televízii neboli, bolo preto nutné zapojiť veľkú dávku fantázie. V porovnaní s nimi bola tá moja generácia úplne iná. Aj preto bolo trošku náročné zachovať prvky rozprávky s humorom, rýchlym spádom, napätím a podtónom, ktorý mladým čitateľom dá niečo do života.
Prešli knihy pred vydaním cenzúrou vašich dvoch detí?
– Samozrejme, podľa mňa najlepšími recenzentmi kníh sú práve deti. Cenzúra mojimi deťmi bola výborná, pretože som dostávala feedback a rady. Napríklad mi povedali: „Mami, na tomto sa nebude niekto smiať, radšej to zmeň.“ V niektorých kapitolách mi poradili, usmernili a veľmi ma tešil ich záujem.
Detskí poslucháči sú neskutočne úprimní, keď ich niečo nebaví, dajú to na sebe znať. Pri besedách nebudú ako dospelé publikum, ktoré sa bude kontrolovať a tváriť, že ich to baví, aj keď opak môže byť pravdou. Deti v tomto veku sú najúprimnejšími tvormi.
Máte už obdobie čítania rozprávok s deťmi za sebou?
– Deti mi rastú, preto toto obdobie máme za sebou. Teraz mám pocit, že keď budem chcieť niečo napísať, bude to pre starších čitateľov – možno tínedžerov. Posúvam sa v tvorbe ako keby s vekom detí.
Pamätáte si na rozprávku z vášho detstva, ktorú ste nevedeli pustiť z rúk?
– Z detstva mám najviac v hlave uložené Nevedkove dobrodružstvá, ku ktorým som sa stále vracala, jednu z kníh mám myslím dodnes uloženú. Neskôr ma veľmi bavila Anna zo zeleného domu.
Vypustili ste niečo zo života, čo ste nahradili literatúrou?
– Od istej chvíle nepozerám televízor a vôbec mi to nechýba. Vypustila som aj noviny, média a vykompenzovala som si to buď písaním, alebo čítaním kníh, ktoré mám rada.
