NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Desiatky filmových, televíznych i divadelných postáv. A napokon úspešná cesta priekopníčky slovenského šansónu.
Slovenská herečka a speváčka Milka Došeková však na Slovensku nemala vždy na ružiach ustlané. U českého filmového diváka bola pritom veľkou jagavou hviezdou, na Slovensku zostala v úzadí. V 70. a 80. rokoch sa ale stala nezabudnuteľnou v úlohách dedinských žien a tetiek. Jej postavy boli charakterovo tragické i komické.
Za svoju celoživotnú úspešnú hereckú kariéru dostala 9. apríla počas divadelného Festivalu Aničky Jurkovičovej prestížne ocenenie Kvet Tálie. Stala sa v poradí sedemnástou nositeľkou tejto významnej hereckej ceny.
Vy ste z gymnázia v Šahách doslova ušli na konzervatórium v Bratislave. Aj na prijímačkách ste boli tajne bez vedomia rodičov. Za neospravedlnené hodiny počas skúšok ste napokon dostali dvojku zo správania.
- No, nebolo to jednoduché, ale pre mňa to bolo jediné spasenie. Začala som chodiť do kvinty a z počtov som bola totálny blbec.
Dvaja kamaráti sa rozhodli študovať na konzervatóriu. Ja som ani nevedela, čo to je. Že aby som šla s nimi. Ja som z gymnázia potrebovala zdúchnuť. Pritom som ani nechyrovala o herectve. Dostala som sa tam čírou náhodou. Spolužiak, čo chcel študovať herectvo, ráčkoval. A ten druhý chcel byť hudobník. Nepoznal ani stupnicu C – dur. A ja som za deň vymeškaný bez ospravedlnenia dostala dvojku zo správania.
Na dnešnú dobu priveľké riziko ísť takto nepripravená na prijímacie skúšky na herectvo.
- František Dibarbora sa na mne strašne smial. Mala som pätnásť a chcel, aby som zarecitovala poéziu. Tak som recitovala moju vlastnú tvorbu. Keď to Dibarbora počul, od smiechu skoro spadol pod stôl. Že stačí. Potom mi kázali obísť miestnosť. Asi chceli vedieť, či neskrývam, alebo či nemám umelú nohu (smiech). A von, povedali. Netrvalo to ani desať minút. Napokon skúšobná komisia vyšla von a prečítala mená prijatých. Bolo medzi nimi aj moje. A ja na nich hlasne: Prosííím? A oni: Ako sa voláš? A ja: Došeková. A oni: Tak si prijatá. Takto som sa stala herečkou.
Ale vy ste rebelovali hneď aj počas prvého angažmán v divadle v Nitre. Dávali ste výpoveď za výpoveďou.
- Nič som v prvej sezóne nehrávala. Nemali pre mňa pripravený repertoár. Nič som tam nerobila. Ani záskoky. Dala som tri výpovede za jeden rok. Kto to ešte urobil? Ale vždy ma riaditeľ divadla presvedčil, aby som ostala. Napokon som v nitrianskom divadle odohrala vyše 1400 predstavení a naštudovala 50 postáv.
Všetky moje vekovo rovnaké spolužiačky i spolužiaci už, žiaľ, zomreli. Už len ja zázrakom žijem. (úsmev) V divadle som pôsobila od roku 1958 až do roku 1973. Potom som začala pôsobiť ako umelkyňa v slobodnom povolaní.
Nezabudnuteľné postavy v Divadla Andreja Bagara vás vyniesli do hereckých výšin. Ktorú postavu ste si najviac zamilovali?
- Veľkou cťou a láskou bola pre mňa postava Lízy Doolitlovej v hre Pygmalion. A záverečnou rolou bola Čapkova Matka. Vtedy akurát do divadla prišiel Ferko Kovár a ja som odchádzala. Ferko Kovár hral najmladšieho syna Tonka. Pre neho to bola prvá rola, pre mňa posledná. Bol veľmi zlatý. Aj ako kolega, aj ako človek.
Na plátne ste debutovali v roku 1962 vo filme Bílá oblaka. Aj ďalšie dva filmy Generácia a Keby som mal pušku boli spojené so Slovenským národným povstaním a s 2. svetovou vojnou. Bola to náhoda?
- Veď sa na mňa pozrite. Ja som taká starká. Mňa ste nenašli hrať dajakú dámu. Objavili ma Česi, konkrétne režisér Ladislav Helge pre film Bílá oblaka. Aj môj posledný film režíroval český tvorca. V roku 2010 natočil Jan Švankmajer film Přežít svůj život. Česi ma objavili, Česi ma aj pochovajú. O mne viacej vedia v Čechách ako na Slovensku. Aj čo sa šansónov a recitácie týka. Na Slovensku som nikdy nebola celebritou. Tu som anonymná osoba. Keď sa Čech na Slovensku opýta na meno Milka Došeková, ľudia sa buď opýtajú: Tá ešte žije? (smiech), alebo – Kto to je?
Herečka so svojím s anjelom strážnym – klaviristom Egonom Gnothom. (zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Pociťovali ste niekedy diskrimináciu pri obsadzovaní v slovenských filmoch v pozícii herečiek z bratislavských divadiel a z divadla v Nitre?
- Ak boli tlačenky, neviem o tom. To by som zbytočne ohovárala. Pri robote sa na to nehľadí. Pri robote sa hľadí na to, kto ako urobí a zahrá. Buď to herec urobí dobre a všimnú si ho. Potom ho opäť zavolajú hrať. Či už väčšiu, alebo menšiu rolu. Alebo to urobí na „houby“ a zo zoznamu hercov si ho rýchlo vyčiarknu.
Čím to bolo a je, že Divadlo Andreja Bagara v Nitre malo vždy taký skvelý cveng na Slovensku?
- Mimoriadne silný kolektív a skvelí ľudia a kolegovia v ňom. Bol tam aj Jožko Dóczy, mimoriadny človek. Ja som prišla do takej generácie a do takej skupiny ľudí, že mi tam bolo sveta žiť. Veľmi rýchlo som sa dostala na špicu a do povedomia nitrianskeho národa. Nechválim sa tým, ale bolo to lichotivé. Aj som na tom zapracovala, kým som sa dostala na úroveň dobrej herečky.
Čo dnešná filmová a divadelná tvorba vašimi očami?
- Za divadlom, televíziou i filmom som urobila definitívnu a hrubú čiaru. Vypustila som to z môjho života. Prestalo ma to zaujímať, prestalo ma to baviť. Aj pozvanie Ferka Kovára ísť na premiéru do Slovenského národného divadla v Bratislave som odmietla. Jediné, po čom túžim, je urobiť nejaký kratulinký vlastný šansónový recitál.
(zdroj: MARTIN ŠIMOVEC)Po pätnástich rokoch ste napokon odišli z divadla. Vydali ste sa na dráhu šansónovej speváčky. Slovenská spoločnosť v tej dobe nebola na takýto žáner zrejme pripravená.
- To bolo moje riziko. Mali sme aj kapelu. Je fakt, že ma veľmi nepreferovali. Šansóny, to bol žáner, ktorý na Slovensku nemal ani interpretov. Ani to nevynášalo, ani muzikanti sa do toho nehrnuli. Muzikantov živia predsa honoráre. Ale ani potom som si nežila na vysokej nohe. Začiatky ale boli veľmi tvrdé a ťažké. Do toho rizika so mnou išiel aj klavirista Egon Gnoth. To je môj anjel strážca. Nikdy odo mňa neucukol. A ďalším takým je Tomáš Písecký. Veľmi dobre ma fotografoval. Potom išiel na propagačné oddelenie Slovkoncertu a mimoriadne mi pomáhal.
