BZINCE POD JAVORINOU. Spisovateľka Ľudmila Podjavorinská, známa hlavne ako autorka kníh pre deti, sa narodila 26. apríla pred 145 rokmi.
Patrí do štvorlístka slovenských spisovateliek (Šoltésová Podjavorinská Vansová Timrava), ktoré v druhej polovici 19. storočia svojimi dielami pozdvihli ženskú slovenskú literárnu tvorbu na profesionálnu úroveň.
V poézii sa ako najmladšia príslušníčka stala prvou slovenskou poetkou knižne vydaných básní. Napísala napríklad Veršíky pre maličkých, Klásky, Zvonky, Čin-Čin, Medový hrniec či rozprávku Zajko Bojko. Ľudmila Podjavorinská (vlastným menom Riznerová) sa narodila 26. apríla 1872 v evanjelickej učiteľskej rodine v Horných Bzinciach (dnes Bzince pod Javorinou).
Základné vzdelanie si dopĺňala sústavným čítaním, jej literárny talent podporoval strýko, bibliograf Ľudovít Rizner. Písať začala zavčasu, už v pätnástich rokoch jej vyšla vo vládnych Slovenských novinách práca Turecká svadba, o rok zas črta Na Štedrý večer. Potom už písať neprestala. Publikovala pod rôznymi pseudonymami, no pseudonym Podjavorinská zatienil aj jej občianske meno.
Spočiatku uverejňovala svoje práce v peštianskych novinách Slovenské noviny a Vlasť a svet. Literárna tvorba mladej autorky čoskoro vzbudila zaslúženú pozornosť a publikovanie v slovenských časopisoch Slovenské pohľady, Národné noviny či Dennica na seba nedali dlho čakať. Keď vyšla jej básnická prvotina Z vesny života (1895), kritika ju privítala ako prvú slovenskú poetku.
Ľudmila Podjavorinská mala rada deti. (zdroj: REPROFOTO: MARTIN ŠIMOVEC)Uznanie mladej literátke vyslovovali aj Terézia Vansová (dlhoročná najbližšia priateľka), Pavol Országh Hviezdoslav či Božena Slančíková-Timrava, ktorá hlavne vysoko vyzdvihovala jej detskú poéziu. Najlepšie Podjavorinskej básne vyjadrujú nostalgiu z nedosiahnuteľnosti túženého a predchádzajú nálady poézie Slovenskej moderny. Z vesny života (1895) je zbierkou, do ktorej zaradila lyrické verše ranej mladosti, plné sentimentálnych snov, ale aj
reálnych túžob po ľudskom šťastí a bolesti z prvých sklamaní. Druhú a poslednú zbierku osobnej lyriky, poznačenú clivotou zo samoty, vydala v roku 1942 pod názvom Piesne samoty.
Kritiku meštianskej spoločnosti a jej morálky podala vo veršovaných poviedkach Po bále
(1903), Na bále (1909) a Prelud (1915), z ktorých poslednú vysoko ohodnotil Svetozár Hurban-Vajanský, no ostala nedokončená. Vrchol
veršovanej epiky dosiahla v baladách zahrnutých do zbierok Balady (1930) a Balady a povesti (1946). V próze od začiatku tvorby čerpala
námety z dôverne blízkeho dedinského prostredia a formou nadviazala na realistické tendencie slovenskej prózy. Pozorovací talent jej
umožnil nahradiť počiatočnú naivnosť a sentimentálnosť výrazu v lyrike zložitejšími a hlbšími obrazmi v próze.
Zakladateľský význam v kontexte dejín slovenskej literatúry pre deti a mládež má jej tvorba pre deti, žánrovo zastúpená veršovanou epikou a prózou. Verše pre deti uverejňovala v rôznych detských periodikách (Zornička, Včielka, Priateľ dietok) a bola kmeňovou autorkou časopisu Slniečko. Dominantou jej veršov pre deti bol život detí a príroda.
Ako jedna z prvých uverejnila Ľudmila Podjavorinská v rokoch 1898-1910 v Slovenských pohľadoch niekoľko prekladov z ruštiny. V roku 1947 jej udelili titul národná umelkyňa.
Ľudmila Podjavorinská zomrela 2. marca 1951 v Novom Meste nad Váhom. Prežila takmer 78 rokov v skromnosti, no život mala o to bohatší duchovne.
