TRENČÍN. Trenčianka Andrea Uherková je doktorandkou na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene a pôsobí vo viacerých združeniach a mimovládnych organizáciách.
Spektrum jej aktivít, najmä dobrovoľníckych, je skutočne rôznorodé. V posledných rokoch sa však snaží najmä o zmapovanie a záchranu starých a krajových odrôd jabloní a hrušiek.
Pracuje tiež v mimovládnej neziskovej organizácii Živica, kde je koordinátorkou projektu Záhrada, ktorá učí a je absolventkou Sokratovho inštitútu, na ktorý nedá dopustiť.
„Andrea Uherková reprezentuje v mladej generácii zaujímavý prúd mimoriadne schopných ľudí, ktorí menia svoje okolie k lepšiemu a neboja sa otvárať zložité témy. Popritom jej však nechýba pokora a zdravý nadhľad,“ povedal o nej riaditeľ Sokratovho inštitútu Rado Sloboda.
Kedy do vášho života vstúpili jablká a hrušky?
- Najskôr doň vstúpila jarabina oskorušová, ľudovo oskoruša, čo je naša najväčšia a nesmierne zaujímavá ovocná drevina. Mapovala som tento raritný druh v Bielych Karpatoch pre diplomovú prácu a tiež Správu CHKO Biele Karpaty. No a tá ma po obhajobe diplomovej práce oslovila, či nechcem mapovať aj staré a krajové odrody jabloní a hrušiek.
Prešiel im totiž v rámci Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky medzinárodný projekt Bielokarpatský ovocný poklad. A tak sa to celé rozbehlo. Projektu a ďalším aktivitám som sa začala venovať na doktorandskom štúdiu.
Kedy ste toto ovocie začali vnímať ako niečo, čo si zaslúži oveľa viac pozornosti, než sa mu venuje?
- Vnímala som to už pri oskoruši, po ktorej som v roku 2012 pátrala v bielokarpatskej krajine. Mohutné, krajinársky dekoratívne stromy boli často zarastené, nepovšimnuté alebo zle orezané. Navyše, niektorí ľudia stále nevedia, čo oskoruša vlastne je. Mnohé sto či dvestoročné stromy boli vytrhané z medzí a polí počas kolektivizácie. A podobne je to aj s jabloňami a hruškami, ktoré sme začali mapovať v roku 2013.
Tiež si najmä na kopaniciach prešli svojím osudom. Tie solitéry, čo ostali, by mohli rozprávať. No a potom tu máme staré sady, aleje či skupinky ovocných stromov, ktoré ukrývajú obrovské bohatstvo, čo sa genofondu starých odrôd týka, ale tým, že si ich nevšímame, sú ohrozené vymiznutím. Pritom ponúkajú obrovskú škálu chutí, využitia či doby uskladnenia.
Ako sa vám darí v záchrane starých odrôd?
- Podľa mňa prekvapivo celkom dobre. Je to najmä tým, že túto problematiku propagujeme na verejnosti a ľudia sa na to chytajú. Téma je chutná a pestrá a farebná ako odrody samotné, a preto na to dobre reaguje staršia aj mladšia generácia.
Vravíme, že nastáva taká nová móda starých sort.
Akým spôsobom približujete ľuďom dôležitosť zachovať tieto staré odrody?
- S výstavou starých odrôd a informačným stánkom sme navštívili už mnoho jarmokov a podujatí, či už pod hlavičkou Bielokarpatského ovocného pokladu, alebo neskôr v rámci združenia GenoFond, ktoré prebralo jeho agendu a posolstvo. Neraz sme v stánku predvádzali aj muštovanie a ponúkali čerstvý mušt, napiekli rôzne jablčné a hruškové pochúťky, alebo robili koštovku odrôd. Okrem toho sme navštívili základné a stredné školy s envirovýchovnými prednáškami a aktivitami.
V Starej Turej sme založili genofondový sad, kde robíme víkendovky praktickej starostlivosti o ovocné stromy. Pod vedením kolegu Bruna Jakubca sme tiež rekonštruovali starú sušiareň ovocia v Bošáci, pri ktorej mohli dobrovoľníci zažiť praktický efekt záchrany odrôd. Každoročne organizujeme aj Burzu vrúbľov, kde si môže verejnosť vziať vrúble desiatok odrôd ovocných drevín, naštepiť si ich doma na záhradke a tak prispieť k ich záchrane najviac.
Kam ste v detstve chodili na jablká, hrušky či iné ovocie, ako sa vlastne zrodil tento váš vzťah?
- Nie je to až taký poetický príbeh. Som skôr taký „cap záhradníkom,“ mestské dievča z paneláku, a ani v rodine nemám „echt“ ovocinárov. Prišlo to až na škole. Je však pravda, že máme chatu pod lesom, kam sme chodievali s rodinou na víkendy a tam boli na jeseň vždy stromy obsypané „jonatánkami“.
Máte rada ovocie a zeleninu doslova? Teda ste vegetariánka?
- Áno, značnú časť mojej stravy tvorí práve ovocie, zelenina či strukoviny, ale nazývam sa skôr pokryteckým alebo neúspešným vegetariánom. Keď som mala pätnásť a začínali moje roky aktivizmu a dobrovoľníctva, tak som s tým začala najmä kvôli etickým dôvodom. V súčasnosti si však občas rada pochutím aj na mäse, najmä pokiaľ viem vystopovať jeho pôvod a je domáce. Nejako to prirodzene prišlo. Občas mám kvôli tomu výčitky, ale snažím sa to premeniť skôr na prijatie toho, ako to je (úsmev).
Je o vás známe, že ste „kočovná dobrovoľníčka“... Čo tento prívlastok obsahuje?
- Myslím že som si ho vymyslela ja, aby som vystihla moje pôsobenie vo viacerých združeniach a mimovládkach. Začínala som v spomínaných pätnástich rokoch ako dobrovoľníčka pre Greenpeace, kde som sa venovala dva roky kampani proti ťažbe uránu na Slovensku, ktorá bola nakoniec aj veľmi úspešná.
Potom som sa mihla v Priateľoch Zeme SPZ aj CEPA či občas v Slatinke. V súčasnosti som členka združení Pre Prírodu a GenoFond a zamestnaná som v Živici. Tam sa to dobrovoľníctvo preklopilo do úväzku.
Tiež sa o vás vie, že ste propagátorkou prírodného pohrebníctva...
- Neviem, či je to už známe, ale asi v blízkej dobe začne byť (smiech). Áno, venujem sa tejto problematike práve v Živici.
Je to trochu iná téma ako jabĺčka, ale vidím tam mnohé prepojenia, či už z hľadiska vnímavého prístupu k veciam, sociálneho aj prírodno-ochranného aspektu, alebo návratu ku koreňom.
Vyštudovali ste Fakultu ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity vo Zvolene, kde v súčasnosti pôsobíte ako doktorandka. Bolo pre vás prirodzené prihlásiť sa práve na túto školu, alebo ste uvažovali aj o inom štúdiu?
- Dlho to pre mňa prirodzené nebolo, dokonca celú strednú som sa nevedela rozhodnúť, či sa vydám humanitným alebo prírodným smerom. No keď som sa nakoniec rozhodla pre Fakultu ekológie a environmentalistiky, prišla som sem, vzali ma na terénne cvičenia po celom Slovensku a stretla som tu podobne naladených ľudí, nikdy som to rozhodnutie neoľutovala. Mám pocit, že som sa tu najmä vďaka zopár vyučujúcim i spolužiakom konečne našla a nasmerovalo ma to tam, kde mi je dobre.
Čím vás zlákal Sokratov inštitút?
- Sokratov inštitút bol pre mňa skvelou príležitosťou, ako si rozšíriť obzory a spoznať ďalších zaujímavých ľudí. Zlákala ma naň jeho odborná garantka Zuzka Gallayová z našej fakulty, ktorá je pre mňa zásadným človekom počas celého môjho štúdia.
Sokratov inštitút je výnimočný kombináciou inšpiratívnych lektorov a nadšených študentov, ktorí sa po „prednáške“ neponáhľajú na autobus domov, ale tým, že sú s lektorom štyri dni na zaježovských lazoch, diskutujú do noci, spochybňujú ho, hľadajú odpovede, ale aj otázky.
Tiež tým, že každý študent realizuje vo svojej komunite mikroprojekt, zlepšuje svoje sociálne, prezentačné i organizačné zručnosti. Je to intenzívny rok plný nadšenia počas štúdia. A to v školstve nie je až také bežné.
Akému mikroprojektu ste sa venovali vy?
- Snažila som sa priniesť tému starých a krajových odrôd ovocia, a najmä ich využitia, na stredné hotelové školy. Varili sme z nich rôzne jedlá, vystavovali ich a tak ich dostávali do povedomia verejnosti, ale najmä študentov, ktorí sa môžu podieľať na ich záchrane. Výstupom je aj voľne dostupná učebnica o starých sortách, určená pre rôzne typy stredných škôl, ako aj širokú verejnosť.
Komu by ste toto štúdium odporúčali a prečo?
- Každému, kto má pocit, že chce veci okolo seba meniť k lepšiemu, ale možno mu chýba nadšenie, podpora či inšpirácia. Každému, komu chýba v školstve zmysluplný dialóg a diskusia a hľadanie inovatívnych riešení na aktuálne témy a spoločenské problémy. A najmä každému, kto chce pracovať na sebe, lebo iba tým, že zmeníme seba, vieme meniť veci okolo nás. A to je aj premisa Sokratovho inštitútu.
